Sú už médiá oligarchov horšie než tie po roku 1970?

Príkladov mám o tom dosť, že niektoré dnešné neraz šíria v hlavách občanov chaos, neistotu a vzájomnú nevraživosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Predstavujú však mocnú zbraň na ochranu demokracie. Ale zároveň sú častým pomocníkom a prostriedkom zloby, korupcie a svojvôle autokratov. Aj ich nekontrolovanej hospodárskej a politickej moci. A slúžia ako ochranný dáždnik pre ich bezprávia, klamstvá, zlodejstvá a podvody.

Preto tak ako v slušnejšom svete, kde sú  proti týmto reálnym nešvárom v skutočných demokraciách primerané, dosť účinné právne „brzdy“ a návyky, aj naši oligarchovia investovali do vlastníctva a kontroly médií stovky miliónov aj bez možnosti zisku. Napokon pod určitou kontrolou majú aj tie mienkotvorné, ešte vraj  nezávisle, cez zadávanie reklamy, bez ktorej by už zrejme neprežili.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vládna moc sa už  za „Cisára pána Františka Jozefa“  a neskôr za prvej republiky tatíčka Masaryka chránila pred politickým vplyvom tlače. Ale dosť málo účinnou, tzv. „následnou cenzúrou“. Keď polícia konfiškovala v „novinových stánkoch“ všetky nepredané a údajne škodlivé tlačoviny. Až komunisti zaviedli účinnejšiu, tzv. „predbežnú cenzúru“. Keď priamo v tlačiarni mal svoj  pracovný kútik ideologický a politicky spoľahlivý strážca cenzúry tlače.

Ale najúčinnejšiu kontrolu médií (aj rozhlasu a televízie) zabezpečil pre normalizačný režim najvyšší komunistický pohlavár Gustáv Husák. Veľmi jednoducho – tzv. osobnou „auto cenzúrou“ od šéfredaktorov až po bežného spravodajcu. Ten z redaktorov, ktorý neposlúchol a vyjadril nesúhlasný názor s pokynmi vedenia komunistickej strany „letel“ z redakcie do výslužby. A mohol byť rád, ak mal potom iba existenčné problémy. Napríklad, že si ho potom na výsluchy pozývala ŠtB. Táto osvedčená funkčná metóda Gustáva Hasáka sa osvedčila  oligarchom aj dnes v rôznych podobách.   

SkryťVypnúť reklamu

Preto i Kremeľ po januári 1968 najviac rozhnevalo, keď najvyšší šéf samovládia strany, Alexander Dubček a jeho pražskí reformátori, zrušili médiám akúkoľvek cenzúru. Novinári tak po prvý aj posledný raz slobodne a bez obáv mohli vyjadrovať vlastný názor na spoločenský, ekonomický či politický život v štáte. Takže ani nebol od veci  po okupácii  šírený vtip, že za publikovaných kritických Dvetisíc slov, nám Rusi poslali  dvetisíc tankov.

Článkom však nechcem tvrdiť, že by dnešné médiá a novinári  nemali vyhradený priestor pre „slobodu“ môcť sa vyjadriť kriticky na rôzne problémy spoločnosti bez existenčného ohrozenia. Veď slobodu prejavu im garantuje aj Ústava.

SkryťVypnúť reklamu

Navyše, ak by to domáci oligarchovia, zrejme zbohatlíci za vlád Mečiara a Fica, prehnali s autocenzúrou u draho kúpených médií. Lebo tie by potom stratili aj zbytok dôveryhodnosti u čitateľa, poslucháča či televízneho diváka. A následne by skrachovali na vrub veľkej finančnej straty svojho majiteľa..

Netvrdím, že medzi novinármi sa nenájdu odvážni a hrdí profesionáli, ktorých názor si vážim, rád prečítam či vypočujem. Lenže ti už tancujú na tenkom ľane, temer ako akrobati nad priepasťou. Cením si u nich, že aj v ťažkej dobe  nestratili vlastnú profesionálnu tvár, česť a dobré meno. Podľa mojich poznatkov je ich však zo dňa na deň menej. Pretože viaceré zvučné mená sa už z médií odmlčali z rôznych aj osobných dôvodov..

SkryťVypnúť reklamu

Netreba však zabúdať na realitu, že si aj žurnalistika po roku 1989 len nachvíľu stačila nadýchnuť čerstvý vzduch. V nej potom rovnako ako v polícii, prokuratúre, na súdoch, v štátnej a verejnej správe či v celom verejnom  živote sa zahniezdili  politické, korupčné či iné zlozvyky a pachute za vlád Mečiara, Fica a sčasti aj Dzurindu (viď umlčaná Gorila).

Aj novinár sa môže v dobrej vôli vážne zmýliť. Lenže nemal by svoj omyl ospravedlňovať a tobôž v ňom ďalej pokračovať. Môj veľký profesionálny kotrmelec bola mediálne nezištná podpora Vladimíra Mečiara po jeho prvom páde v apríli či máji 1991. No výlučne ako opozičného politika, čo mi  vtedy ani potom nepridalo na kladnej povesti.

Ale hneď ako sa znova ujal moci som s ním mal prvý verejný konflikt na recepcii uvedenia do funkcie nového generálneho riaditeľa TASR kolegu Klaimana. O vzájomne vyhrotenom našom vzťahu vyklebetil podpredseda vlády Filkus komentátorovi Julovi Gembickému, že Mečiar zo všetkých novinárov najviac nenávidí práve mňa. A to som ešte nepracoval u prezidenta Kováča.

O očividnej súčasnej kolaborácie celoplošných štyroch televízii s deštrukčnou opozíciou Smeru a jeho odnože Hlasu niet už pochýb. O ich  z korupcie ohrozených  hlavných aktérov, ktorých  najčastejšie vídať v štúdiách a hlavných správach, kde šíria len samé lži či demagogické nezmysly, som už v blogoch neraz písal. Hovorí sa síce, že opakovanie je matkou múdrosti, ale ja nerád opakujem to, čo som už čitateľom pripomenul a zdôraznil...

Dokonca len v nevyhnutných prípadoch spomeniem v blogoch to, čo som adresoval čitateľovi pravdepodobne rovnakého názorového myslenia aj životných skúseností. Ale čo sa k nemu vinou obštrukcií „hostiteľa“ blogu SME nedostalo. Spomeniem však teraz posledný prípad o atypickom kritickom článku: „Armádny generál Žilinka zavelil: Smer – Kremeľ!“

Tento miniblog „zažil“ dramatické zverejnenie, keď sa mi ho až neskôr podarilo doplniť a publikovať aj s významnou obrazovou časťou (fotografiu). V čom a kde  bola chyba to si môžem iba domýšľať. Ale aj bez nej mal u čitateľov úspech, keď celý prvý deň bol v tabuľke Najčítanejšie s veľkým náskokom na prvom mieste. 

Takže ma zaujímalo, či nakoniec nedopadne takisto ako moje iné celkom vydarené a aktuálne blogy, že na druhý deň zhynú na čitateľské suchoty. Preto už pred polnocou som začal „ostro“ sledovať záujem čitateľov o článok, pričom som zo zvedavosti, čo sa bude s blogom diať, vydržal až do 01.21. hod. pri počítači.

Dôvod na ponocovanie bol ten, že administrátorovi sa „nedarilo“ až o 01.09 hod. určiť v novej tabuľke poradie - najčítanejšie blogy po polnoci. Čo mu bežne netrvá viac než 20. minút, o to sa tentoraz snažil vyše hodinu.. 

Ale šokujúce prekvapenie som zažil aj iné. V tabuľke som za tento čas „poskočil“ z prvého miesta na tretie s počtom čítania až jeden krát! Musel som si vymeniť okuliare, či správne na čísla vidím.

Ale môj šok sa ešte zvýšil (aj s krvným tlakom), keď som v osmičke (no tentoraz naj-nečítanejšie blogy) uvidel, že môj článok  na 1. mieste vystriedal blog „Zaujímavosti zo storočných novín (7. – 13. 1922), ktorý mal iba neuveriteľné dve čítania. Pričom aj všetky blogy pod ním až po posledný z nich mali v „osmičke“ za vyše hodinu iba neuveriteľné jedno čítanie (1-krát).

Asi o štvrť hodiny   neskôr došlo v tabuľke Najčítanejšie k  zmene. Na monitore sa mi objavil na prvom mieste iný článok, čítaný desaťkrát. Môj blog klesol so 6-timi čítaniami na 6. miesto. Zaujímavé bolo, že niektoré články, ktoré ma predbehli môj aktuálny blog, hoci  zväčša boli o dva dni staršie.

Prekvapenia predchádzajúcej noci ešte pokračovali. Keď môj článok mal o polnoci za necelý deň  2 053 čítaní a následný o 10.33 hod. len o 77 čítaní viac (spolu 2 130 – krát). Takže z dominantného postavenia blogu v prvom dní už následný z ničoho nič „odišiel“ z čítanej osmičky do exilu. Kam ho pán administrátor rýchlo vyexpedoval ako článok politicky nevhodný. Nuž, aj to je dnes mnohovravný obraz  o stave súčasných médií. Preto sa nečudujme, že súdruh Fico a jeho dlhoročný druh pán Pellegrini už búchajú  na vládne dvere.

P.S.: Som zvedavý, akým spôsobom administrácia blogu zasa zlomí  krk tejto vecnej kritike. Mám svoje životné zásady, ktorých sa držím. Takže ma od blogovania nemá šancu odradiť. Šikana ani preňho nie je výhodným programom.     . 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  387
  •  | 
  • Páči sa:  9 993x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1970 komentátor denníka Smena. Potom ďalší rok krátko editor a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať. Následne založil prvý nezávislý týždenník v SR Slobodný piatok a bol jeho šéfredaktorom. Hneď po vzniku samostatnosti štátu bol riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol. Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť získal v roku 2019 medzinárodnú Literárnu cenu E.E. KIscha. .Ešte v roku 1991 získal Hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu. A v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Marian Nanias

Marian Nanias

274 článkov
INEKO

INEKO

117 článkov
Marcel Rebro

Marcel Rebro

141 článkov
Tupou Ceruzou

Tupou Ceruzou

315 článkov
Anna Brawne

Anna Brawne

103 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu