Kedysi som si vymýšľal pre vnúčatá rôzne rozprávky. S ich opakovaním som už mal problém. Preto som si niektoré z nich „napchal“ do počítača, aby ich najstarší z vnukov čítaval súrodencom. Teraz som si na blog stiahol krásnu a bolestivú „rozprávku“, ktorú môže priniesť len samotný paradox života a času. A to o mojej radosti a smútku s miláčikom detí aj rodiny Murkom.
Murko bol dospievajúcim kocúrikom s čiernym chrbtom, chvostíkom a hlavou, ale bielym bruškom a nôžkami. Okrem výrazného čierno – bieleho sfarbenia mal rovnako nádherne hustú, lesklú a veľmi hladkú srsť. Bol už od mačiatka krásavcom s dlhým mohutným chvostom, takže u mačiek slávil nejeden úspech.
Rýchlo rástol, mocnel a ako veľký hladoš stále pýtal jesť. Keď zbadal vnúčikov Dorotku, Timka, Ondríka či ich babku (ale hlavne dedka), hneď sa motal medzi nohami a hlasno mravčal: „Dajte mi dačo pod zub ...“
Pekne silnel a sa guľatil. Dorotka, ktorej ako darček k narodeninám patril, prísne zakazovala: „Dedko, nekŕm toľko Murka, čo nevidíš, aký je tlsťoch“. Starý otec s tým však nesúhlasil: „Veď on vôbec nie je tučný, iba do výšky a šírky rastie.“
Dedko napriek všeobecného zákazu si ho neraz tajne bral z vonka dnu, dal na kolená a hladkal. Ten chvíľku spokojne priadol, ale potom skočil na zem a všade snoril. Rád sa pchal najmä do chladničky. Dedko ho musel pozorne strážiť, aby malý dravec nevyskočil na stôl. Raz sa s takou chuťou pustil utajene do nedeľného obeda, že tým z rodiny so slabším žalúdkom, razom prešla chuť k jedlu Dedko potom nevedel, či má ako prvý začať jesť, alebo obhajovať seba či miláčika Murka
Môj Večne hladný kocúrik si po jedle rád hovel v košíku pred dverami do domu. Neprekážala mu ani veľká bielo–zlatá sučka Tina. Zvyčajne ležala pokojne pri ňom, ňuchala ho a kamarátsky oblizovala. Obe milé zvieratká ma presvedčili, že aj pes a mačka sa môžu znášať viac než ľudia. Dokonca ani jedlo ich nerozdelilo. Hoci pri i každom otvorení dvier kocúrik vždy vyskočil ako hladný tiger. Nedočkavo čakal, že mu dedko dá mäsko. Pri nohách tancoval vo vytržení ako žobrák, čo v lotérii vyhral milión.
V jeden neskorý večer však v košíku chýbal. Nemravčal a do domu sa nedobíjal. Len osamelá Tina zaňuchala arómu rybky v rukách dedka a vtierala sa do pozornosti. Ten nevidiac mravčiaka, zvolal: „Murkóó... Murkóó...“ Vykrikujúc, ho hľadal po celej záhrade. V kríkoch, aj v drevárni, kde spávala Tinka.
Pomyslel si, možno výnimočne navštívil susedov, alebo sa niekde túla za mačkami. Ale keď ráno otvoril vonkajšiu bránku domu, skamenel. Na ceste uvidel ležať čierno – bielu kôpku. Vošiel späť dnu a stroho oznámil: „ Murko je mŕtvy, leží na ceste. Pred domom...“
Vnúčatá Dorotka, Timko, Ondrík, ich rodičia spolu s babkou vybehli na ulicu s nádejou, že ide len o dedkov hlúpy žart. Stačil však pohľad na nehybného Murka a deti vypukli v srdcervúci plač. Aj po lícach starého otca sa potichu a dlho gúľali veľké slzy.
Deti potom vykopali v záhrade jamu a vložili do nej s pietou i plačom svojho miláčika rodiny. Aj kríž mu na hrobček postavili. Chvíľku ešte smútili. Potom už len šantili a sa smiali. Len dedkove uslzené červené oči prezrádzali, že sa stalo niečo zlé, čo nejde ničím napraviť.
Nezostala nijaká nádej, ktorá odoláva aj sile času. Murko, jeho hravosť, krása a pôsobivosť sa nenávratne rozplynuli ako modrý obláčik v búrke. Dedkovi nepomohlo ani to, že sám seba tri dni presviedčal: „Prečo blbneš? Však neumrel ti nik z rodiny ... Ale iba obyčajný kocúr.“
Uvedomil som si nemennú pravdu - nedefinovateľnú jedinečnosť. Práve tú, ktorú prináša život, berie smrť a dlho hojí čas.
Ďalší dvaja moji kamaráti – dvojročná fenka Belka a rovnako starý kocúrik
Fifko. Tretí člen môjho zverinca starý kocúr Belko odišiel na krátky výlet k
susedom. A trinásťročná Tinka nám pred mesiacom skonala na starobu.
Foto: Ondrík Kokoška (vnuk)
-P.S.: Čas OO.39 hod. - A pán administrátor po polnoci nemá za 39 minút stále ešte spočítanú a zverejnenú novú tabuľku najčítanejšie blogy dnes. Môj blog mal za túto dobu počet čítaní 37 - krát (spolu dosiaľ 110 - krát). Čas 01:02 hod. a nová tabuľka stále nie je zverejnená. Neslýchaná vec. Ešte ani do 01:20 hod. je nezverejnené nové poradie blogov v osmičke najčítanejšie, Nuž, márne moje čakanie, takže idem spať. Dobrú noc, pán administrátor. už môžete ísť aj Vy, či nie? Už Vám dám pokoj.
