Je občianska sloboda nad ochranou životov? Bolo správne, keď prezidentka pri hromadnom testovaní sa príliš držala litery zákona a verejne nepodporila rozhodnutia vlády?
Vo februári 1969, ešte pred vznikom „samostatného“ Slovenska v „socialistickej federácii“ (symbolicky vznikla 28. októbra 1968), som mal možnosť diskutovať s ústavnými právnikmi, profesormi Hatalom a Čičom. Obaja fundovaní odborníci práva mne - právnemu diletantovi (redaktorovi populárnej Smeny) - trpezlivo objasňovali, prečo po okupácii Rusov musí mať prioritu najaktuálnejšia otázka pre Slovákov politicky pretlačiť federalizáciu štátu s Českom, aby mohla vzniknúť v rámci federácie „samostatná“ Slovenská republika. V Bratislave potom ohňostroje osláv a slávy, ale v Prahe ticho ako keby sa nič neudialo.
Ako ministrom Válkom pozvaný novinár a člen jeho vládnej delegácie do Košíc a Prešova som sprvu obhajoval v košickom hoteli Hutník), naliehavú a aktuálnu otázku demokratizácie Československa a to pred otázkou u nás rovnako diskutovanou - federalizácie štátu.. Múdrejší právni diskutéri ma však rýchlo presvedčili, že len teraz sa dá s Čechmi uhrať „samostatnosť“ v rámci federácie. Lebo neskôr sa to už nebude dať nikdy. Veď túto bratskú rovnoprávnosť nám Česi prisľúbili ešte v roku 1945 v Košickom vládnom programe.
V tejto dlhej debate sa hovorilo aj o zmenách v ústave, o jej význame pre väčšiu občiansku slobodu.. Po januári 1968, za Dubčekovej éry plnej nádeje, entuziazmu a optimizmu , bola to tiež .aktuálna téma v celej diktatúrou KSČ znásilňovanej republike. Ale pre mňa bola táto diskusia zároveň „vysokou školou“ výkladu práva a potreby dodržiavania ústavnosti a následnej legislatívy. Aj táto nerovná dišputa hovorí, že vtedy mali médiá a redaktori v pojanuárovej spoločnosti až príliš veľkú a prehnanú „vážnosť“ a nezaslúžený rešpekt, o čom môžu dnešní novinári iba snívať.
Toto krátke expozé do minulosti má svoj význam práve pre záver tohto článku. Preto si aj dnes plne uvedomujem, že v záujme každej demokratickej krajiny je, aby dôsledne dodržiavala prijatú ústavnosť práv a slobôd občana. Preto som si zvolil nad možnou materiálnou výhodou i v ťažkých chvíľach života osobnú slobodou aj za cenu možného postihu či iba kritiky.
Ako kedysi novinár som odmietal triafať najľahší terč kritiky, do ktorého už strieľal bez postihu kde – kto, ale najčastejšie ľudia bez argumentov. Len so zásobou najrôznejších účelových lží, úskokov a výmyslov. Preto som už v blogoch polroka neplateným „advokátom“ premiéra, ktorého poznám len z jeho častých televíznych výstupov (menej by bolo preňho viac) a ešte najčastejších naňho v médiách vymyslených či skreslených a nepodstatných kritík. Do ktorého si už zúrivo kopne, komu sa zachce. Ale najviac kopancov utŕžil práve od tých politikov, ktorí majú dôvod sa obávať, že im už zajtra zaklope na dvere NAKA.
Keďže pre mňa na rozdiel od tiež kritikov je dostatočne „čitateľný“, takže ma vôbec neprekvapila skutočnosť, že on jednoznačne uspel aj so všeobecne zatracovaným projektom celoslovenského plošného testovania Covidu -19. Hoci mnohí vraj odborníci v médiách zaujato tvrdili a tvrdo kritizovali, že jeho projekt je nerealizovateľný a hlúpy nápad. No ukázal sa presný opak, takže už zo slušnosti by sa mu mali ospravedlniť, že sa veľmi mýlili, čo sa určite nestane. Aj keď ide o jednoznačne prospešné a účinné opatrenie vlády pre menej obetí na životoch a nezlyhaní celého nášho hospodárstva. Aj v prospech toho, aby nám naposledy nevydýchol chorý pacient – zdravotníctvo, roky devastované vládami Smeru aj terajšieho už Hlasu. Ale tiež, aby nenastal infarkt celej spoločnosti v prípade jej nevyhnutného hermetického uzavretia do karantén pred smrteľným šírením obetí Covidu.
Práve toto jednoduché a predovšetkým ničivé riešenie vypnúť na dlhú dobu celé hospodárstvo navrhovali najrôznejší kritici (predovšetkým zo Smeru) ako jedine možnú alternatívu. Ešte v piatok žiadal demagóg a politický škodca Fico prezidentku, aby v hodine dvanástej zastavila Matovičov vraj nereálny projekt. Ešteže túto ničomnosť hneď zamietla.
Poznatky, ktoré sme za sobotu a nedeľu získali, sú natoľko cenné, že si dovolím tvrdiť opak čo tvrdia klamári zo Smeru a Hlasu, že vláda už nebude musieť pristúpiť z dôvodu pandémie k ničivým opatreniam uzatvárania celej ekonomiky a totálne obmedzovať slobodu nespokojných a nedisciplinovaných občanov Lebo zrejme bude treba riešiť len lokálne ohniská nákazy a nie celoplošné. Verím, že podrží ničivosť vírusu pred nevyhnutným obmedzovaním a kontrolou.
Ani deštrukčný Smer, ani úlisne falošný Hlas, ktoré strany chcú „zamestnať“ parlament odvolávaním vlády len s 57. mandátmi, už zrejme hrajú vabank pre povalenie vlády. Opak by bol iba vtedy, čo vôbec nepredpokladám, že majú v rukáve skrytý tromf, že im tie chýbajúce mandáty už nakupujú oligarchovia. Napríklad v cene jeden milión eur pre každého prípadného zradcu – vládneho poslanca. To by mohol byť dostatočný úplatok a „investícia“ pre multimilionárov v prospech svojej záchrany. Ale to by už potom bol ich veľký hazard pre zákrok NAKA.
V týchto najkritickejších dňoch ohrozenia novej vlády ma však nemilo prekvapila mnou v blogoch podporovaná pani prezidentka. Keď vládu v enormnom úsilí a dobrej vôli pred nebezpečným rastom vírusu a nevyhnutnej ochrany životov ju verejne nepodporila. A navyše mala k plošnému testovaniu vírusu legislatívne a iné výhrady. Naproti jej prístupu ma však veľmi milo oslovila rímskokatolícka cirkev, ktorá nové opatrenia vlády, zasahujúce až do kľúčových oblasti vierouky, prijala s pokorou a pochopením. Keďže ide o záchranu najvyšších hodnôt – životov veriacich i nevercov.
Preto si nemyslím, že by bol prílišný právny purizmus pani prezidentky v tejto situácii. Adekvátny. Mohla sa zdržať aj niektorých hoci opodstatnených výrokov vo veľmi kritickej situácii vlády. Tiež viacej veriť jej opatreniam, menej ju kontrolovať cez externých poradcov, ktorí z osobných dôvodov aj záujmov nemusia byť celkom objektívni voči vláde.
Veď len vláda je kompetentná prijať nevyhnutné opatrenia (napríklad proti Covidu) a niesť za prijatý postup aj zodpovednosť. Hlava štátu má síce právo, aby ju výkonná moc o všetkom v štáte informovala a má právo hovoriť do vecí verejne aj kriticky. Ale len v prípade, ak by šlo o jej trvalé, dôvodné a vážne zlyhanie bez nápravy. Bez vzájomnej zdržanlivosti a hľadania kompromisov môže nastať pre Slovensko nežiaduci stav, aký bol Kováč – Mečiar.
