Do Zberných surovín až protekčne
Len chvíľku som sa zohrial na výslní v rokoch 1968 – 1970, kým prišiel najhorší čas môjho života. Oveľa horší než nenávidená vojenčina. Pretože som sa dlho týral z ničnerobenia, existenčných neistôt a rozčarovania z vlastnej nadbytočnosti. Pokúsil som sa zamestnať aj v rómskej redakcii. Hľadali redaktora pre svoj vznikajúci mesačník. Ale ich komisionálna rada si ma prekádrovala a odmietla ako kvalifikačne nespôsobilého uchádzača. Keď ma už aj Rómovia zatratili, uvedomil som si, že s novinárstvom je navždy koniec. Stal som sa potom hľadačom kvalifikačne menej primeranej práce, ktorú však v pokročilej normalizácii nebolo až také jednoduché nájsť.
Ako tridsaťšesťročný som stratil perspektívu, lebo som sa ocitol v pozícií bezprávneho občana. Síce noví súdruhovia starých neprávostí aj novinárom – „škodcom socializmu“ – vymedzili možnosť polepšiť sa a dostať milosť. Avšak iba s podmienkou, že „delikvent“ zaprie svoju minulosť, svoj názor i myslenie a bude sa o zlomkrky kajať. A následne sa stane ich otrockým propagátorom, spoluvinníkom a klamárom. Navyše by sa musel ako uvedomelý kajúcnik aj zosmiešniť podpisom pod sebakritický pamflet novinárov – „Slovo do vlastných radov“.
Moje východisko z bezcieľnosti a beznádeje nakoniec vyriešila práca ďaleko od fachu. Pomohol mi vyhodený kolega z denníka Pravda,bývalý externista v Exprese Milan Polák. Dobre sa poznal s podnikovým riaditeľom Zberných surovín Kolomanom Tichým. Ten potreboval spoľahlivého pracovníka, ktorý vedel zručne písať.
Milan ma nielen odporučil, ale sa za mňa ako seriózneho človeka i zaručil. Pomôcť kolegovi v núdzi sa teda oplatilo, že som mu dal zarobiť pár korún v Exprese. Iba som sa utvrdil v tom, že každé šťastie aj každé nešťastie neskôr splodí svoj zlý či dobrý skutok. Čo sa mi sprvu javilo ako obrovské nešťastie, s ktorým som sa dlho nevedel vyrovnať, sa nakoniec ukázalo ako moje najväčšie životné šťastie. Práve na novom pracovisku, teda v „zbere odpadu“, som našiel najcennejší poklad – moju druhú manželku Agnes.
Dokonca ani práca tam nebola nudná či otravná, ako sa mi javila zvonka. Pri riaditeľovi Tichom mi poskytovala viacej vzruchu a adrenalínu, než by som si neraz želal. Vo svojom tíme ma zaradil do funkcie, ktorá bola pre mňa neznámym pojmom, až divom – vraj referent OTR (organizácie techniky a riadenia). Našťastie toto navonok honosné zaradenie nevyžadovalo technicky nič zložité, ani v riadení nič komplikované. Na túto prácu mi postačila len novinárska zručnosť. Ak sa v socializme hoci aj veľká hlúposť formálne a múdro domyslela, potom sa bez ťažkostí i zrealizovala. Chcelo to len odvahu a dôvtip, čo môjmu novému šéfovi nechýbalo.
Náš krajský štátny podnik nevykupoval iba odpadové suroviny, ale v troch závodoch vyrábal výplne do čalúneného nábytku či sedadiel automobilov. A spracúval prírodnú štetinu na zubné kefky. Dovtedy som mal o tomto podniku celkom iný obraz. Spájal som si ho len s plechovými búdami (vraj výkupnými zberňami) a dvormi zapratanými haraburdím.
Môj šéf Koloman Tichý vôbec nebol tichý, ale veľmi energický, večne nespokojný a nekompromisný manažér. Pre svojich štyroch námestníkov a troch riaditeľov závodov až nepríjemne ostrý partner a pedant. Keďže sa za socializmu viac filmovalo a podvádzalo, ako pracovalo, takže aj realizátori šéfových príkazov sa ich snažili obísť alebo si ich uľahčiť, ale postavou, rozhľadom a rozumom o hlavu vyšší Tichý ich kamufláž rýchlo prekukol.
Ani on ako podnikový riaditeľ sa v robote nepretrhol, ale jeho aktivity a šibeničné termíny by zamestnali administratívu aj trojnásobne väčšiu, než akou disponoval. Jeho náročnosť a výbušnosť sa nikdy neobišla bez nevyberane adresných slov a mocného hlasu. Rúbal síce vždy vysoko, ale zároveň reálne. Preto nezutekal na vyššiu funkciu, hoci mal na to všetky predpoklady a možnosti.
Veď ako člen krajskej kontrolnej a revíznej komisie strany kontroloval „socialistické elity“ v najvýznamnejšom, západoslovenskom kraji a Bratislave. Kontroloval ich „morálnu bezúhonnosť“, oddanosť ideológii, politike a príkazom KSČ. Ale ako skúsený počtár si dobre zrátal úskalia a riziká šéfovania vo vysokej hospodárskej sfére. Pridŕžal sa múdrosti, že menej je často viac. Teda radšej byť v závetrí dediny richtárom, než slúžiť v meste v reprezentačnej livreji. Jeho ctižiadosť uspokojovalo aj to, že bol jediným zástupcom z východného bloku vo svetovej organizácii, ktorá zastupovala spaľovne či iné účelové zariadenia na likvidáciu komunálneho odpadu.
A tak môj šéf často cestoval z ohrady „pokroku a blahobytu“ do sveta na zasadnutia tejto organizácie. Omnoho častejšie než iní riaditelia dôležitých podnikov a organizácií. To mu prinášalo výhody a kredity. Až na jedinú nevýhodu – nevyhnutnú „spoveď“ u arbitra vycestovacích doložiek - ŠtB. Bez nej žiaden smrteľník nesmel opustiť hraničné drôty nášho raja. Ako aj iní cestovatelia z proletárskej zóny musel i Tichý po ukončení zahraničnej cesty napísať hlásenie pre ŠtB, s kým sa vonku stretol, o čom s ním hovoril, prípadne čo dohodol. Beda, ak by niečo zatajil či napísal nepravdu, ktorú by vysnorili naše očká v zahraničí. Lebo náš občan aj mimo republiky musel byť pod stálym dohľadom, aby nebodaj nezablúdil špatným smerom.
A práve Koloman Tichý bol vo využívaní komunálneho odpadu a v ochrane životného prostredia najinformovanejším manažérom u nás. Lenže všemúdra strana ignorovala tieto poznatky zo Západu, lebo dobré bolo len to, čo pochádzalo z Východu. Ešteže zo šéfových zahraničných ciest mali úžitok jeho štyria námestníci. Aspoň nachvíľu mali od neho pokoj. Najviac sa vždy tešil Dušan, námestník pre technický úsek. Tichý s ním denne cvičil ako bezohľadný krotiteľ v manéži. Jeho hlas burácal aj cez tri kancelárie. Lenže s majstrovským „cyklistom“ Dušanom len výnimočne pohol, aby lepšie plnil stanovené úlohy. Pred ostrým Kolomanom (doma Kalim) ho ochránil pancier milovanej strany.
O niekoľko rokov ma však Dušan prekvapil utajenými schopnosťami, odbornosťou a najviac závratnou kariérou. Ako priateľ syna Gustáva Husáka Jána sa vyšplhal na najvyššiu priečku straníckej nomenklatúry a zároveň na pozíciu riaditeľa niekdajšej cestovnej kancelárie Slovakoturist. Stal sa odborníkom na cestovné služby.
Tento šikulák potom sprivatizoval za čias premiéra Mečiara rozsiahlu slovenskú odnož celoštátneho monopolného Čedoku. Tú premenoval na svoj bohatý Satur, ktorého majetok neskôr múdro prepísal na dcéru.
Veľmi úspešným a predvídavým mužom sa však ukázal aj v politike. Obrátil včas kormidlo od (do)privatizujúceho predsedu vlády Vladimíra a presmeroval ho na správny Smer – na Róberta. Stal sa poslancom vládnej strany a potom dlho vladáril chudobným penzistom z pozície generálneho riaditeľa vtedy ešte nezadlženej Sociálnej poisťovne. Dokonca sa do tejto funkcie po dočasnom odvolaní vládou Ivety Radičovej znova vrátil cez Ústavný súd. V jeho prípade zapracovalo súdnictvo rýchlo a spoľahlivo.
Ale kto by to bol povedal o Dušanovi ešte v Zberných surovinách!? A potom že máme veriť slovám starých súdruhov, že si ani nevšimli udalosti okolo Novembra ´89? Lebo vtedy práve natierali plot svojej usadlosti. Aj Dušanov úlet do výšin bohatstva a moci len potvrdil, že kto bol šikovný v chudobnom socializme (on už vtedy vlastnil veľkú vilu), vedel neporovnateľne viac uchmatnúť v bohatom kapitalizme.
Ale ani rázny a smelý tvrďas Kali, prefíkaný to káder červenej ligy, si netrúfol Dušana vyhodiť. Nechcel si pohnevať straníckych bossov, ktorí mu vnútili tohto, vraj schopného, námestníka. Veď títo súdruhovia si strážili každú svoju „ovečku“ viac než bača celé stádo.
Hoci nomenklatúrny systém menovania a odvolávania straníckych vyvolencov už za socializmu ekonomicky totálne zlyhal a spôsobil nevídané škody, boľševici si ho prísno chránili. Slúžil im ako dominantný nástroj moci nad „rovnostárskou“ spoločnosťou. Aj dnešní páni – už červení demokrati – rovnako uplatňujú kedysi „osvedčený systém“ nomenklatúr. Len po novom ho premaľovali na utajené nominácie svojich protežantov. Tento ich postup je však o to horší, že oveľa okatejšie prehliada zlodejstvá, beztrestnú korupciu, semeniská rodinkárstva a (takisto ako v socíku) veľkú neodbornosť.
Najväčším krádežiam v súčasnosti dopomohol aj médiami šírený klam, že štátne hospodárske organizácie nevedia hospodáriť a vytvárajú len obrovské škody. Preto sa ich treba rýchlo zbaviť „predajom“ privilegovaným súkromným zlodejom. Ale nehovorí sa už o tom, v čom spočíva tento besný des hrabivých nešvárov? Tkvie práve v politických nomináciách, keď si lukratívne miesta v hospodárstve rozparcelujú vládne klany a obsadia ich služobníkmi, ktorí sú schopní všetkého, len nie sa zriecť bohapustého kradnutia.
Na okamžitú nápravu by však postačila iba drobnosť – v štátnej sfére legislatívne zaviesť to isté, čo spoľahlivo funguje v tej súkromnej. Vymenúvať manažérov do vedúcich funkcií výlučne podľa prísnych, kontrolovateľných a transparentných kritérií. Zároveň pre nich stanoviť rovnako dobré podmienky, ale aj prísne postihy, aké platia v súkromnom sektore.
Práve môj šéf Tichý sa svojím rozhľadom vymykal zo socialistickej nomenklatúry. Oproti iným riaditeľom vedel aj lepšie komunikovať s vtedajšou stranícko-štátnou byrokraciou. Na nadriadené orgány často zasielal dôsledne zdôvodnené a účelové elaboráty. To bol aj dôvod, prečo ma zamestnal ako redaktora. Uvediem príklad. Náš podnik exportoval na Západ tisíce ton odpadového papiera, lebo naše papierne ho ešte všetok nespracúvali ako druhotnú surovinu. V rámci celej republiky získal zaň štát ročne vyše osemdesiat miliónov úzkoprofilových devízových korún.
Lenže akýmsi nedopatrením sa stalo, že sa niekde v Čechách zamiešali medzi exportovaný odpad aj neskartované staré osobné spisy absolventov jednej z vojenských škôl. Jej absolventi už zastávali v armáde vysoké posty, takže západné rozviedky tak získali závažné osobné informácie o príslušných šaržách.
V totalite to bol malér nevídaného rozmeru, ktorý riešili najvyššie stranícke a vládne inštancie. Kým sa celá kauza dostala na najvyššie poschodie moci, ešte sa poriadne nafúkla. Vraj ide o ohrozenie bezpečnosti varšavského vojenského paktu. Táto udalosť sa stala príliš horúcim prípadom, ktorý zistilo očko ŠtB, mimochodom šofér kamiónu pri vykládke tajných archivovaných dokumentov vo vtedy ešte Západnom Nemecku. A preto komunistickí potentáti prípad vyriešili zásadovo a definitívne: Už žiaden vývoz odpadového papiera na Západ!
Ostrieľaný mág Tichý sa chytil rozumu a spojil sa s riaditeľmi Zberných surovín v celej republike. V ich mene vypracoval pre (ne)kompetentné orgány komplexný elaborát s hospodárskymi dôsledkami zo zákazu tohto exportu. Vrátane výpočtov a tabuliek, aké škody by spôsobil vo výpadku devíz a na životnom prostredí. Práve papier vtedy predstavoval v komunálnom odpade až dvojtretinový podiel. V rozsiahlej správe predložil aj reálny návrh riešenia, ktorý by zamedzil opakovaniu´nevídanej´kauzy. Odporučil zakúpiť modernú techniku – šrotovníky a hydraulické lisy na drvenie a zlisovanie tejto druhotnej suroviny pre vývoz. Šlo na tie časy o veľké investície, vyše dvesto miliónov devízových korún, ale s veľmi výhodnou návratnosťou do troch rokov. Zrejme sa tak stalo po prvý aj posledný raz, že neomylná KSČ zmenila svoje stanovisko, keď „počúvla“ radu riaditeľa bezvýznamnej organizácie.
P.S.: Blog je už dlho bez možnosti hodnotenia čitateľmi "Páči sa". Preto vykazuje neuveriteľne číslo ich hodnotenia - 12x ...
