Stranícky denník Pravda hyperbolizoval zásluhy špiónov Schwarza a Fompferru“ – vraj hrdinov. Publikoval, že ÚŠB vyšetrovala až dvesto podozrivých osôb. Ide však o nezmyselné číslo aj z hľadiska utajenia agentov. Do prípadu bolo priamo zapojených len jedenásť ľudí, ktorým vtedajší krajský súd v Bratislave siahol na majetok. Všetko sa udialo ešte na rozhraní rokov 1941 – 1942, keď Nemci v Rusku víťazili a mnohí Slováci verili vo víťazstvo nacistov a niektorí s nimi aj zjavne kolaborovali.
Ako sedemročné dieťa si jasne spomínam na ruského špióna Schwarza neveľkej postavy a vždy v tmavom oblečení. Keď k nám viackrát prišiel, odomkol „svoju“ izbietku, zdržal sa v nej len krátko a dôsledne si ju zamkol. Ale neviem, že by u nás aspoň raz spal. Samotný prípad tohto agenta bol výnimočný tým, že jeho vysielačka neodvysielala do Moskvy, čo len jednu správu - mlčala.
Sprvu mal špión nefunkčnú rádio - lampu, potom mu zasa chýbal vysoký stožiar s dlhou anténou. Tú mu otec následne zabezpečil. Ale vzápätí prepadli našu chalupu v hlbokej noci traja agenti Ústredia štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ktorí podopierali dobitého Schwarza. Otca vyzvali, aby otvoril masívne vráta nášho domu. Vraj si len prišli pre kamarátov kufor, lebo musí súrne odcestovať. Vraj sa s nimi pri rozlúčke opil.
Rozhovor prebiehal podľa slov matky tak, že tajní boli na ulici a otec s nimi komunikoval z prvého poschodia - okna spálne. Našťastie zareagoval duchaprítomne. Kým ich vpustil, strčil pod hlavu spiaceho syna (teda mňa) jediný konkrétny dôkaz o spolupráci so špiónom - skrútené drôty požadovanej antény.
Agenti ÚŠB prehádzali celý dom. Detailne presliedili aj veľkú povalu, ale žiadne drôty tam nenašli. Až do skorého rána sa snažili získať aspoň nejaké rukolapné dôkazy. Zistili len značnú hotovosť (tridsať tisíc korún), ktorú otec objasnil dokladom z predaja strojného zariadenia. Tým vyvrátil podozrenie, že by dostal peniaze od ruského špióna. Márne však hľadali to, čo bolo skryté pod mojím vankúšom. Práve drôty antény, čo by bol dôkaz, ktorý by prezradil, či Schwarz od nás odvysielal do Moskvy dajaké depeše.
Ale ani jedného z agentov nenapadlo prehľadať postieľku spiaceho dieťaťa. Napriek hluku som až do rána tvrdo spal. Ale zdesil sa, keď som až ráno uvidel uplakanú matku a v spálni skazu ako na smetisku. Moja prvá otázka bola: “Kde je tato?“ Toho však nadránom agenti ÚŠB odvliekli najskôr na miestnu žandársku stanicu (miestna polícia) a odtiaľ ho vlakom eskortovali do bratislavského ústredia.
Trasúci a s veľkou obavou som šiel do školy. Ako posledný som pred vyučovaním vkročil do triedy, kde ma už nedočkavo čakali spolužiaci. Kamarát Ivan Sabol, syn veliteľa žandárskej stanice, im totiž vytáral špiónsku nočnú drámu. Počul o nej pri raňajkách od otca, keď sa o rušnej noci zhováral s manželkou. Pri prepade nášho domu agentmi ÚŠB boli v pohotovosti aj miestni žandári (štátna verejná polícia) pre prípad, že by otec kládol ozbrojený odpor a tajní by potrebovali posilu. Otec však nemal zbraň.
Až do smrti nezabudnem na piskľavé pokriky spolužiakov: „Tvoj otec je špión, zradca ... Určite ho obesia!“ Keď vošla do triedy učiteľka, uprel som na ňu bezradný pohľad o pomoc. Ale ona si najskôr zistila dôvod virvaru v triede, potom sa na mňa len raz pozrela, sklopila zrak a mlčky stála na mieste. Tú hrôzu som už nevydržal. Nechal som aktovku v lavici a bežal o zlomkrky domov. Z prežitej hrôzy som pustil do gatí. Až o týždeň som sa znova vrátil do školy.
Učiteľka ma presadila do z prvej do poslednej lavice, kde sám sedával ustráchaný Izák Weiss. Už nenosil žltú hviezdu na klope kabáta, lebo nemal ani svoje pôvodné krstné meno, ani priezvisko. Ale napriek tomu bol aj potom pre viacerých spolužiakov nenávideným židom.
Jeho adoptívni rodičia usúdili, že bude lepšie nedráždiť ľudáckych mocipánov menom Izák. A preto ho dali pokrstiť na Juraja. Keď už má byť dieťa katolíkom, tak predsa nemôže mať meno ako žid. Farár to len uvítal. Pokrstil chlapca, ako sa na Božie dieťa patrí, a vystavil mu krstný list s novým kresťanským menom. Lenže trable krstniatka sa tým nezažehnali. Len čo sa objavil na ulici, bol už krik, plač a modriny. Zároveň boli počuť nadávky: „Židáčik, vandráčik, smrdíš ako hovniačik ...“
Noví rodičia adoptovali Jurka vraj pre Božie milosrdenstvo. Pripúšťam, že možno áno. Inak to boli arizátori veľkoobchodu Jurajovho otca. Ale zachrániť jeho rodičov sa títo „dobrotiví kresťania“ už nepokúsili. Hoci mohli napísať žiadosť na príslušnú inštanciu a požiadať o výnimku prezidenta Tisa. Tá umožňovala z národohospodárskych dôvodov ponechať na Slovensku pôvodných židovských majiteľov, ak boli pre arizovanú firmu prevádzkovo nevyhnutnými.
S Jurom som sa rýchlo zblížil. Veď v osudné februárové ráno som načas stratil v triede kamarátov. Iste nie všetci sa mi chceli otočiť chrbtom, ale proti mne stála „verejná mienka“, ktorú si netrúfol žiaden z nich porušiť. Moju nepohodu ešte zvýšil riaditeľ školy Borssányi. Ten po vojne ešte postúpil, keď sa stal riaditeľom osemročenky v Bratislave.
Keď mi predložil podpísať prihlášku do neprijateľného spolitizovaného spolku - Hlinkovej mládeže, tak som sa zdráhal mu vyhovieť. Tak ma prehol cez lavicu, stiahol mi nohavice a vytrieskal pred celou triedou trstenicou. Takisto ako to robil iba výnimočne aj pán kaplán na výuke náboženstva. Len u tých nezbedníkov, ktorí v nedeľu zabudli ísť na svätú omšu. Ale on mi nohavice nikdy nestiahol.
Okrem Jura sa však so mnou ďalej kamarátili chalani z okolia našej chalupy. Výnimkou bol iba Milan, ktorého otec patril medzi funkcionárov profašistickej Hlinkovej ľudovej strany a tiež bol arizátorom veľkého židovského majetku. Zrejme by ani on nebol voči mne nepriateľský, ak by som medzi chlapcov nepriviedol nešťastného Juraja (Izáka).
Ten medzi nás rýchlo zapadol. Navyše dal do hry to najcennejšie – ozajstnú koženú loptu. Tú predtým nikto z chalanov nedržal ani v rukách. Milan si však nedal povedať, aby prestal nadávať Jurajovi do hnusných židov, a tak sme ho s kamošom Karolom poriadne „zmastili“.
Asi o hodinu potom pribehol pred náš dom Milanov otec a z ulice vykrikoval, že on nám ukáže a poženie to vysoko. Vraj sa dobre pozná s ministrom vnútra Machom a ten s nami zatočí – protištátnou čvargou. Čudným skomoleným západoslovenským nárečím ďalej vykrikoval: „Kto to kedy videv chránit židáka a byt krestanské djeta. Zavarím aj tým zradcom Boha, čo chodá do kostela a vychovajú pankharta žida! Tvrdá, že na krestana ... Ale žid zostane vždy len židem!“
