Sú už médiá ako tlač za komunizmu? (1.)

Písmo: A- | A+

Najmä politické debaty Markízy, RTVS, JOJ a TA3 slúžia „nacvičeným“ papagájom hlasosmeru a Smeru na šírenie deštrukcií, výmyslov  a lží. Klamú v nich už zúfalo pre strach zo zodpovednosti za  korupčné zločiny.

Ak by tieto nehorázne dezinformačne kampane aktívne nepodporovali média, tak by potom vo voľbách zmasakrovaná vládna opozícia (Smer a odnož Hlas) už dávno a potichu zaliezla do svojich utajených „skrýš“ zo štátneho eráru nakradnutých majetkov. Preto ešte pred desiatimi mesiacmi bol utajeným zámerom a hlavným politickým cieľom ohrozenej ekonomicko politickej mafie povaliť novú vládu. O ktorom jej zámere a snahe som už písal na túto tému v dvoch častiach uverejneného prvého blogu ešte 11.4. a 14.4.:: „Kopú médiá do Matoviča zámerne? (1.) a (2.)“

Títo pred zákonom chránení privatizéri  Mečiara, neskôr donori Fica, si hneď po voľbách uvedomili veľké nebezpečie z nečakanej politickej zmeny. Vedeli, že jej môžu čeliť len cez vlastnené médiá a zadávanú či neobjednávanú reklamu, prípadne inými prostriedkami dezinformovania verejnosti. Zavelili do deštrukčného protiútoku voči novej, ešte neskúsenej vláde, aby tak postupne vyvolali jej veľkú nedôveryhodnosť a neschopnosť vládnuť. Práve reklama je tým účinným nástrojom pre „poslušnosť“ a skorumpovanie médií. Pretože od objednávok inzercie závisí ich ďalšie .prežitie. 

Táto spriaznená a spriahnutá mafia vie dobre, že dosiahnuť zásadnú politickú zmenu môže iba v prípade, ak sa jej podarí vytvoriť vo verejnosti falošný obraz o novej vláde, že je babrácka a nekompetentná, aby napriek ústavnej väčšiny ďalej viedla štát. A tak čo najskôr dospela do svojho túžobného cieľa - pádu vlády pod vedením tvrdohlavého a nekompromisného (vraj „psychopata“) Matoviča.

Pretože pre ňu by bol prijateľným premiérom z koalície ktokoľvek iný. Napríklad koalične problémový Richard Sulík či hodnotovo destabilný Boris Kollár. Ale vyhovoval by aj ktokoľvek menej nebezpečný, protikorupčne tolerantnejší politik. Taký, ktorý by neriskoval a nezametal korupčnú špinu aj na najvyšších poschodiach politicko-hospodárskej moci. Dočasne by sa takýmto riešením v koalícii uspokojila.

Samozrejme, že by to bolo možné, až po defenestrácii vlády, po rozklade koalície a vynútenej rezignácii premiéra Matoviča, do ktorého si už môže kopnúť aj zločinec. Preto aj v televíznych debatách sa vedie zakaždým frontálny útok predovšetkým proti predsedovi vlády, ktorého v týchto „diskusiách“ kritizujú za všetko zlo v štáte od Sniny až po Bratislavu.

No v štúdiu jeho fyzická prítomnosť chýba, aby na kritiku či lož mohol osobne odpovedať. Čo je v demokratickom štáte a nezávislých médiách nielen samozrejmosťou, ale pre vzniklú polemiku by to aj bolo pre diváka oveľa zaujímavejšie a vierohodnejšie než jedno-smerácke, jedno-hlasné lži už roky usvedčených klamárov. . 

Podobné „jednostranné tvrdenia a neskutočné pravdy“ (v tlači a rozhlase) som kedysi zažil celé štyri desaťročia (okrem rokov 1968-69). Mediálne jednostranná a tendenčná vraj „publicistika“ je však z hľadísk demokracie aj profesijne príliš pokrivená, nemorálna a veľmi neprijateľná aj pre prílišnú prispôsobivosť a flexibilitu rozporných „názorov“ politikov.

Ako demokraticky cítiaci nestranícky občan som tieto praktiky kedysi musel trpieť. Zvyčajne som však budovateľské správy a mnohých tendenčných novinárov vôbec nečítal kvôli zachovaniu duševného zdravia. Po roku 1968 som za svoje postoje ako novinár existenčne a profesijne trpel, pričom ma na 20 rokov režim stíhal aj zákazom čokoľvek publikovať. Takže slobodu prejavu mám dôvod si vysoko vážiť a každý názor v rámci normy slušnosti bez problému tolerovať. To bol i motív, že som ešte v decembri založil Združenie nezávislých novinárov, ktoré od apríla 1970 vydávalo vplyvný nezávislý týždenník Slobodný piatok, ktorého som bol šéfredaktorom.

Preto ma dnes poburujú novšie praktiky sofistikovanej, nepriamej a skrytej cenzúry, keď sa drzo selektuje oprávnený a slobodný prístup do médií, bez zreteľa na to či politikovi alebo občanovi. Pretože súčasná Ústavou zaručená sloboda prejavu by nemala platiť iba pre novinárov a médiá. Ale rovnako aj pre každého občana, ktorý slušným slovom nedestabilizuje štát, a nezvyšuje v ňom chaos.

Teda nie tak, ako dnes mnohí, „veľmi múdri“, vraj kritickí novinári a iní autori. Keď ich často neoverené a uverejňované názory či len nepodstatné domnienky radikalizujú spoločnosť, zvyšujú v nej skepsu a nedôveru voči možnému východisku z dnešného bludiska marazmu nešvárov, z prirodzenej veľkej neistoty voči bezprostrednej budúcnosti.

Ako občan, ktorý vyše 50 rokov pracoval aktívne, mám na médiá požiadavku, aby dodržiavali tri základné veci žurnalistiky – objektívnosť, nestrannosť a netendenčnosť. Veď samotná slušnosť by mala byť samozrejmou výbavou každého nezaujatého a objektívneho novinára. Preto ma zaráža, keď hneď po vzniku novej vlády na jej adresu sa zacielili vulgarizmy a nepravdivé tvrdenia, ktoré publikovali aj publikujú i oficiálne médiá. 

Ak by takto nedôvodne a zlomyseľne „informovali“ o Harabinovi či Ficovi ako o premiérovi, tak by sa nevyhli žalobám na veľké finančné odškodnenia. Myslím si však, že je veľkou slabosťou vlády s ústavnou dominantou, ak si nevie legálne demokratickými prostriedkami vymôcť primeraný prístup jej reálnemu významu do televíznych debát, v ktorých žne len zaujatosť a kritiku. V nich má však trvalo privreté dvere, ale klamári z opozície s 38 poslaneckými mandátmi majú ich otvorené dokorán. Veď ide o výsmech nielen demokratických zvyklostí, ale i výsledkov demokratických volieb.

Hoci má OĽANO vyše tretinu poslancov NR SR, je v týchto dezinformačných kampaniach (televíznych debatách) len výnimočne pozvaná a v nich politicky zastúpená. Hlavné slovo má v štúdiách „jedenástka hlasosmeru“ klamstvami, demagógiou a dezinformáciami.

Všetko niekdajšia elita Smeru, v parlamente počtom bezvýznamná, ktorá si po zrade svojho živiteľa bleskovo a „zázračne zlegalizovala“ mimo volieb staronovú liaheň politického vplyvu a zisku. Tieto pôvodne skrachované persóny pochybných mravov a chýru až nadmieru úspešne prosperujú práve zásluhou permanentných pozvaní do televíznych problematických diskusií. Rovnako i vďaka pričasto zadávaných a dezinformačne preferenčných prieskumov, draho platených Markízou? Je vylúčené, že by takto explozívne zapôsobila na voličský potenciál „nová zmysluplná, múdra a presvedčivá politika“  falošného Hlasu, vytváraná deštrukčne.

Tento čudný konglomerát 11-tich poslancov až priveľmi opakujúco vídať na obrazovkách Markízy, RTVS, JOJ(ky) či TA3. To by nasvedčovalo, že pre tieto televízie je aspoň o tri priečky informačne „dôveryhodnejší a príťažlivejší“ ako OľANO (s 54 poslancami) a vláda (s 95-timi). Ak sa však predsa niekto z vlády objaví v ich štúdiách, tak je to Sulík a Kollár, pričom SaS a Sme rodina majú len vyše polovicu poslancov ako najsilnejšia vládna strana dohromady.

Hoci prvý z nich už koná ako opozičník a druhý koaličný partner. Druhý občas pozývaný verejne obhajuje iba rast upadajúcich preferencií svojej strany Pričom obom sú blízke len populistické témy pre zisk voličov. Pre ministra otváranie obchodov v čase ohrozenia pandémiou, pre predsedu parlamentu nereálna výstavba 25-tisíc bytov. Ale ani jednému z nich nezíde na um obhajovať voči mediálnym útokom kritizovaného koaličného partnera, ktorý musí iniciovať všetky nepopulárne opatrenia vlády.

Napokon pre obe tieto v NR SR počtom malé strany je náročný protikorupčný boj v ich programe len vedľajším produktom. Veď ten by v praxi prinášal realizátorovi u občanov malý zisk a od postihnutých korupčných kriminálnikov obrovskú nenávisť a veľký risk. . O čom sa už presvedčila aj múdra a odvážna ministerka spravodlivosti Koníková, ktorá dôsledne rieši vážne problémy v justícii, tiež obhajuje záujmy a riešenia vlády u občanov a tým sa dostala do pásma odstrelu pri vykonštruovanej krimikauze Lučanský. 

Alternatívnou vidinou tejto „protispoločensky mediálno-politickej hry“ ohrozenej korupčnej mafie by mohlo byť i vymenovanie dočasnej úradníckej technokratickej vlády prezidentkou, na čele s vedcom Mistríkom. Bývalý kandidát o prezidentský stolec bez pozadia nijakých škandálov by dočasne vyhovoval mnohým hráčom i z kriminálneho pozadia než dnešný premiér. Dokonca i verejnosti. Lebo by nešiel až tak dôrazne po krku korupčníkom ako „šialenec“ Igor Matovič.

Isteže v tejto protivládnej kampani sú v hre aj predčasné voľby. Ešte kým viacerí z oligarchov a skorumpovaných politikov neskončia v base. V nich by mal byť víťazom ich favorit hlasosmer s figurínou Pellegrinim. Lenže ide o zložitý a ťažko realizovateľný scenár predovšetkým z dôvodu, že si poslanci nebudú chcieť podpíliť pod sebou konár - výnosné lukratívne bidielko.

Preto bolo potrebné cez médiá a nehoráznu kritiku vlády vnútiť (skôr „vsugerovať“) dezinformáciami a nepodstatnými jej chybami u prevažnej časti verejnosti myšlienku , že rýchly jej koniec je už „nevyhnutnou potrebou v životnom záujme Slovenska“.

(Dokončenie článku v budúcom blogu.)

Skryť Zatvoriť reklamu