Autor článku europoslanec Vladimír Bilčík v týchto dvoch citátoch pokračoval nasledovne: “...a teraz ich nemôže hodiť cez palubu.“ (dokončenie vety z perexu).
Ešte dva citáty z jeho článku: „Symbolizuje to aj otvorený boj proti médiám, ktorý sa už ani nesnaží maskovať. Vláda deklaruje plán rozdeliť a ešte viac oslabiť RTVS. Jej cieľom je vytvorenie vláde naklonených štátnych médií platených z našich daní podľa vzoru Maďarska.“
„Čo robí Ficova vláda od prvého dňa a vyplýva to z jej programu, je popieranie princípov , ktoré platia v právnom štáte, chcú si zabezpečiť beztrestnosť a robia všetko preto, aby pravidlá (právneho štátu – poznámka autora.) pre ich ľudí neplatili.“
O tom, prečo a ako sa ešte Ficov predchodca, megaloman moci Mečiar zmocnil vtedajšej už Slovenskej televízie som uverejnil v poslednom blogu „Nenávistne, dekadentne a s cenzúrou (1.)“. Teraz však uvediem príklad ako sa prejavovala kontrola nad médiami účelovo v praxi, ktorá sa zrejme už v inej podobe zrealizuje aj teraz za vlády rovnakých praktík falše ako kedysi.
Keď po vzniku štátu Slovenská televízia avizovala besedu s premiérom Mečiarom o (samo)únose syna prezidenta Kováča, tak som sa vtedy ako konateľ tradičného denníka PRÁCA spýtal šéfredaktora Fašunga, koho z redaktorov vyšle do štúdia. Vraj komentátorku Grossmanovú. So zreteľom na význam témy som mu oponoval: „Edo, a nemyslíš si, že v redakcii máš ostrieľanejších matadorov?“ Provokatívne mi odpovedal: „Keď sa ti môj výber nevidí, tak choď do televízie Ty!“ Chcel ma provokovať, pretože rátal, že to odmietnem.
Potom ešte dobiedzal, či som zrazu stratil guráž a zľakol sa konfrontácie s premiérom Mečiarom. Už mi neostalo iné ako ísť do tejto nanajvýš horúcej televíznej „besedy, keď vtedajšia vládna moc lží tvrdila v médiách, že únos SIS Michala Kováča juniora je v skutočnosti SAMO -ÚNOSOM.
Uvedomil som si, že pri provládnom moderátorovi, šéfredaktorovi STV Kubišovi nebudem môcť nič vecné a prospešné k únosu povedať. Čakal som, že sa na zjavné indície únosu spýtať priamo jeho spolupáchateľa premiéra. Ak vôbec, tak len spočiatku a to v zahrievacom kole. Preto som ako prvý z novinárov vyštartoval na zneisteného a zraniteľného predsedu vlády. Položil som mu až tri konkrétne otázky, ktorými som chcel nasmerovať debatu na podstatu témy. Zareagoval podráždene: „Pán Sitko, dajte priestor aj iným kolegom. Nechcite všetko len pre seba ...“ Ale mi ani na jedinú z otázok neodpovedal.
Od tohto momentu som bol pre moderátora a kamery iba „umlčaným diskutérom“. Na pokyn réžie ma na celú hodinu vygumovali z obrazovky. Aj ako „divák“ som sa stále do debaty hlásil, chcel tak reagovať na premiérové lži a bludy. Ale moderátor Kubiš ma totálne ignoroval.
U väčšiny diskutérov sa tak prejavil značný rešpekt až servilnosť voči predsedovi vlády a debata tým stratila svoj význam – zdôrazniť únos. Takže viacej dezinformovala ako informovala a pomohla únoscom riaditeľovi SIS Lexovi a premiérovi Mečiarovi v zakrytí štátneho zločinu aj v dezinformovaní slabomyseľnej verejnosti. Takéto špinavé hry sa však dejú zakaždým, keď čierne nie je čiernym ale bielym. Keď neslobodné média sú pod kontrolou zákony nerešpektujúcej moci.
Keďže z praxe poznám dobre, aké deformácie neraz môžu vyprodukovať vraj nezávislé mienkotvorné médiá, tak som pozorne sledoval, ako práve tie pomáhali oživiť po zavraždení novinára Kuciaka už v politike odpísané politické mŕtvoly – aký vtedy bol Róbert Fico a Peter Pellegrini. Je temer neuveriteľné, aby v štáte znova získali temer nekontrolovanú moc po nešťastne predčasných a pre demokraciu prehratých voľbách. Veď mohlo by sa to vôbec stať, ak by im v tom nepomohli (či už vedome alebo nevedome) aj oficiálne mienkotvorné médiá?
Z histórie vieme, že už Lenin si pre šírenie sociálnych bludov vytvoril Leninskú iskru. Ani Stalin, Hitler, Mussolini a ďalší vrahovia by nikdy nezískali v minulosti postavenie diktátorov, ak by nezískali kontrolu nad tlačou a rozhlasom, teda ich neohraničený vplyv na verejnosť, pre intenzívne šírenie ich sociálnych klamstiev, nezmyslov a politickej demagógie.
Budem konkrétny a preto sa vrátim do nedávnej minulosti, na ktorú i média akosi zabúdajú. Neraz som čítal aj od renomovaných autorov a komentátorov, že vláda Matoviča je horšia než korupčné vlády Ficove, ktoré vládli v plnej pohode za čias hospodárskej prosperity vo svete a nehorázne kradli na úkor zadlžovania štátu. O čom hovoria konkrétne čísla a štatistiky.
Takže sa pýtam týchto kritikov vraj najhoršej našej vlády, či premiér Matovič v niečom konkrétne ohrozil existenciu nezávislosti a slobody médií ako už verejne avizoval a chystá sa mocichtivý štvornásobný predseda vlády? Navyše Róbert Fico sa tiež chystá legislatívne obmedziť svojprávnosť a právomoc polície, prokuratúry a iných trestných zložiek, aby zabezpečil beztrestnosť pre seba aj spolupracujúcich korupčníkov, oligarchov či iných spolupáchateľov korupcie.
Vari niečo podobne sa niekedy snažil robiť vraj „najhorší škodca“ štátu Igor Matovič? Kladiem tiež otázku, či za dve dekády v politike niečo, o čom by som nemusel vedieť, Matovič pre seba nakradol? Ak áno, prečo ho ako všeobecne nenávideného kritika plejády politikov, žiaden potom jemu neprajných režimov neobžaloval a žiaden súd ho nikdy nesúdil?
Vráťme sa znova na začiatok obdobia pandémie covidu. Vtedy pár dní pred skončením práve vláda Pellegriniho prijala veľmi prísne a obmedzujúce opatrenia ako „milý darček“ pre novovzniknutý kabinet Matovičov, ktorý ich mal v záujme epidemickej ochrany občanov neodkladne plniť. Ten ich aj včasne a dôsledne začal realizovať, začo nezískal slová chvály, ale zožal od opozície a médií výlučne (nikdy ani za Fica) nevídanú kritiku.
Takže v hľadáčiku kritík sa ocitol u všetkých opozičných strán (vrátane ministra Sulíka) ale tiež médií osamotený a nekompromisný bojovník proti covidu Igor Matovič. Jeho plošné testovanie, prísne obmedzenia občanov a najmä tie v hospodárstve a školstve boli rozbuškou na útoky a nevyberané osobné urážky na premiéra.
A jednoznačný výsledok tejto vraj Matovičovej hlúposti, neskúsenosti a bezohľadnosti bol nakoniec ten, že v prvej vlne dopadlo Slovensko v počte úmrtí aj ekonomicky aj spomedzi vyspelejšími krajinami najlepšie. Kritizujúce médiá rýchlo zabudli na tento svoj omyl a prekrucovali naďalej neočakávaný jednoznačne pozitívny stav.
Počas druhej vlny covidu, keď opozícia organizovala v uliciach nepovolene demonštrácie voči protiepidemickým opatreniam vlády a demonštrujúci demagógovia narúšali v čase výnimočného stavu verejný poriadok viaceré médiá nepodporili protiopatrenia vlády a dôrazne neodsúdili nebezpečné zlo politických výtržníkov.
Tejto doslovne účelovej revolte nahrával do nôt aj populista, minister hospodárstva Richard Sulík a predseda parlamentu Kollár. Taký bol skutočný priebeh druhej vlny pandémie, ktorá si potom vyžiadala vyše dvadsať tisíc obetí na životoch spoluobčanoch.
Dnes by preto prokuratúra mala riešiť politických dekadentov, ktorí v uliciach účelovo hatili očkovanie občanov a brojili proti protiepidemickým opatreniam. Prečo sa práve na týchto ničomníkov nezameriava už dvojročné jalové vyšetrovania GP a nejde na zločin tým správnym Smerom?
(Dokončenie v budúcom blogu.)
