„Novinári často vravia, že moc korumpuje, a narážajú tým na politikov. Ale mimoriadnu, ak nie najväčšiu moc majú médiá. Ako sú skorumpovaní novinári? Kto odpovie?“ (Citát z knihy „V krátkosti“, vydal Slovart 2021.)
Z pozície témy je pre mňa zaujímavý aj citát z diskusie v prvej časti blogu, Môj neznámy čitateľ a diskutér pán Yasch opísal v nej takýto pozoruhodný postreh. Keď moju dlhodobú diskrimináciu na blogu SME obrazne prirovnal k hororovému filmu s Mel Gibsonom. Ten ako taxikár vydával vlastné noviny, ktoré mali iba desať predplatiteľov. Aj tých mu niekto neznámy začal likvidoval. Časť textu tohto diskutéra teraz odcitujem:
„Aj ja si vyberám a čítam články zaujímavých ľudí nad ktorými sa premýšľam a asi patrím aj medzi tých „vašich predplatiteľov“. Nie slepo, ako sa ma snažia niektorí diskutéri zaradiť. Takže pán Sitko, vidím to tak, že sú to ich noviny, ich pravidlá a ich smerovanie. Takže kašľať na čítanosť, Vy len píšte.“
Úprimne ďakujem pánovi Yaschovi sa jeho výstižný a objektívny postreh k situácii na blogu SME. Aj za jeho naozaj múdru radu „kašľať na čítanosť“. Najmä však za morálne povzbudenie a podporu diskriminovanému blogerovi, ktorý píše proti prúdu médií dneška, proti neprávostiam, lžiam a neporiadkom.
Ale s pánom Yaschom nemôžem v otázke technicky „upravovanej“ čítanosti mojich blogov práve z politických a morálnych dôvodov jednoducho vykašlať. Hoci by to bolo z môjho hľadiska múdre a najlepšie riešenie. Lebo mi už stačilo to, že ma 20 rokov za moje politické názory šikanovali a prenasledovali komunisti (vrátane ich ŠtB).
Lenže ja nepíšem blogy pre svoju osobnú zábavu a záľubu. Veď nevyhnutnosťou písania a publikovania blogov je tiež čítanie skrytých a očividných lži i poloprávd v médiách. To znamená tiež brodiť sa v bahne nenávisti a negativizmu súčasného politického marazmu. Čo je však ťažké čítanie pre môj žalúdok.
Pre zbytok dožívajúceho života mám oveľa milšie zadania a radovánky. Dokonca aj v témach písania. Ale píšem o politike preto, že sa v nej oddávna vyznám a mám čo v nej povedať. Tiež považujem ako samozrejmosť mať právo o nej slobodne hovoriť. A predovšetkým to robím pre iný štandard života, pre menej klamstiev i korupcie a viacej v ňom optimizmu i nádejí, pre moje deti a vnúčatá. Pre mňa bolo vždy neprípustné myslenie, že po mne hoci aj potopa. Veď mňa ako starca sa to už priamo netýka.
Súčasný reparát mediálno-politických snáh opäť nastoliť beztrestnosť moci korupčných oligarchických a politických klanov aj mafií sa realizuje osvedčenou formou publicity deštrukcie. Keď sa vnucuje a stupňuje neistota, strach i beznádej ako dnes. Pretože: „V každej dobe je veľa zradcov, málo hrdinov a najviac divákov“ (Môj dávno publikovaný aforizmus.).
Takáto temná politická kampaň sa darí uplatniť vtedy, ak budúci autokrati a bývalí korupční politici (mnohí z potomkov otcov komunistického režimu) rátajú s tým, aby v spoločnosti sa zrodila hlboká apatia a obava z budúcnosti. Aby si dezinformovaní občania čo najmenej pamätali z ich rukolapného a neodpustiteľného ZLA a médiá o ich korupčnej minulosti už nič nezverejňovali.
A nahradili ich témami strašenia a nevyhnutnej potreby defenestrovať súčasnú vládnu moc. Azda sa to takto nedeje? Vari sa u nás niečo zlepší po páde Hegerovej vlády a predčasnými voľbami? Stačí len pozorne sledovať, čo sa deje v správach a diskusiách na obrazovke, kto na nich každý deň dominuje a nehorázne, cieľavedome i presvedčivo nám klame?
Dnes potenciálni kriminálnici, obžalovaní „ctihodní otcovia“ národa, obžalúvajú vyšetrovateľov, prokurátorov aj sudcov ešte pred vynesením rozsudkov o ich vine či nevine. Spochybňujú tak samotný základ a princíp nášho právneho štátu. Obviňujú ich, že sú služobníci a nástrojom terajšej vlády, lebo za ich korupčných čias sa to presne takto dvanásť rokov praktizovala beztrestnosť zločinov „našich ľudí“.
Vzorovým príkladom tohto mocenského bezprávia a právneho nihilizmu je odsúdený bývalý šéf špeciálnej prokuratúry. Tento kriminálnik, ktorý mal dôsledne chrániť zákony, však zmietol pod svoj stôl (ak sa v drobnom nemýlim) až 66 trestných podaní obžalôb. Boli to tisíce premárnených hodín poctivých vyšetrovateľov, ktorí museli z existenčných dôvodov sklopiť uši a zavrieť ústa.
Opak a príklad veľkej odvahy poznám len jeden. Keď prokurátor riešil pochybné kšefty ministrov Kaliňáka a Počiatka, a bol potom falošne obvinený. Takže skoro sám skončil v base za „zneužitie“ právomoci verejného činiteľa.
V týchto kriminálnych súvislostiach proti SAMOTNEJ očiste štátu od korupcie uvediem posledný príklad opozičnej demontáže právneho štátu a priameho útoku naň. Keď teraz NAKA obvinila Kaliňáka a Brhela z vyše miliónového úplatku pre kajúcnika exprezidenta finančnej správy Františka Imreczeho:
„O chvíľu neskôr sa už vyhrážali tým, že ak sa po voľbách dostanú k moci , budú vyvodzovať zodpovednosť voči policajtom z NAKA aj prokurátorom špeciálnej prokuratúry, ktorí na ich prípade pracovali.“ (Citát z článku vo víkendovej SME piatok – nedeľa 3. a 5. februára 2023 od redaktorov Romana Cupríka a Petra Kováča.)
V tomto prípade nejde len o útok na trestné orgány štátu, ktorí si v zmysle Ústavy SR len plnia svoju služobnú povinnosť, ale priame ich konkrétne zastrašovanie a hatenie konať v potenciálnej trestnej veci. Chýba mi však na takýto v politike bezprecedentný, pre uplatnenie práva a spravodlivosti i možný trestný čin, bezprostredná a príslušná kritika médií.
O tom, že táto absurdná reakcia nemá obdobu v demokratickom štáte niet nijakých polemík a pochýb. Otvorenou otázkou však je, či naozaj nejde aj o trestný čin? Občania a médiá by sa preto mali vážne zamyslieť, čo ich môže po predčasných voľbách čakať? Čo bude potom, ak by vznikla koalícia Róbert Fico – Peter Pellegrini - Boris Kollár, prípadne aj s fašistami.
Práve v týchto možných súvislostiach ma upútal motív a dôvod blogera publikovať článok „Narazil autom do ľudí, zranil chodkyňu a ušiel!“. Ten bol od 17.1. do 18.1. 2023 na prvom mieste v tabuľke „Dnes najčítanejšie“. Zaoberal sa detailne nepotrestanou dopravnou nehodou, starou už sedem rokov. Autor o nej písal opakovane už v štyroch blogoch okrem toho posledného takto:
„Tento prípad ukázal rozvrátenosť polície a prokuratúry, že na Slovensku sa dá vybaviť všetko – dokonca s vedomím, teda krytím na najvyšších miestach polície a prokuratúry“ „S vedomím ministra vnútra a generálneho prokurátora – zametená pod koberec.“ Autor blogu tiež konkrétne menuje jej aktérov. Medzi časom povýšených do vyšších hodností.
Podľa neho „Celý prípad skúmal aj prokurátor GP - JUDr. Jaroslav Kozelka, ktorý nevidel žiadne bezprostredné pochybenie a aj podľa neho bolo zákonné a správne.“
Autor blogu ďalej píše, že 10.3.2021 (už po voľbách) informoval o nevyšetrenej a nepotrestanej dopravnej nehode aj generálneho prokurátora, ktorý to postúpil znova na vybavenie JUDr Kozelkovi:
„Ten ma písomne informoval, že vo veci koná Úrad špeciálnej prokuratúry. Ten ma neskôr (na moju žiadosť) informoval, že v danej veci nikdy nekonal.“ Sťažovateľ sa opäť obrátil na generálneho prokurátora, „aby preveril postup svojho podriadeného, čo zostalo zo strany Generálnej prokuratúry rovnako odignorované.“
V blogu sa nedalo zistiť. či v tejto beztrestnosti trestného činu majú svoj podiel aj dnešné protikorupčné orgány po marci 2020. Lenže veľmi konkrétne zdokumentovaný článok bol však v tomto (podľa mňa) zámerne neprehľadný a zahmlený v príliš hustej hmle.
Keď som si v počítači „klikol“ na meno pisateľa blogu, tak som zistil, že zatiaľ zverejnil na SME len štyri blogy s historicky ich nevídaným a obdivuhodným počtom čitateľov:
Prvý z nich (zverejnený dva roky po nehode 28.6.2018) mal čítanosť: 78 626– krát, páčil sa:14- krát, druhý (zverejnený 13.10.2020 už po voľbách ): 46 575-krát, páčil sa: 6-krát, tretí (zverejnený 21.10.2020): 82 029-krát, páčil sa 13-krát a štvrtý (zverejnený 16.1.2023 po vyše dvoch rokoch zopakovaný opäť): 30 452-krát, páčil sa: 50-krát.
Na tejto výnimočnej bilancii blogu neznámeho fenoména v ich písaní visí však veľká záhada, hodná aj pre Scherlocka Holmesa. Keď najúspešnejší autor všetkých čias vo všetkých štyroch blogoch zakaždým opisoval a zopakoval tú istú tému – roky starú dopravnú nehodu za éry Fica.
Nevyslovenou záhadou je pre mňa skutočnosť, že štyri blogy o tej istej trestne neriešenej dopravnej nehode s jednou zranenou chodkyňou má v priemere na článok počet čitateľov temer 60-tisíc krát (spolu úžasných 237 682-krát čítaní). Pričom sa v súhrne páčili 83-krát.
Moje štyri posledné aktuálne blogy majú však spolu najmizivejšiu čítanosť počas môjho už vyše dvojročného blogovania. Keď ich priemer mal iba chudobných okolo 850 (súhrnne 3412-krát). Pričom prvá časť tohto blogu mala podvečer 266-krát čítaní, ale potom dodnes len o 45-krát viacej (v súhrne 311-krát).
S takýmto minimom čitateľov nemôžu moje články mať na občana žiaden pozitívny politický vplyv. O čo mi skutočne ide a nie o počty čítania zverejnených blogov. Presne naopak a inak to však vyzerá pri troch blogoch blogera fenoména, zverejnených už za terajšej vlády, o sedem rokov starej dopravnej nehode.
Ale sľubujem pánovi Yashovi, že ho nesklamem a vytrvám písať politické blogy. Neuhnem ani vtedy, ak by mi čitateľov spolu s ním zostalo len desať (ako vo filme s Mel Gibsonom). Ani tak neprestanem písať a brániť sa voči diskriminácii na blogu SME ako do kúta zahnaný lev.
P.S.: Konkrétnu odpoveď na otázku „Sú blogy selektované podľa politického obsahu a významu?“ je už v prvej časti tohto blogu, ktorá mala za dva dni od zverejnenia (žiaľ) len 313-krát čítaní. Inú, teda oveľa lepšiu bilanciu vplyvu a úspešnosť druhej časti článku tiež nemôžem čakať. Preto prosím tých čitateľov, ktorým sa táto jeho druhá časť páčila, aby ju zdieľali ďalším čitateľom. Ďakujem.
