„Ste prvý a zatiaľ jediný v celej tridsaťročnej histórii, kto dokázal otvoriť okná i dvere a vpustil čerstvý vzduch do plynovej komory korupcie a klientelizmu, protekcie a policajného šikanovania odporcov systému.“
V stĺpčeku uvedeného článku „Citát II podľa Petra Tkačenka“ autor stručne uviedol, že ho napísal „Neznámy obdivovateľ v liste, ktorý Štefan Hamran považoval za potrebné sprostredkovať verejnosti.“
Tento citát z listu obdivovateľa bývalého policajného prezidenta bol teda (vrátane mňa) už trikrát zverejnený. Môže byť na to rôzny názor aj negatívny. Nevidím však žiaden dôvod na to, že by možný kandidát M.H. (zatiaľ neoficiálne) vo voľbe prezidenta nemal sám seba verejne identifikovať ako adresáta tohto listu. Veď je to preňho zároveň akási sonda reakcie verejnosti na jeho prípadnú kandidatúru.
Musím však čitateľom blogu prezradiť, že tiež patrím k obdivovateľom tohto odvážneho a rozhodného muža zákona a činu. A preto som už 23. októbra t. r. publikoval blog „Mal by šancu byť prezidentom Hamran?“ V jeho perexe som napísal toto: „Určite. Čaputová bola vo verejnosti oveľa menej známa, ale argumentmi presvedčila a porazila favorita Smeru Šefčoviča.“
Pre objektívnejšie posúdenie tohto môjho subjektívneho názoru treba ešte prezradiť, že som pred niekoľkými dňami publikoval ďalší článok pod názvom: „Bude prezidentom Hamran?“
Tieto dva články som napísal preto, že sa opodstatnene obávam, že je pán Korčok ako protikandidát Pelegriniho pre nastávajúci nevyberane ostrý duel ohybných lží, dohadov a výmyslov konkurenta príliš slušným, málo razantným i nevýbojným súperom. Preto v tomto ostrom a neľútostnom boji s klamárom, populistom a chameleónom mnohých tvárí nemá primeranú šancu vyhrať.
Najmä, keď proti nejednotnej a rozdrobenej podpore demokratickej opozícii a nedostatočne kritickému prejavu časti verejnosti voči korupcii a iným kriminálnym škandálom bude mať proti sebe demokrat a kultivovaný politik súdržnú kamarilu notorických klamárov a podvodníkov zo Smeru či HlasoSmeru a SNS v čele s Róbertom Ficom. Veď dnes im ide pre korupčné kauzy o „krk“.
Takže je nevyhnutné postaviť do voľby tvrdého a odvážneho borca, vytrvalého bojovníka razantnej, presvedčivej argumentácie ako ďalšieho favorita opozície. Toho úspešnejšieho, čo z páru (Korček – Hamran) potom vo finále „pošle“ po prvom kole volieb Pellegriniho mimo škôd v najvyššej funkcii štátu a ústavných služieb premiérovi Ficovi.
Netreba však zabudnúť, že výhodou kandidatúry bývalého policajného prezidenta by bola i jeho schopnosť vecne, zrozumiteľne, razantne aj presvedčivo komunikovať pri konfrontácii s ktorýmkoľvek klamárom zo Smeru, HlasoSmeru alebo SNS. Keďže pohotovo vie klamára argumentačne usvedčiť zo lži aj problematických klamstiev a tak ho zneškodniť faktami bez neslušných urážok. To už vo funkcii policajného prezidenta neraz verejnosti ukázal pri obhajobe NAKA.
Jeho výhodou by bolo aj to, že rovnako ako pán Korčok má čistú minulosť, takže by ho protivníci nemohli objektívne spájať s nejakou korupčnou či inou kriminalitou. Tiež, že by nebol kandidujúcim politikom ako pán Korčok či Pellegrini, ale občianskym kandidátom s podporou demokratických síl a strán.
Myslím si, že by šlo pre značnú časť demokratickej verejnosti o vhodný typ na prezidenta. Bol by presvedčivý najmä pre voliča s malým záujmom o politiku, ktorý myslí viac priamočiaro a jednoducho. Pričom nemyslí komplikovane a akademicky ako zvykne argumentovať zdĺhavo a hlbšie intelektuál. Ide o môj všeobecný názor, ktorým však nechcem tvrdiť, že Štefan Hamran nie je intelektuálne na požadovanej výške na funkciu prezidenta. Viem si ho tiež predstaviť aj elegantne oblečeného podľa protokolu.
Súčasná demokratická opozícia by preto nemala váhať, ale pána Hamrana osloviť, aby kandidoval. A potom jeho aj pána Korčoka vhodnou a účinnou formou materiálne, mediálne či inak účinne podporiť. Oboch ako občianskych kandidátov.
Takáto dvojica demokratických, fundovaných, argumentačne odlišných, ale v podstatných veciach sa doplňujúcich kandidátov bez korupčnej či inej problematickej minulosti by však navzájom na seba neútočili. Ale v mnohom by sa pomáhali a v argumentoch sa podporili. Takže jeden z nich by určite postúpil do finálnych volieb a v nich by úspešnejší naisto porazil Petra Pellegriniho.
Pre voličov by to bol nový a prekvapivý pozitívny signál i štýl v slobodnej priamej voľbe hlavy štátu. Pričom ten z dvojice, ako som už spomenul, čo by mal po jej prvom kole menšie šance zvíťaziť, by sa vzdal v prospech víťazstva partnera (nie konkurenta). Ide o racionálne zvolený scenár pre záchranu právneho štátu a demokracie. To by sa však nesmelo tajiť už od počiatku voľby, aby sa potom voliči ani jedného z kandidátov necítili oklamaní.
Pretože si myslím, že inak vyhrá kandidát Smeru (kam vietor, tam i plášť) a Slovensko potom neminie maďarská autokratická cesta štátnej korupcie, oligarchickej moci a občianskej neslobody. Tiež to bude skorý a omnoho horší návrat do čias už zabudnutých nezákonnosti a iracionality Mečiara. A tým aj väčší hospodársky a politický bojkot krajiny zo strany vyspelých štátov sveta. Tiež jej väčší úpadok. Teda taký vývoj, ktorý by najviac postihol práve materiálne najzraniteľnejších občanov.
Toto nebezpečie sa ešte zvýši práve tým, ak je Fico premiér, Pellegrini by sa stal prezidentom a potom predseda Národnej rady bude temer s určitosťou Andrej Danko. Šlo by o súbor skazy, ozajstnú politickú a hospodársku Sodomu – Gomoru, ktorej by tvrdo velil náš chorobne mocichtivý a o nič menej pomstivý Robert Fico.
Táto voľba hlavy štátu je pre právny štát, demokratickú opozíciu i verejnosť nielen obsahom významná, ale zároveň pre všetkých demokratov bez rozdielu mimoriadne varujúca. Aby konečne protivládna opozícia a seriózne nezávislé médiá „nemudrovali“ a začali rýchlo, racionálne a najmä spoločne konať.
Mali by verejnosť účinnejšie informovať na konkrétnych príkladoch o rozsahu ústavných kompetencií a právomoci prezidenta aj o ich význame pre každý fungujúci demokratický právny štát, hoci ide u nás o parlamentný systém vládnutia.
Pretože už v najbližšej budúcnosti hrozí, že súčasná koalícia takisto ako za Mečiara urobí všetko a čokoľvek, hoci protiústavne, aby ústavné právomoci hlavy štátu čo najrýchlejšie zmenila a surovo oklieštila.
Kto a čo spôsobil túto hrozivú povodeň skazy demokracie, to by si vyžiadalo dlhý rozbor a úmorne hlbší komentár na pokračovanie. Možno sa na to podujmem. Lebo keď dnes čítam v novinách, že podľa prieskumu Focusu tackajúci sa na všetky strany Pellegrini má vraj teraz najvyššiu dôveru občanov (ktorých?) a tá mu údajne ešte porastie, tak potom ide buď o podvod alebo ďalšiu účelovú atomovku. Prieskum tiež naznačil, že jeho učiteľ klamstva Robert Fico je v tabuľke dôvery na treťom mieste za prezidentkou. Takže si potom pripadám, že som sa práve prebudil zo zlého sna, od domova v blízkom blázinci pezinskej Cajly.
Už dlhodobo ma zajíma podiel médií na tejto ohavnej maškaráde celospoločenskej krízy nedohľadných dôsledkov. Keď 11 zradcov, prvotných spolupáchateľov Fica v zúfalstve od neho utieklo po volebnej porážke Smeru a založilo si stranu HlasoSmer. Takže vtedy ich existenčný potenciál predstavoval prakticky dve veľké nuly (00).
Ani nečudo, veď okrem názvu strany a poslaneckých mandátov nemali vtedy vôbec nič nové, ani nič nevyhnutná pre činnosť novej strany. Na bežnú jej činnosť nezdedili ani euro, nemali „vlastnú ubytovňu“, takže mali len osobné gáže z poslaneckého príjmu a navyše korupciou v Smere veľmi skompromitovanú a zlú povesť.
Automaticky tak vzniká logická otázka, ktorý „osol“ by finančne a mediálne miliónmi podporil takýchto politických skrachovancov? Teda tých, čo nenašli odvahu sa ani verejne ospravedlniť za svoju účasť v korupčnom spolupáchateľstve dve dekády v Smere? No na počudovanie predsa sa našli dokonca viacerí „osly“. A to ešte pred ich zradou Smeru, hneď po jeho volebnej porážke. Boli to bohatí oligarchovia, ktorí vsadili milióny na „Pelleho jedenástku“ bez žiadnej šance víťazstva v predčasných voľbách.
Títo korupční pracháči (usvedčení a utajení veksláci, obchodujúci so štátom), vlastníci viacerých médií, potom zabezpečili HLASOSMERU takú nevídanú mediálnu podporu, taký zázračný obrat, štart a výsledok v predvolebnom boji lží a podvodov, že ak by im to nakoniec nezmarili Ficove klamstvá a podrazy, tak by potom zvíťazil vo vynútených predčasných voľbách HlASOSMER. Bolo by tiež isté aj premiérske kreslo pre jeho šéfa. Napokon ale samotným oligarchom je celkom jedno, kto im bude slúžiť, či to bude Pellegrini alebo Fico. Prípadne obaja.
