Predslov
Bolo naozaj úletom s realitou očakávať čitateľský úspech pri mojej pred štyrmi rokmi vydanej knižky (AUTOBIOGRAFII) „Vedieť odísť“ (VEDA 2019), napísanej až po osemdesiatke autora. No napriek tomu, to čo predchádzalo jej písaniu i vydaniu, a čo sa potom naozaj stalo po jej uvedení na trh, som neočakával ani v divokom sne.
Keď som pred štyrmi rokmi ponúkol rukopis knihy „Vedieť odísť“ Vydavateľstvu IKAR, tak jeho riaditeľka si ho ani neprečítala a posmešne odmietla: „Pán autor, neurazte sa, ale kto by chcel práve tie vaše prežité autentické príbehy čítať.“
Navyše ma nezabudla „odborne“ poučiť, že autor každého takéhoto úspešného žánru „musí byť pre vydavateľa aj verejnosť veľmi známa, zaujímavá a uznávaná osobnosť. Potom aj samotný jej text čitateľa upúta.“ Navyše poznamenala vraj „autor, keď píše o tom, čo sám prežil, ťažko nachádza nevyhnutný odstup a nadhľad od témy a svojej osoby “.
Potom ma už neprekvapil ani ďalší neúspech v rokovaniach aj s druhým či tretím potenciálnym vydavateľom titulu „Vedieť odísť“. Nečakane šťastne mi však vyšiel až štvrtý pokus. Keď som už graficky – teda knižne upravený rukopis, (známym grafickým dizajnérom Dušanom Junekom), ponúkol Vydavateľstvu SAV VEDA.
Jeho riaditeľ nielen knihu vydal, ale ju tiež venoval univ. prof. Jozefovi Leikertovi, významnému autorovi literatúry faktu. Tento známy slovenský epik i poet, ktorého viaceré diela sú preložené aj do iných jazykov, bol vtedy v komisii tradičnej Literárnej ceny E. E. Kischa v pozícii predsedu slovenskej sekcie. Keď si moju knižku prečítal, tak ju v roku 2019 prihlásil (bez môjho vedomia) do tejto už tradičnej literárnej súťaže. A tak sa potom šťastne stalo, že uvedenú cenu za rok 2019 získal i knižný titul „Vedieť odísť“.
Práve tento môj žáner literatúry faktu je už vyše štyri roky nečakane v predaji, dokonca u niektorých predajcov má (v marci 2025) podstatne vyššiu predajnú cenu než mala kniha pôvodnú po uvedení na trh.
Veď dnes sa ocitnú vo výpredaji už po roku s veľkou zľavou ďaleko atraktívnejšie a lepšie prezentované tituly než bol ten môj. Hoci sú od renomovanejších, oveľa známejších a zrejme i múdrejších autorov. Túto realitu uvádza hodnotiaci web HEUREKA.sk o rýchlo meniacich sa cenách všetkých kníh v slovenčine. Keďže práve náš knižný trh je dnes autorsky presýtený a najkonkurenčnejším. Onedlho bude mať viac konkurujúcich si autorov než reálne možných čitateľov.
Práve na tomto informačnom webe i na českom webe heureka.cz som o mojej knihe “Vedieť odísť“ našiel veľmi stručnú, výstižnú a zaujímavú recenziu: “Kniha Jozefa Sitka je síce autobiografia, ale nie je zameraná na jeho život, ale cez svoje zážitky popisuje históriu našej republiky od roku 1941 až dodnes. Mal by si ju prečítať každý mladý človek, nakoľko v dnešných školských dejepisoch sa história posledných desaťročí veľmi málo spomína.”
Napriek tomu si myslím, že začať písať novú knihu opäť v rovnakom autentickom žánri (autobiografii) je totálne uletený pokus a experiment. Najmä vtedy, ak ho idem písať až v deväťdesiatke života, a potom, čo k súčtu iných chorôb mi vlani v lete ešte pribudla vážna mozgová príhoda. Takže, ak sa mi nový titul podarí predsa napísať a dostane sa aj na knižný trh, bude to naozaj podivuhodný zázrak.
Pre originalitu a pútavosť budúcej autobiografie si však vôbec nič nemusím vymýšľať. Ani si pomáhať horormi drsného zla, ani príbehmi, ktoré unikajú z reality do virtuálneho sveta. Stačí len prežitú vlastnú skutočnosť a skúsenosť za deväť desaťročí pravdivo, zrozumiteľne a pútavo opísať. Veď iba sám život prináša neuveriteľné deje, príhody, prehry či výhry, aké si nevie vymyslieť ani najbrutálnejší bulvár a najhorší scenárista televíznych seriálov.
Pre napísanie práve takejto prózy mám i ten dôvod, že ma v umení (osobitne v literatúre) priťahuje nekonečný a často málo úspešný boj dobra so zlom. Pokúsim sa teda cez prežité príhody, veľké dobové násilia a bezprávia, cez prežité dramatické udalosti a nevídané premeny v politike a morálke od roku 1939 až podnes verne priblížiť čitateľovi. Zobraziť tak malých či veľkých zloduchov Zla s pozadím často nevýrazných fenoménov Dobra.
DOBRU sa nedá naučiť,
buď ho v sebe máš či nemáš?
Uč sa nielen z mravnosti,
ale aj zo zla.
Obávaj sa vlastnej slabosti viac,
než zloby iných...
Moc či nemoc šťastia?
Šťastie je často ako rozmar, ktorý prináša vrtochy,
úlety aj nároky. Nedá sa uchmatnúť ani prisvojiť.
Neraz okolo nás prifrčí ako divá riava, čo vytvára
snivú nádej, ale aj sklamania a poryvy.
Trvalú priazeň šťastia si ešte nikto nevymodlil,
ani nepodmanil. Má vždy očarujúcu a nevšednú
moc. Veď vie polapiť aj nepolapiteľné. Pretvoriť
zlé na dobré, ale tiež premeniť výhru na prehru.
Neraz šťastie jedných splodí nešťastie druhým.
Ale vždy za ním slepo bežíme a po ňom túžime.
No nikdy nevieme, či neutekáme za vidinou
túžby a chorej ctižiadosti.
Pravé šťastie prichádza a odchádza ako lesná
víla. Vždy potichu a nenápadne. Odieva sa do
šatu náhody a výnimočnosti. Hoci ho vítame
s veľkou nádejou, ale škoda, že bez patričnej
pokory a lásky.
A u t o r J. S.
(V čom je teda neraz príčina úletu šťastia? Nezavinila to naša neskromnosť, povrchnosť, pýcha, nenásytnosť a závisť? Nespôsobila to nereálna vidina, že chceme od života čoraz viac pôžitkov, zábavy a majetku? Šťastie uteká však najmä preto, že nám chýba vďačnosť, skromnosť a najviac osobná pokora …)
_________________________________________________________________________________________________
KAPITOLA 1
(1939 – 1945)
Keď pilot – stíhač pečie oplátky a má ustrihnuté krídla, ale tiež, keď špión mlčí a depeše nevysiela.
_________________________________________________________________________________________________
(Pán administrátor, duplicitne podčiarknutý názov kapitoly v samotnom blogu vôbec nemám.. Preto tie dve čiary navyše si nemôžem ani sám zmazať . Prosím, vykonajte technickú opravu tejto nežiadúcej deformácie textu, ktorá vznikla bez viny blogera.)
Dievčatá prelustrované aj na vydaj
Náš jednoposchodový dom v Piešťanoch dostavali len dva týždne pred mojím narodením. Ale samotná novostavba bola pozoruhodnejšia ako už v rodine druhý syn. Napríklad, že jej obyvatelia síce mali v kuchyni a kúpeľni vodovod, ale nikdy v ňom nepretiekla ani kvapka vody. Aj splachovacie WC malo patričnú miestnosť, ale neslúžilo svojmu účelu. Na veľkú potrebu sa chodilo aj v treskúcej zime až na dvor. Tam tieto služby poskytovala kadibudka s betónovou žumpou. Najhorší bol v nej i krátky pobyt v zime, keď mrzol v pätnásťstupňových mrazoch zadok. Ešteže na močenie v noci stačil plechový šerblík (nočník), dnes už starožitnosť.
Odpoveď na toto čudné asketické bývanie bola prozaická. Do našej ulice v Piešťanoch neviedla kanalizácia, lebo žiaden zo susedov sa nechcel finančne podieľať na výkopoch a prípojkách z hlavnej cesty, pričom náš dom bol posledný. Aby sme všetko zaplatili sami, s tým rezolútne nesúhlasila príliš sporivá mama. Preto po roku 1945 si rodičia kúpili veľký pozemok, prvý od nádražnej ulice, dali vypracovať projekt už s moderným riešením novostavby aj s náležitým komfortom.
Život našej rodiny za vojny
síce nebol promenádou v ružovej záhrade, ale netreli sme biedu ako vidiečania s kúskom poľa, jednou kravičkou a nepočetnou hydinou. Žili doslovne z úst do úst. Preto devy po ukončení školskej dochádzky „utiekli“ z tejto biedy slúžiť do „lepších panských” mestských rodín. Nazývali ich vtedy slúžkami. Dnes ich pomenúvajú krajšie - pomocníčky v domácnosti. Aj ich vtedajšie oslovenie zobrazovalo samotné zaobchádzanie s chudobnými, neskúsenými a málo vzdelanými dievčatami.
Naša domácnosť mala vždy dve pracovité a slušné dievčiny. Mamka si ich starostlivo vyberala. Z tých, ktoré prešli jej pedantnou lustráciou, si mohol dobre vybrať aj veľmi náročný budúci ženích. Boli súčasťou našej rodiny. Spolu s dvoma zamestnancami v otcovej živnosti jedli to isté, čo domáci. Pili tiež čo my – vodu. Rovnako v zime nespávali horšie než domáci v nevykúrených izbách na tvrdých slamníkoch. Žiaden rozdiel medzi nami a nimi nebol. A tiež všetci sme mali spoločný údel, že sme museli tvrdo makať pod taktovkou hlavného dirgenta a dríča rodiny – mojej mamy. Na nešťastie aj mne sa ušli rôzne práce.
Preto som veľmi závidel
deťom z chudobných rodín, že sa okrem školy môžu stále hrať. Keď som dostal voľno, čo sa tiež stalo, tak ulica a hrajúci sa šarvanci mi boli najmilší spoločníci. Loptou vyrobenou zo starých pančúch sme hrávali futbal, na tenis nám stačili z drevenej dosky vyrezané rakety, dve tyčky so špagátom, v hlinenej zemi hraničené ihrisko a zodratá loptička z piešťanskom v parku „pánskych“ kurtov. Na ľahkoatletické disciplíny, ako sú bežecké či skok ďaleký a trojskok, sme nepotrebovali žiadne pomôcky.
Celé leto sme šťastne šantili bosí a len v trenírkach. Výnimočne v starom, deravom tričku. Bez školy a občas aj domácej práce to bol môj ozajstný raj. Skoro každé poobedie okolo štvrtej hodiny sa razom zamračilo, zaburácali hromy a začalo liať. No už po 20. minútach svietilo slniečko. Bol to signál, aby sme sa šli naháňať po asfaltovej ceste v zohriatej vode popri okrajoch chodníkov. Keďže odvodné kanály nestačili pohltiť lejak z husto nasýtených mračien.
Túžil som chodiť s kamarátmi
na známe piešťanské kúpalisko Eva a naučiť sa plávať. Lenže u nás sa často našla robota a na kúpanie iba málokedy voľná chvíľa. V dusnom lete mi tak nepomohol žiaden protest či plač. Aj keď som výnimočne dostal od mamky voľno, dlho rozmýšľala, či vstupné na kúpalisko jedna koruna nebude zbytočne vyhodený peniaz.
V nedeľných horúčavách sa občas celá rodina zvykla vybrať k rieke Váh a zadarmo sa ochladiť na jeho „pláži“. Vždy bol plytký, studený a voda popri brehu siahala len po kolená. Tento náš „komfort“ vylepšoval naše rodinné vzťahy, aj zabezpečoval „pohodlie“ na kamenistom brehu, na ktorom sa ležalo ako fakírovi na klincoch. Ale na deke sme sa mohli dosýta naobedovať priamo z hrncov, a to na čerstvom vzduchu. Mama tak potom nemusela v dvoch veľkých nádobách na riady umývať taniere teplou a studenou vodou, keďže s ňou sa muselo šetriť. Veď pre vodu sa chodilo cez dvor a načerpať ju bolo treba ručnou pumpou. Teplá sa navyše musela aj v lete zohrievať. Umývať riady v jednej teplej vode bola špinavá robota. Ešteže tá studená sa vymieňala často, aby taniere a hrnce boli čisté.
V zime som mal našťastie
menej roboty a viacej voľného času na hry a detské radovánky. Školopovinné deti však mali milú povinnosť a „vážnu“ zábavu. Prehodiť si cez plece mech a ísť popri odstavených železničných vagónoch zbierať uhlie. Dobrácki robotníci, manipulujúci s kurivom, hádzali ho deťom priamo z vagóna alebo z naloženého idúceho náklaďáku. Zrejme sa aj zabávali, keď malí ľudkovia s vrecom na chrbte bežali za pomaly idúcim vozidlom.
Počas vojny bolo uhlie vzácne. Zimy trvali bez prerušenia od decembra až do marca, pričom teplomer zvyčajne ukazoval aj pod mínus desať až pätnásť stupňov. Kurivo prednostne dostávali železnice, elektrárne, fabriky, úrady a niečo sa ušlo aj školám. Jeho nedostatok zakaždým vyvolal u školákov veľkú radosť. Veď každú vojnovú zimu sme mali uhoľné prázdniny, ktoré trvali dovtedy, kým škola znova mala čím kúriť. Na ulici bolo pri hrách teplo a dobre, ale doma hrozne. Najhoršie však ráno, keď som vstával do nevykúrenej izby spod teplej a ťažkej periny, napchatej husím perím. Predstavovalo to mrazivé peklo, keď aj výdych zamŕzal na perách.
Naše služobné dievčatá
z chudobných rodín boli naučené robiť už z rodičovského domu. Vážili si slušné zaobchádzanie, takže bola s nimi plná spokojnosť. Matke pomáhali okrem iných prác aj s mojou opaterou, takže moja výchova nemala „chybu“. Lebo mama, otec a starší brat Zdeno vyrábali od skorého rána do neskorej noci napolitánky či iné artikle z oplátok a v lete aj zmrzlinu.
Môj vzor pekár - bývalý pilot ( v knihe nová strana)
Hneď na počiatku vojny maličký kocúrik, priateľ krvilačného tigra, nezaprel vernosť a oddanosť dobyvateľovi sveta. Demonštroval to okato a hneď potom, keď nenásytný, vierolomný dravec zaútočil s vyše dvojmiliónovou armádou na svojho spojenca Rusko, s ktorým predtým podpísal pakt o neútočení a priateľstve. Vojnový slovenský štát, aby prejavil svoju vernosť Hitlerovi vyhlásil vojnu Spojeným štátom americkým. Táto vojna síce vošla iba do zabudnutej histórie, ale vo svete sa vtedy „preslávila“. Veď nepadol jediný výstrel a nijaký vojak. Zámorská veľmoc potom mala problém, na ktorej mape má hľadať nebezpečného nepriateľa.
Malý kocúrik sa hrdo hlásil k svojmu všemocnému vzoru. Už od zrodu si osvojil móresy takzvanej “tisícročnej ríše“. Do verejného života zakotvil princípy jedného národa a viery, jednej strany a jedného Vodcu. V Nemecku premaľovával mapu sveta Dolfy Hitler a na Slovensku farbil ružovú budúcnosť národa bez židov, Čechov, Maďarov, Cigánov a luteránov prezident Jozef Tiso.
Aj vonkajšie črty a formy nového štátu sa prejavovali svojsky a našsky. Na Slovensku po slovensky! – tak znel príkaz doby. Ale v hlavnom meste štátu bratislave sa viac hovorilo po nemecky a maďarsky než po slovensky. Neprotestoval ani prezident Tiso, ani slovenský Maďar, predseda vlády Béla Tuka. Oboch kolaborantov s Hitlerom po vojne popravili obesením. Aj na Slovensku sa národne, po vojensky a hrdo zdravilo Na stráž! ako v Nemecku Heil Hitler!
Ako som už spomenul,
v našom dome nechýbal vodovod, ale nevytiekla z neho ani kvapka vody. Aj kúpeľňa mala prívod a odtok vody, ale neslúžila na kúpanie. Namiesto toho sa v nej piekli oplátky - zmrzlinové kornútky. Pekárenské dva „stroje“ (zohrievané elektricky) obsluhoval vysoký a svalnatý tridsiatnik, bývalý letec. Ale v plavkách ako pekár by o ňom nikto nepovedal, že je to degradovaný a nedávno žalárovaný vojenský pilot Julo Goralik. Ten sa po prepustení z väzenia hneď oženil. Zobral si o šesť domov ďalej našu susedku, drobnú a pôvabnú Martu, ktorá mu siahala iba po prsia.
Hovorí sa, že v núdzi spoznáš priateľa, ktorý pomôže nielen radou, ale napríklad aj vrecom múky. „Kriminálnikovi“ letcovi, ktorého nechcel nikto zamestnať, dal prácu iný „kriminálnik“ – môj otec. Tatko sa vrátil len štyri mesiace predtým z vyšetrovacej väzby a z následnej nemocnice. Za mrežami ho držala obávaná ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti). Vyše dva mesiace ho izolovala v nevykúrenej cele. Bolo to v krutej zime 1942. Vážne chorý sa v bolestiach prikrýval na drevenej prični len dvoma dekami. Priamo z väzby šiel do trnavskej nemocnice pod nôž, kde ho pred izbou strážil agent ÚŠB, aby nebodaj s rozpáraným bruchom neutiekol.
Práve s pilotom – pekárom
som mal ako dieťa nezabudnuteľné zážitky. Ten dramatický sa odohral v lete 1944, keď slovenskí stíhači v Piešťanoch dostali osem nových meseršmidtov. Vtedy sme už každý deň sledovali v desaťtisícovej výške letiace roje spojencov, od slnka sa lesknúce strieborné bodky, mohutných štvormotorových bombardérov. Ich bezpečnosť ochraňovali atypické stíhačky so strelcom v kopule uprostred dvoch trupov. Lietadlá štartovali z talianskych základní a len prelietali nad okrajom Slovenska na určené ciele.
V to letné slnečné poludnie proti americkým rojom vyštartovali na moderných meseršmidtoch piešťanskí piloti, ktorí si chceli overiť bojaschopnosť na špičkových stíhačkách naostro. Keďže bol poplach, tak sme z domu utiekli von do poľa nepokoseného vysokého žita. Bezpečnejší úkryt sme nemali nablízku.
Keď z neďalekého letiska vylietavali
ôsmi slovenskí piloti, bývalí kamaráti nášho pekára a naberali výšku, Goralík sa zhrozil a hlasno skríkol: „Preboha, chlapci, čo to stvárate, však vás rozstrieľajú na franforce! Iste vám to prikázal ten blbec, veliteľ ... “ Ten ho v roku 1939 udal, že chcel uletieť i so svojou letkou do ešte Nemcami neokupovaného Poľska.
(Ak by sa mu to aj podarilo, potom by po vojne jeho kariéra zrejme skončila tak isto ako u iných „západných“ letcov v bojoch s Luttwave nad Anglickom - za vlády komunistov v uránových baniach Jachymovska. V žiadnom prípade nie ako kapitán Československých aerolínii.)
Ani nie o pätnásť minút
sa nad našimi hlavami tesne mihol prvý spojenecký stíhač - dvojtrupák, v ktorého priesvitnej strieľni sme zboku iba na zlomok sekundy vzhliadli za guľometom černocha. A ja som na zlomok sekundy videl skutočného č4ernocha z Afriky, o čom som dovtedy len čítal a počul. Zlá predtucha pekára Jula Goralika sa zakrátko splnila. Zbytočne vyhaslo sedem životov, pričom sa zachránil iba veliteľ letky major Zelenák.
Ten pristál bez podvozku niekde pri Váhu. Ale aj on dolietal, skončil až do smrti na vozíku. Siedmi nešťastníci potom mali veľkolepý pohreb. Ulicami Piešťan krokom prechádzali vojenské autá, na ktorých korbách bolo sedem lietadiel. Na nich truhly s pozostatkami v bojoch neskúsených letcov a na rakvách veľa kvetov. Táto parádna rozlúčka s vyznamenanými „hrdinami“ vojnového štátu už nič nezmenila na tejto zbytočnej tragédii.
Náš pekár bol mojim idolom.
Veľmi som ho obdivoval a chcel som byť ako on. Imponoval mi, že bol letec a väzeň, ale tiež vysokou svalnatou postavou, hlbokým hlasom a rozhodnosťou vojaka. Tiež zaujímavo vedel rozprávať a každý môj problém hravo vyriešiť. Chodil som za ním často a rád. Vždy si ma vypočul a ja som ho ešte pozornejšie počúval. Veľmi smutný som však bol 29. augusta 1944.
Lebo len čo sa z rádia dopočul,
že vypuklo Slovenské národné povstanie, v ten istý deň zdrhol od pečenia, rozlúčil sa s manželkou Martou a vyše ročným synom Julkom. Vzal na plecia batoh a vybral sa do Banskej Bystrice – centra povstalcov. Opodstatnene som sa obával, že vysneného hrdinu už nikdy neuvidím.
Vyženil si aj „škodcov národa“
Zvolenčan Goralik sa priženil k Marte do prvej vilky na našej Mudroňovej ulici v Piešťanoch. Tú od hlavnej cesty oddeľoval len nezastavaný pozemok. So žienkou katolíčkou však vyženil aj štvorčlennú židovskú rodinu. Ukrývala sa v malej pivnici domu už štyri mesiace pred svadbou. Problémoví podnájomníci však v nej vydržali tri roky.
Až do príchodu Rusov žili v stálom strachu v katastrofálnych podmienkach. Nadýchať sa čerstvého vzduchu mohli len v noci. Našťastie, záhradku vilky oddeľoval od hlavnej ulice vysoký múr. Nešťastníci prežili iba zásluhou nesmiernej odvahy, odhodlania a predovšetkým obrovského šťastia.
Vojnový Slovenský štát prejavil veľa síl a násilia práve voči vlastným spoluobčanom – židom. Tých hneď na úvod úradovania prezident Jozef Tiso verejne označil za najnebezpečnejších škodcov národa, nášho bohabojného ľudu. A zároveň celebroval vo svojej farnosti v Bánovciach omše.
Keď ich potom arizátori (zo zákona
predurčení zlodeji) ošklbali o majetky, ktoré dostali ako odmenu za „služby“ pre národ a štát, tak náš prezident zaplatil Nemcom za každého odtransportovaného žida do koncentráku a plynu až 500 ríšskych mariek.
V tom čase ešte nebojácny kocúrik obdivoval víťazstvá a silu obávaného tigra. Preto chcel byť tiež ako „on“. A tak medzi nacionálne cítiacou chasou, ktorá sa chcela vyhnúť bojom v Rusku, naverboval dobrovoľníkov do Hlinkovej gardy. Obliekol ich do čiernych kabátov, rajtiek a čižiem, aby potom hanobili meno a pamiatku kňaza, významného politika Andreja Hlinku. Títo odhodlaní „ochrancovia národa“ sa najviac uplatnili ako židobijci. Židov spoznali už zďaleka podľa povinnej žltej hviezdy na klope kabáta.
Vážnejšiu a zlovestnú úlohu mali
takzvané pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG), zriadené po vypuknutí SNP z radov dobrodružných chasníkov a násilníkov. Podieľali sa spoločne s vrahmi z nacistických oddielov SS na vypálení obce Kľak aj na vraždení starcov a žien v Kremničke.
Asi dvadsiatka z týchto režimom naverbovaných zločincov bola o sedemnásť rokov odhalená a odsúdená na smrť. Na nešťastie boli už ženatí, mali deti a žili ako bezúhonní občania. So zlým pocitom som v rozhlase počúval výpovede obžalovaných, žalobcov a výroky sudcov. Impulzom pre tento medializovaný veľký proces boli vraj objavené autentické dokumenty pedantných hitlerovcov o konkrétnych zverstvách u nás. Údajne sa „oficiálne“ našli pri búračke akéhosi starého domu.
Hovorilo sa však aj čosi iné, že ich komunistický režim archivoval už dávno a len vyčkával na ich vhodné politické zneužitie. V roku 1961 sa zmenila ústava a týmto aktom sa formálne premenila naša republika z „ľudovodemokratickej“ na vraj „blahobytnú socialistickú“. Zrušil sa ňou aj náš povojnový výdobytok ohraničenej autonómie Slovenska - Zbor povereníkov. Ten disponoval len nevýraznou výkonnou mocou. Šovinista, prezident Antonín Novotný vraj chcel procesom s gardistami z POHG zastrašiť Slovákov, aby sme mlčali pri likvidácii autonómie, veď sme spoločne s esesákmi vraždili vlastných.
Samotným procesom síce spravodlivosť
predsa zvíťazila a prehralo už zabudnuté zlo. Ale zvíťazilo aj dobro? Čo nevinné deti, ženy a príbuzní odsúdencov? Stihol ich trvalý biľag, stratili otcov, manželov a synov. Pykali tak za hriech minulosti, ktorý nikdy nespáchali. Potrestala ich zloba vojny a predovšetkým kolaborantský režim, keď pochabých, hlúpych, nespratných sopliakov obliekol do uniforiem a dal im do rúk zbrane.
Amatérski špióni Moskvy (v knihe nová strana)
Koncom januára 1942 býval u nás v podnájme ruský špión za socializmu oslavovanej Červenej kapely. Bol to Nemec, ktorý ušiel z „tisícročnej ríše“ do Sovietskeho zväzu. Môjmu otcovi sa predstavil menom Schwarz, ale v skutočnosti sa menoval Schramm. Denník Pravda vyhrabal tento starý príbeh a uverejnil ho v rozsiahlom článku 6. augusta 1971. Autor čerpal údaje z protokolov Ústredia štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Špiónsky príbeh opísal takto:
„Gestapo zistilo, že Schwarza a Fomferru v roku 1939 vyslali z Moskvy ako desiatky iných rozviedčikov do Európy. Šli cez Paríž, Brusel a Mníchov až na Slovensko. Mali plniť spravodajské úlohy pre generálny štáb Červenej armády. Ďalej gestapo zistilo, že patria do organizácie, ktorú nazval Červenou kapelou Canaris, šéf nacistickej špionážnej a kontrašpionážnej služby.”
Uvedený termín rok 1939 (teda vyslania špiónov Moskvy do Európy) však vylučuje správanie sa vraj „geniálneho vodcu“ a imperátora J. V. Stalina pred a hneď po napadnutí nacistami. Keď na tri dní zaliezol do nory Kremľa a mlčal ako ryba vo vode, ale tiež amatérske špiónstvo jeho dvoch agentov na Slovensku.
Existenciu Červenej kapely
údajne Canaris zistil až začiatkom roka 1942, keď agenti ÚŠB vysliedili Schwarzovu vysielačku u mojich rodičov v Piešťanoch. To potvrdzujú citáty z článku v denníku Pravda (bez jazykovej úpravy):
„Agenti Ústredne štátnej bezpečnosti v spolupráci s gestapákmi vytvorili okolo Schwarza a Fomferru - hrdinov nášho rozprávania – neviditeľnú sieť pozorovateľov a stopovateľov, takže vedeli o každom ich kroku. Keď ráno 5. februára 1942 odcestoval Schwarz do Bratislavy po vysielačku, už ho mali na očiach. Kufrík s vysielačkou nechal najprv v úschovni batožín na stanici v Piešťanoch, lebo nemal pre ňu vhodný úkryt. Potom po dohode s Fomferrom sa rozhodol ju nechať u cukrára Sitka.“
„Správa o zatknutí dvoch sovietskych rozviedčikov hneď letela do Berlína a dostala sa aj na stôl Heydricha a vzrušila ho.“ (Bol šéfom tajnej polície, obergruppenführrerom SS a budúcim miestodržiteľom v Protektoráte Čiech a Moravy, ktorého v Prahe zabili výsadkári Kubiš a Gabčík. Ako odvetu Nemci vypálili obec Lidice – poznámka J. S.) „Heydrich usúdil, že prišla jeho pravá chvíľa, že sa musí chopiť prípadu, ktorý hnevá samotného Hitlera.“
Až veľmi úsmevne pôsobí
konanie Schwarza, keď s vysielačkou pricestoval z Bratislavy do Piešťan. Najskôr ju dal do úschovne na železničnej stanici, ale o pár hodín ju odniesol do nášho domu. Profesionál takto nemôže zmätkovať a náhodne sa rozhodovať - raz tak a hneď inak. Jeho neprofesionálnosť sa prejavila aj v tom, že sa na Slovensku oženil so Slovenkou a tá mu porodila dieťa. Konal ako amatér, keď chcel byť nablízku rodičke a preto zmenil úkryt vysielačky z Bratislavy do Piešťan.
Azda Schwarzovi na utajenie návštev manželky (rodičky) stačil v nemocnici iba biely plášť? Veď v tom čase ju už vizitíroval iný „doktor“ - šéf agentov ÚŠB Imrich Súcky. Každý krok Schwarza a Fomferru dal pozorne sledovať a od prvého dňa vedel, keď sa vysielačka nachádza v našom dome. Iba ruskí špióni si nevšimli, že sú viac než mesiac v jeho pasci.
To len dosvedčuje, že slávna Červená kapela mala na Slovensku len narýchlo naverbovaných agentov. Ak by Moskva pripravovala diverziu proti Nemecku ešte v roku 1939, tak by k nám nevyslala agentov, ktorí robili školácke chyby.
„Tvoj otec je zradca, obesia ho!“ (v knihe nová strana)
Ako sedemročné dieťa si jasne spomínam na ruského špióna Schwarza neveľkej postavy a vždy v tmavom odeve. Keď k nám viackrát prišiel, odomkol „svoju“ izbietku, zdržal sa v nej len krátko a vždy dôsledne si ju zamkol. Ale neviem, že by u nás aspoň raz spal. Samotný prípad tohto agenta bol výnimočný tým, že jeho vysielačka neodvysielala do Moskvy vôbec nič – ani jednu depešu.
Sprvu mal špión nefunkčnú rádio - lampu, potom mu zasa chýbal vysoký stožiar s anténou. Tú mu otec následne zabezpečil. Ale vzápätí prepadli v hlbokej noci našu chalupu traja agenti ÚŠB, ktorí podopierali dobitého Schwarza. Otca vyzvali, aby otvoril masívne vráta domu. Vraj si len prišli pre kamarátov kufor, lebo musí súrne odcestovať. Vraj sa mal s nimi pri rozlúčke opiť.
Rozhovor prebiehal podľa slov matky tak, že tajní boli na ulici a otec s nimi komunikoval z poschodia - okna spálne. Našťastie zareagoval duchaprítomne. Kým ich vpustil do domu, strčil pod hlavu spiaceho syna (teda mňa) jediný konkrétny dôkaz o spolupráci so špiónom - skrútené drôty antény.
Agenti ÚŠB prehádzali celý dom.
Detailne presliedili aj veľkú povalu, ale žiadne drôty tam nenašli. Až do skorého rána sa snažili získať aspoň nejaké rukolapné dôkazy. Zistili len značnú hotovosť (tridsať tisíc korún), ktorú otec objasnil dokladom z predaja strojného zariadenia. Tým vyvrátil podozrenie, že by dostal od ruského špióna peniaze. Márne však hľadali to, čo bolo skryté pod mojím vankúšom. Práve drôty antény by bol dôkaz, ktorý by prezradil, či Schwarz od nás odvysielal do Moskvy dajaké depeše.
Ale ani jedného z agentov nenapadlo prehľadať postieľku spiaceho dieťaťa. Napriek hluku som až do rána tvrdo spal. Ale zdesil sa, keď som uvidel uplakanú matku a v spálni skazu ako na smetisku. Moja prvá otázka bola: “Kde je tato?“ Toho však nadránom agenti ÚŠB odvliekli najskôr na miestnu žandársku stanicu a odtiaľ eskortovali do bratislavského Ústredia štátnej bezpečnosti (dvoch levov z kameňa) .
Vystrašený som šiel ráno do školy.
Ako posledný som pred vyučovaním vkročil do triedy, kde ma už nedočkavo čakali spolužiaci. Spolužiak Ivan Sabol, syn veliteľa žandárskej stanice, vy- počul si pri raňajkách od otca, ktorý manželke vytáral špiónsku nočnú drámu. Pri prepade nášho domu agentmi ÚŠB boli v pohotovosti aj miestni žandári (štátna verejná polícia) pre prípad, že by otec kládol ozbrojený odpor a tajní by potrebovali posilu. Tatko však nemal zbraň.
Až do smrti nezabudnem na piskľavé pokriky spolužiakov: „Tvoj otec je špión, zradca ... Určite ho obesia!“ Keď vošla do triedy učiteľka, uprel som na ňu bezradný pohľad o pomoc. Ale ona si najskôr zistila dôvod virvaru, potom sa na mňa len raz pozrela, sklopila zrak a mlčky stála na mieste. Tú hrôzu som už nevydržal. Nechal som aktovku v lavici a bežal o zlomkrky domov. Z prežitej hrôzy som pustil do gatí. Až o týždeň som sa znova vrátil do školy.
Učiteľka ma presadila
do poslednej lavice, kde sám sedával ustráchaný Izák Weiss. Už nenosil žltú hviezdu na klope kabáta, lebo nemal ani svoje pôvodné krstné meno, ani priezvisko. Ale napriek tomu bol aj potom pre viacerých spolužiakov nenávideným židom.
Jeho adoptívni rodičia usúdili, že bude lepšie nedráždiť ľudáckych mocipánov menom Izák. A preto ho dali pokrstiť na Juraja. Keď už má byť dieťa katolíkom, tak predsa nemôže mať meno ako žid. Farár to len uvítal. Pokrstil chlapca, ako sa na Božie dieťa patrí, a vystavil mu krstný list s novým kresťanským menom. Lenže“ trable“ krstniatka sa tým nezažehnali. Len čo sa objavil na ulici, bol už krik, plač a modriny. Zároveň boli počuť nadávky: „Židáčik, vandráčik, smrdíš ako hovniačik ...“
Noví rodičia adoptovali Jurka vraj pre Božie milosrdenstvo. Pripúšťam, že možno áno. Inak to boli arizátori (zákonom chránení zlodeji) veľkoobchodu Jurajovho otca. Ale zachrániť jeho rodičov sa títo „dobrotiví kresťania“ už nepokúsili. Hoci mohli napísať žiadosť na príslušnú inštanciu a požiadať o výnimku od prezidenta Tisa. Tá umožňovala z národohospodárskych dôvodov ponechať na Slovensku pôvodných židovských majiteľov, ak boli pre zarizovanú (podľa zákona skonfiškovanú) firmu prevádzkovo nepostrádateľní.
S Jurom som sa rýchlo zblížil.
Veď v osudné februárové ráno som načas stratil v triede kamarátov. Iste nie všetci sa mi chceli otočiť chrbtom, ale proti mne stála „verejná mienka“, ktorú si netrúfol žiaden z nich porušiť. Moju nepohodu ešte zvýšil riaditeľ školy Borssányi. Ten po vojne ešte postúpil, keď sa stal riaditeľom osemročenky v Bratislave. Keď mi predložil podpísať prihlášku do pre mňa neprijateľného spolku - Hlinkovej mládeže, tak som sa vzoprel. Tak ma prehol cez lavicu, stiahol mi nohavice a vytrieskal pred celou triedou trstenicou. Takisto ako to robil iba výnimočne aj pán kaplán na výučbe náboženstva. U tých nezbedníkov, ktorí v nedeľu zabudli ísť na svätú omšu. Ale on mi nohavice nikdy nestiahol.
Okrem Jura sa však so mnou ďalej kamarátili chalani z okolia našej chalupy. Výnimkou bol iba Milan, ktorého otec patril medzi funkcionárov Hlinkovej ľudovej strany a bol tiež arizátor veľkého židovského majetku. Zrejme by ani on nebol voči mne nepriateľský, ak by som medzi chlapcov nepriviedol nešťastného Juraja (Izáka). Ten medzi nás rýchlo zapadol. Navyše dal do hry to najcennejšie – ozajstnú koženú loptu. Tú predtým ešte ani jeden z nás nedržal v rukách. Milan si však nedal povedať, aby prestal nadávať Jurajovi do hnusných židov, a tak sme ho s kamošom Karolom poriadne „zmastili“.
Asi o hodinu pribehol pred náš dom Milanov otec a z ulice vykrikoval, že on nám ukáže a poženie to vysoko. Vraj sa dobre pozná s ministrom vnútra Machom a ten s nami zatočí – protištátnou čvargou. Čudným skomoleným nárečím vykrikoval: „Kto to kedy videv chránit židáka a byt krestanské djeta. Zavarím aj tým zradcom Boha, čo chodá do kostela a vychovajú pankharta žida! Tvrdá, že už krestana ... Ale žid zostane vždy len židem!“
Šéf vyšetrovateľov ÚŠB záchrancom (nová strana)
Dramatické udalosti z februára 1942, keď tatka zatkli tajní ÚŠB, sa u nás spomínali veľakrát. Ich detaily som vnímal veľmi citlivo., Preto sa mi vryli až na samé dno do ešte prázdnej hlavy. Veď meno Sitko bolo vtedy známe v celých Piešťanoch. Matku po otcovom uväznení prestali priatelia, susedia a známi zdraviť, alebo sa tvárili, že ju nevidia.
Odhalenie ruských agentov na Slovensku znamenalo pre už spomenutého šéfa Ústredia tajnej bezpečnosti Imricha Suckého veľký úspech. Nespomínal by som ho, ak by práve on nezachránil môjmu otcovi život. Preto sa práve naňho viažu mnohé prekvapivé a vážne udalosti našej rodiny. Sucký nebol iba „Spravodajské eso Slovenského štátu“, ako to o ňom tvrdí vo svojej knihe historik Ústavu pamäti národa Matej Medvecký.
Pretože bol to on, ktorý v predchádzajúcej Československej republike dostal do basy za vlastizradu špióna Maďarska a budúceho premiéra vojnového Slovenska Bélu Tuku. To predstavovalo jeho rovnaký úspech ako zatknutie špiónov Červenej kapely Schwarza a Fomferru.
Môžem hodnoverne opísať,
čo sa prihodilo hneď po vzniku Slovenského štátu, keď si ho k sebe zavolal nový predseda vlády Béla Tuka. Sucký očakával, že ho tentoraz dá zavrieť on. Príbeh o tomto stretnutí vyrozprával Sucký mojej matke. Tá nám následne farbisto a detailne opísala túto zaujímavú príhodu.
Vojtech Tuka chcel spoznať človeka, ktorý mu pripravil prekvapivý šach – mat v jeho špiónskych ťahoch. Preto Sucký s veľkou obavou vkročil do kancelárie nového premiéra. Zamračený, kamenne pôsobiaci predseda vlády si ho sprvu iba mlčky premeriaval cez okuliare s hrubými sklami. Len posunkom ruky mu naznačil, aby si sadol.
Nečitateľný „hostiteľ“ ho naďalej pozorne sledoval a po dlhšom mlčaní sa Suckého spýtal: „Kto dal príkaz na moje zatknutie? To vy ste rozšifrovali moje správy s Budapešťou?“ Samoľúby suverén moci kládol Suckému vyše hodinu príliš nepríjemné otázky. Ale ako bývalý špión ocenil, že hovorí so skutočným majstrom v najutajovanejšej profesii. Potom mu dôrazným hlasom prekvapivo oznámil: „Zajtra vás dám vymenovať za šéfa spravodajského odboru ÚŠB. Od vás však očakávam rovnakú iniciatívu, akú ste prejavili pri mojom zatknutí. Rozumeli ste mi?“ Na to mu bez podania ruky ukázal rukou na dvere a začal čítať nejaký spis.
Štátne záujmy nového autoritatívneho režimu premohli v ňom túžbu na pomstu. Druhý najmocnejší muž v štáte, najradikálnejší politik krajiny, ktorý pomery u nás vyostril najviac, lebo presadzoval všetky antidemokratické, rasové či protiprávne rozhodnutia pre vládnutie a kolaboráciu s nacistami, vtedy ešte netušil, že po vojne skončí na šibenici.
Mama mala vynikajúcu pamäť
aj talent každú svoju historku či nevšednú udalosť zaujímavo vyrozprávať. Farbisto viackrát opísala i nasledovný dramatický dialóg. Jej autentické opisy z pestrej mozaiky vtedajšej politiky, ktorá priamo zasiahla do života našej rodiny, som hltal s otvorenými ústami. Takže sa mi natrvalo vryli ako hororový film do ešte prázdnej hlavy. Preto sa k samotnej osobe šéfa agentov Suckého ešte viackrát vrátim, pretože urobil pre záchranu môjho otca prekvapivé veci. Veď jeho dvojnásobné zatknutie a žalárovanie (najskôr na ÚŠB a potom v Ilavskej väznici) neveštilo šťastný koniec.
Len čo sa mama spamätala z hrôzy noci
Zo zásahu agentov ÚŠB, šla ráno na žandársku stanicu, ale žandári mlčali. Jeden z nich ju dokonca sotil zo schodov, keď chcela ísť do kancelárie spomenutého veliteľa Sabola. Jej však nechýbala rozhodnosť a odvaha sa nevzdať a vzoprieť. Nepatrila k tým, ktorí v nešťastí bedákajú a sú pasívni. Zatelefonovala do Trenčína na hlavné veliteľstvo brannej moci staršiemu bratovi Slávovi, lebo verila, že iba on, kapitán slovenskej armády, môže otcovi pomôcť.
Slúžil vtedy ako administrátor pre evidenciu koňov. Rozhodoval, ktoré staré zo záznamov treba vyradiť a nové do evidencie pripísať. A v prípade potreby ich majiteľom „zrekvírovať“ pre armádu. Pre slovenské vojsko boli práve kone nevyhnutným pomocníkom na presuny kanónov či inej bojovej techniky. Zdravé a silné ťahúne sa vtedy „povolávali“ slúžiť vlasti. „Povolaný“ kôň mal vtedy neporovnateľne vyššiu cenu než odvedený regrút.
Slúžil trom pánom, ale nebol sluhom
Strýko bol veselá kopa, vždy pre každú srandu. Bol však aj tým, ktorý sa ničoho nezľakol a v ničom nevidel neprekonateľnú prekážku. Spolužitie s ním bolo v každom ohľade pestrým teátrom. Spomínam si na príhodu, keď nás temer každý týždeň navštevoval z blízkeho Trenčína. Ako vždy, boli pred piešťanskou železničnou stanicou „zaparkované“ koče. Tie čakali na hostí do kúpeľov, na dobre platený ich odvoz cez celé mesto.
Strýko sa zastavil pri peknom hnedákovi, ktorého majiteľ mal čierny fešácky odev a pyšne si sedel na kozlíku koča. Kapitán sa postavil oproti zdatnému štvornožcovi, otvoril mu veľké pysky a zdĺhavo prezeral jeho zdravé hryzáky. Zároveň nenápadne pozoroval fiakristu. Potom nahlas poznamenal: „Toho koňa vám odvedieme!“
Kôň pokojne strpel prehliadku chrupu,
ale kočiš začal vyvádzať. Vyľakal sa, čo mu ten cvok v uniforme chce vyviesť. Vari siahnuť na jeho pohodlné živobytie? Zrejme už počul o tom, že armáda rekvíruje najlepšie kone. A jeho živiteľ – mocný krásavec patril medzi nich. Napokon sa chytil rozumu a ponúkol dôstojníkovi, že ho odvezie, kam len bude chcieť a zadarmo.
Moja sporivá mamka skoro vyletela z kože, keď pred naším domom, vzdialeným od železnice asi dvesto metrov, zbadala fiaker. Veď elegantný koč nezabočil do 0našej slepej, zaprášenej ulice možno roky: “Čo to len za veľkého pána k nám čerti poslali?“ - zašomrala si a vyletela zvedavá na ulicu. Temer zamdlela, keď vo fiakri si hovel brat Slávo. A ten sa s ňou s úsmevom zvítal: „Prosím ťa, sestrička, zaplať, mám v peňaženke len stovku, ale žiadne drobné...“ Rozosmial tým aj zachmúreného fiakristu, hoci zatiaľ prišiel o kšeft. Mamka sa upokojila, až keď drožkár doznal, že je odvoz grátis.
Slávo ako skúsený vojak sa
vedel obracať v každej nepohode a dobe. Ale nič nebral príliš vážne. Nemal ani dvadsať rokov, keď sa zúčastnil ako legionár na povestnom presune z Ruska domov po sibírskej magistrále. A v Čeljabinsku jediného boja légií, ktorý vyprovokovali boľševici. Tí od našich dostali na frak, takže rýchlo podpísali dohodu o voľnom presune legionárov po nekonečne dlhej sibírskej železnici až do Vladivostoku. Odkiaľ ich potom prepravovali do Európy lode.
Strýko po návrate domov za čias prezidenta tatíčka Masaryka, slúžil dvadsať rokov v československej armáde. Potom vyše päť rokov bol oficierom vojnového štátu, ale až za komunistov predčasne doslúžil v československej ľudovej armáde a šiel do civilu. Pestrá minulosť s troma výmenami uniforiem však neznamenala, že bol darebákom, slúžiacim za gážu aj diablovi. Svoju navonok „lojalitu“ ku každému režimu nahradzoval žoviálnosťou, vtipnosťou a prirodzenosťou vedieť zapôsobiť, takže nemal neprajníkov. V tom bol umelcom v hocijakom politickom virvare. Tým, že ani svoju kariéru nepretláčal, nepretvaroval sa a nikomu neškodil, bol obľúbený aj medzi šaržami a v civile medzi ženami.
Jeho životný optimizmus a bezstarostnosť nemohlo nič premôcť. Skolil ho až pred nedožitou šesťdesiatkou infarkt. Ako bývalý legionár aj bez školy pomerne rýchlo získal po vstupe do armády dôstojnícku hodnosť. Pretože ľuďom z légií sa darilo za čias prezidenta Masaryka. Rozdávali sa im rôzne „trafiky“. Podaktorí získali aj zhabaný veľkostatok po rakúskych či maďarských grófoch, ale iní len kúsok poľa alebo skutočnú trafiku na predaj cigariet, novín, známok a kolkov.
Strýko pochádzal z početnej rodiny
chudobného remeselníka kolára. Toto užitočné remeslo však zaniklo po nástupe automobilov. Môj staromódny a prísny deduško bol na svojho Sláva právom pyšný. Veď oficier, to bola kedysi vážená profesia, pozoruhodná kariéra aj dobrá partia na sobáš. Ako katolík vošiel strýko aj do luteránskeho kostola, ak tam zbadal dajakú fešandu. Hneď sa pri nej modlil a hlbokým hlasom spieval. Fotografie každej z opustených krásavíc posielal sestre Márii – mojej matke. V našej veľkej krabici s fotografiami sa ich archivovalo viac než obrázkov členov početnej rodiny. Keď som sa pýtal mamy: „Čo sú to za slečny?“ Vždy len zopakovala: „Slávove známe ...“
Ako dieťa som sa tešil, keď k nám zábavný a dobrosrdečný strýko zavítal. Mňa často rozosmial, ale mamku neraz nahneval. Rád to robil a mne sa to páčilo, že vedel našu direktívnu vladárku poriadne vytočiť dajakou vymyslenou hlúposťou. Prísna mama, ktorá inak plne rešpektovala a milovala staršieho brata, sa najviac hnevala na jeho avantúry s vydajachtivými a potom sklamanými devami. Dobrosrdečný a vtipný sukničkár však nebol nijakým štíhlym fešákom. Čo na ňom tieto aj pekné stvorenia vôbec videli? Vari ich upútal postavením šarže alebo tou striebornou malou šabličkou, ktorá mu štrngala na pravom boku parádnej rovnošaty?
Môj dobrosrdečný strýko sa vo veku
štyridsiatich ôsmich rokov konečne ženil. Ale až na nátlak a dôrazné ultimátum mamy - sestry Márie. Po porážke SNP sa totiž ako partizán ukrýval v podtatranskej obci Važec u budúcej svokry a manželky Hany. No s tou už mal šestnásťročnú dcéru rovnakého mena Hanku, moju utajenú sesternicu. Keď sa o tomto dávnom romániku dozvedela spravodlivosťou posadnutá mama, zavelila dôrazne a partizána – už kapitána v novej rovnošate ľudovej armády postavila do „haptáku“, takže nakoniec kapituloval.
Ale do ženenia sa príliš nehrnul ani potom. Bol som svedkom toho, ako strýko odfukoval po dobrom obede na priedomí skromného domčeka na dlhej lavičke len v rajtkách a vojenskej košeli. Zrejme viac ho hrialo jarné slniečko než pomyslenie na sobáš, do ktorého chýbali iba dve hodiny. Medzi svadobčanmi už bolo rušno, panoval zhon a v ubiedenej dedine, ktorá kedysi celá vyhorela, vrcholila zvedavosť. Veď slobodná matka Hanka si po mnohých rokoch brala svojho utajovaného milenca – dokonca kapitána! Také veľké šťastie ... Dlhoročné pohŕdanie hriešnou slobodnou mamičkou sa v biednej východoslovenskej dedinke pod Tatrami zmenilo na skrytú závisť a obdiv. Nejedna mater na vydaj súcej devy si aj poplakala nad takou božou nespravodlivosťou.
Keď už poriadne nasrdená mamka vybehla na brata Sláva, aby sa rýchlo obliekol svadobne, tak som počul jeho žartovnú odpoveď: „Ešte si to musím rozmyslieť ... Ak aj do kostola pôjdem, nech všetky dvere dobre uzamknú! Ale nesmie ísť tam malá Hanka ... Veď kto to kedy videl, aby už dospelá dcéra šla na sobáš rodičov!“ Nuž, chuderka sesternica, ešte aj na svadbe mamy, o ktorej snila celý život, si poplakala.
Strýko síce slúžil v troch režimoch,
ale ako tvrdím, nebol ich sluhom. Bol správnym apolitickým vojakom, ktorý sa o politiku zaujímal asi ako o dávno zabudnutú frajerku. Preto za prvej Československej republiky sa jemu - bývalému legionárovi – ľahko slúžilo, veď od vojakov sa vtedy vyžadovala prísna apolitickosť. Za Slovák štátu bol zasa administratívnym šimľom, evidujúcim len bojaschopné kone. A po komunistickom prevrate v armáde rýchlo skončil.
Ale podstatné bolo, že hneď po vypuknutí Povstania tajne utiekol z Trenčína do jeho centra Banskej Bystrice. Neostal však v bezpečnej skrýši povstaleckého štábu, ale zamenil písací stroj za samopal a bojoval proti hrdlorezom z obávanej SS. Dokonca jedného esesáka v priamej prestrelke musel zastreliť.
V obávanej nore u Dvoch levov (nová strana)
Po zatknutí otca hľadela mama na brata Sláva ako na jedine možného záchrancu. Verila, že iba on ho môže vyslobodiť z pazúrov ÚŠB. To, čo potom nasledovalo, dá sa vidieť buď v dráme alebo v komédii.
Hneď po zatknutí tatka si strýko vybral dovolenku, aby ratoval švagra. Na kompetentných zástupcov vojnového režimu sa snažil zapôsobiť tým, že si obliekol sviatočnú uniformu dôstojníka slovenskej armády. S mamou cestoval denne z Piešťan do Bratislavy a späť. Pochodili všetky možné inštancie, ktoré by mohli pomôcť, ale všade nachádzali zatvorené dvere alebo mlčanie. Slová o špiónovi, vysielačke a ÚŠB naháňali strach.
Podarilo sa mu vybaviť prijatie u obávaného šéfa agentov ÚŠB Imricha Suckého. Hneď po niekoľkých vetách hlavný agent vybehol na strýka a silno naňho kričal: „Ako sa vôbec opovážite obhajovať zradcu a špióna? Vy ste kapitánom slovenskej armády? Nechám vás vyzliecť z uniformy a pohnať pred vojenský súd!“
Nekonfliktný kľuďas strýko, ktorý sa ničoho nezľakol či už ako legionár v Rusku alebo o štvrťstoročie neskôr v SNP, razantne sa obul do útočníka. Nič mu vraj nezostal dlžen. Podľa slov mamy, keď to vraj najviac iskrilo a na chvíľu ubralo dych, Sucký skúmavo pozrel na strýka: „Slávo, ty ma už nepoznáš, veď sme spolu cvičili v Sokole? (za prvej republiky telovýchovná organizácia). Ale vtedy si bol fešák, nevyzeral si ako súdok piva ...“
Hoci sa odvtedy oficier veľmi zmenil, bystrozraký agent Sucký ho spoznal. Ale Slávovi sa až potom vyjavil výzorom menší, vždy zachmúrený a tichý mladík. Ale nemohol tušiť, ako vysoko sa vyšplhá tento kedysi nevýrazný mrňús. V napätej ostrej polemike nespoznal v najobávanejšom vyšetrovateľovi ústredia „národnej nebezpečnosti“ nesmelého mládenca u dievčat, s ktorým kedysi spolu randil.
Dramatický krik sa naraz zmenil na priateľské zvítanie a objatie. Tiež na milé spomienky z mladosti a spoločné zážitky aj fešandy. Z vyše dvojhodinovej návštevy však najviac prekvapil mamu a strýka jej záver. Sucký, vedomý si neobmedzenej moci, bohorovne sľúbil: „Aby si vedel, akého si mal a ešte máš kamaráta, tak tvoj švagor pôjde ešte dnes večer domov!“
Ani „hostiteľ“ nelimitovaných možností
však nevedel splniť svoje ľahkovážne slová. Zabránili mu v tom rozpory vo výpovediach medzi väzneným otcom a vypovedajúcim svedkom mamou. Tie potom musel upraviť tak, aby „zločinca“ otca mohol z „vyšetrovačky“ prepustiť. Ale ešte kým tato prišiel domov, šiel priamo z väzenia do trnavskej nemocnice, kde mu bez dlhých rečí vyoperovali polovicu žalúdka.
Ale aby nikto nepovolaný otca „nevyrušoval“, Sucký mu „diskrétne“ posadil pred dvere izby ozbrojeného strážcu v civile. Zrejme šlo len o dymovú clonu, že svojvoľne prepustil protištátneho „zločinca“. Tým asi kamufloval, že na slobodu vypustil iba „vábiacu volavku“ na spolupáchateľov otca.
Ako chybne uviedla v článku Pravda,
že do prípadu agentov Schwarza a Fomferru sa zaplietlo až dvesto odbojárov voči režimu ( ale prezentovaných sa až po vojne, veď aj z hľadiska utajenia je to hlúposť ), lebo v skutočnosti ich bolo iba jedenásť. Práve tých označil krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. júna 1942 za „podozrivých zo spáchania protištátneho zločinu ...“ a zablokoval im majetok takzvaným „zátvorom“. Šlo o občanov z Račišdorfu (dnes Rača), Piešťan, Svätého Jura a Bratislavy.
Aj pri tejto kauze sa však prejavil
právny marazmus vtedajšieho štátu, keďže sa zátvor týkal aj majetku mojej matky, ktorá však nebola z ničoho obvinená. V prípade figurovala iba ako svedok, keď ju vypočúvali na ÚŠB. Navyše vtedajšie štátne zastupiteľstvo už vtedy stiahlo na môjho otca obžalobu, ale krajský súd toto rozhodnutie nerešpektoval.
Veď v čase „zátvoru“ bol už dva mesiace z kriminálu vonku ako nestíhaný občan. Po ťažkej operácii a prežitých útrap (bez výsluchov, tvrdých drezúr a drevenej prične) si užíval vyše rok slobody. Až kým ho znova nezatkli. Z hľadiska práva to bola naozaj otrasná skutočnosť, keď ho eskortoval ozbrojený žandár ako nebezpečného zločinca do väznice v Ilave. Bol to inak slušný človek, ktorý ho poznal, a preto mu vo vlaku hneď sňal putá: „Nehnevajte sa, pán Sitko, ale musel som ... Taký som mal rozkaz!“
Pri druhom zatknutí už nešlo
o vyšetrovaciu väzbu, ale o preventívnu. Udiala sa bez obžaloby a rozhodnutia súdu. Preto zdrap papiera s pečiatkou a podpisom (vraj zatykač) vôbec neuvádzal právny dôvod väzobného trestu stíhaného občana. Rovnako chýbal základný údaj o dobe otcovho väznenia. Rok, dva či doživotne? Vari podľa ľubovôle, zlej či dobrej nálady žalárnika? Keď som si prezeral tento zožltnutý list bezprávnosti, tak ma vydesili spomienky na vojnový slovenský štát.
Toto nehorázne bezprávie a porušenie aj fašistickej ústavy umožnil len dekrét slovenskej vlády z roku 1943 (teda ani nie zákon). O zatknutí a väznení „podozrivých občanov“ výlučne rozhodoval vyšší štátny úradník - náčelník príslušného okresného úradu. Práve ten z Piešťan podpísal na otca zatykač a eskortu do ilavskej basy, z ktorej po vypuknutí SNP sa už nemusel nikdy vrátiť.
Nerozhodoval zákon a súd,
ale len svojvoľné a ľubovoľné posúdenie viny či neviny od všemocného náčelníka príslušného úradu, najvyššej šarže v okrese. On mohol vtedy strčiť do väzenia kohokoľvek, kto sa mu len javil podozrivým. Stačilo, že „zatykač“ podpísal, a tým rozhodol o „zločine, vine a treste“.
Práve Sucký koncom roka 1943 zariadil,
že sa otec dostal z Ilavy po troch mesiacoch na slobodu. Následne ubezpečil tatka, že od piešťanských mocipánov už bude mať trvalý pokoj. Telefonicky hovoril s náčelníkom okresného úradu v Piešťanoch a dohovoril mu do príliš angažovanej duše. Ten hneď pochopil svoj omyl a zariadil okamžité otcovo prepustenie.
Aj všemocný pán mesta si rýchlo zrátal, či mu otec stojí za to, aby si zahrával s nebezpečným pánom zo štátnej (ne)bezpečnosti. Pretože korupcie, rodinkárstva a kradnutia bolo v „Slovenskom štáte“ neúrekom, ale strachu z ÚŠB ešte viacej. Aj v prípade otca sa ukázalo, akú mala vtedy tajná polícia neobmedzenú moc. Veď samotné zatknutie otca, jeho väznenie v Ilave a prepustenie na slobodu sa udiali mimo rozhodnutia justičných orgánov. Výlučne Imrich Sucký rozhodol, že podozrivý z protištátneho zločinu pôjde aj z druhej väzby na slobodu.
Môj otec nebol hrdinom ani hazardérom (samostatná strana)
Či inak nezodpovedným človekom. Bol to iba skromný, nenápadný bojko a dobrosrdečný rojko, ktorý sa skryl za sukňu energickej manželky, keď mali niečo vybaviť na úrade. Na ubytovanie špióna Schwarza ho prehovoril krajčír našej rodiny menom Veselý. On však z toho vyšiel nasucho. ÚŠB ho nezatkla, ani nevyšetrovala, lebo ho otec nevyzradil. Čo však tatka viedlo ísť proti režimu do nebezpečnej vyzvedačskej hry, to však neviem.
Možnože šlo o zážitky z detstva, keď ako úplná sirota zažil veľa príkoria už od troch rokov. Viem len to, že neznášal príkazy a zákazy (najmä od manželky), že vždy myslel a konal demokraticky a slobodne.
Sucký určite neuveril rozprávke rodičov,
že Schwarza s jeho vysielačkou ubytovali náhodne, že vôbec netušili, že ide o špióna. Proti otcovi však mal iba indície - nie dôkazy. Napríklad, prečo by si chcel cukrár s veľkým domom prilepšiť prenájmom izbietky?
Aký mal teda Sucký dôvod, že dva razy zachránil väzneného otca? Veď u nás sa našla vysielačka Rusov, čo pre našu rodinu veštilo katastrofu. Najmä, ak by sa otec dostal do rúk na Červenú kapelu „nažhaveného“ gestapa. V prípade Schwarza však nemal čo vyzradiť, lebo o špiónovi nevedel prakticky nič. To by však gestapákov nepresvedčilo a vytĺkli by z neho akékoľvek doznanie.
Po otcovom prepustení ešte z prvej vyšetrovacej väzby sa rodičia snažili záchrancovi Suckému odvďačiť aspoň materiálne. Mama raz do mesiaca cestovala do Bratislavy s ťažkým kufrom potravín. Hlavné mesto ich malo v čase vojny nedostatok, ale na vidieku sa dali zohnať. To bola jedna z mála výhod kolaborácie s nacistami. Naša cukrárska firma nemohla existovať bez múky, cukru, masla či iných produktov.
Otec tieto suroviny zháňal po blízkych dedinách u bohatých sedliakov, mlynárov či priekupníkov. Ale za celú vojnu už ani raz nevycestoval do Bratislavy. Doma si pre istotu vykopal pod betónovou dlažbou dvora dômyselnú skrýšu. Nespoliehal sa ani na ubezpečenie šéfa vyšetrovateľov ÚŠB.
Hovorí sa, že náhoda vie byť veľké prasiatko.
Skutočný šok zažila mama na návšteve u Suckých, keď sa v ich byte z ničoho nič objavil gestapák. O gestapákoch mala obludné predstavy a z nich aj veľký strach. A tu zrazu videla pred sebou muža v lesknúcich sa čiernych čižmách a čiernej uniforme, s metálom železného kríža na hrudi, aj s hrubou páskou na ruke so zlovestným hákovým znakom.
Ale tento strašiak stredného veku a vyššej postavy sa na ňu šarmantne usmial, nezdvihol pravicu na pozdrav Heil Hitler, ale slušne pozdravil Tobrý den ... Navyše jej pobozkal ruku.
Mama po tomto incidente a Nemcovom geste utrpela druhý šok. Sucký ich navzájom predstavil, ale našťastie mená ani jednému už nič nehovorili. Matka sa pri prvej príležitosti vytratila do kuchyne za pani Suckou, s ktorou sa snažila aspoň posunkami dorozumieť. Jej manžel však gestapákovi neprezradil, že sa práve zoznámil s dámou, v dome ktorej sa našla Schwarzova vysielačka.
Keď problematický „hosť“ odišiel, Sucký iba poznamenal, že je to vplyvný a nebezpečný gestapák z Brna, istý Kozslowski (nie Kozlovský, ako písala Pravda!), ktorý sa podieľal na zatýkaní moskovských špiónov. O čom spolu hovorili a čo riešili, o tom, samozrejme, pomlčal.
Bolo priam neuveriteľné,
že v rokoch 1943 a 1944 som prázdninoval u Imricha Suckého. Spoznal som tak jeho manželku, buldoga, prezývaného medzi agentmi ÚŠB Churchill, aj dva nezbedné papagáje. Tie rady sedávali na širokej papuli dobrosrdečného psieho fešáka, ktorý sa výzorom skutočne podobal na premiéra Veľkej Británie.
Medzi bezdetnou rodinou hostiteľa a malým šarvancom z Piešťan sa rýchlo vytvoril temer rodinný vzťah. Takže som sa v Bratislave cítil lepšie než doma, kde mama vraj liečila (počas prázdnin) moju častú lenivosť pracovnou terapiou.
Osamelej pani Suckej (hovoriacej iba po nemecky) chýbalo neformálne spoločenské zázemie a najviac vlastné dieťa. Tešila sa aj po slovensky hovoriacim nezbedníkom. Bola ku mne vždy milá a pozorná, ako keby som bol jej syn. Preto ma pochytil plač, keď som sa dozvedel, že po príchode Rusov pani Suckú odvliekli do tábora, kde o pár dní zomrela. Bez liekov ju udusila silná chronická astma. Priateľsky sa ku mne správal aj sám tvrďas Sucký. Na prekvapenie si zopárkrát našiel čas a vyšiel so mnou na Bratislavský hrad alebo ma zaviedol do cukrárne na zákusok či zmrzlinu. Neraz sme spolu venčili aj “Churchilla“, ktorého som mal rád a on mňa.
Z pohľadu vnímania našej rodiny
nech by Sucký vykonal čokoľvek, nech by bol akýmkoľvek zloduchom, naša rodina mu bola až do smrti dlžníkom. Veď uchránil otca pred gestapom, a tým mu zrejme zachránil život. Prečo to urobil?, Na túto otázku ťažko nájsť odpoveď. Vari pre dávne priateľstvo so strýkom Slávom? Azda sa chcel pred ním vytiahnuť, akú má neobmedzenú moc? Či predvídavo si chystal aké-také zásluhy, ak by Nemci prehrali vojnu? Lenže v tom čase ešte víťazne tiahli na Moskvu a len blázni verili v obrat vo vojne.
V hre nemohli byť ani časté mamine návštevy u Suckých s ťažkým kufrom potravín. Možno zvýšili kredit pri druhom zatknutí otca, ktoré nariadil náčelník okresného úradu, ale v prípade agenta Schwarza to tak nemohlo byť. Zrejme v každom človeku sa nachádza aký-taký cit pre dobro. A preto aj v každom režime a v každej dobe sa sem-tam nájde dobrodinec, ktorý nezištne pomôže.
Napokon dobro sa niekedy spláca aj dobrom. V našom prípade to bolo napríklad svedectvo otca a matky na povojnovom ľudovom súde v prospech obžalovaného Suckého. Aj to mu dopomohlo dostať sa po desiatich mesiacoch väzby na slobodu.
Imricha Suckého hneď po vojne zatklo
sovietske NKVD (obávaná ruská polícia) a následne odovzdalo našim orgánom. Po víťazstve komunistov v marci 1948 však dostal echo, že ho znova zatknú. A tak ešte v tú noc utiekol do americkej zóny víťazmi rozdeleného Rakúska. Po úteku ho komunisti v neprítomnosti odsúdili na 25 rokov väzenia.
Sucký následne vo Viedni
vstúpil do služieb americkej rozviedky. Práve z rakúskej metropoly ho v roku 1957 uniesli agenti ŠtB. Z novín si pamätám, že jeho únos vyvolal veľkú diplomatickú prestrelku, ostrý protest Rakúšanov za narušenie suverenity (v tom čase už neutrálnej krajiny). Na protestnú nótu susedov zasa drzo a lživo odpovedala komunistická vláda. Po únose si tento super agent odsedel jedenásť rokov v base na Mírove a v Jáchymove, z ktorej sa dostal až v čase reformného procesu socializmu s ľudskou tvárou.
Suckému sa stalo osudným
práve jeho profesionálne majstrovstvo za vojnového slovenského štátu, keď zatýkal a vyšetroval významných súdruhov komunistickej strany. Historik Ústavu pamäti národa Matej Medvecký o tom píše v knihe Kauza Imrich Sucký – Spravodajské eso slovenského štátu. Podľa jeho bádania sa v rokoch 1940 – 1944 práve on podieľal na zatknutí všetkých hlavných komunistických bossov na Slovensku. Zatkol aj budúceho československého predsedu vlády Viliama Širokého.
Práve z dokumentov vyplýva,
že za únosom Suckého bola snaha zdiskreditovať vtedajšieho predsedu vlády, hlavného kandidáta na funkciu hlavy štátu. Dialo sa to v roku 1957 pred očakávanou smrťou vážne chorého prezidenta Antonína Zápotockého.
Archívne materiály potvrdili, že Sucký odhalil sieť ilegálnej činnosti komunistov nielen na vojnovom Slovensku, ale aj v Maďarsku a Bulharsku. Historik Medvecký o prípade píše: „Takzvané Suckého protokoly sa po prvý raz objavili už v roku 1952. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana mali tieto záznamy o výsluchoch Širokého potvrdiť, že komunistický funkcionár prezradil dôležité údaje nielen týkajúce sa Slovenska, ale aj Balkánu. A okrem nich aj tajné šifry na rádiové spojenie s Moskvou.“
Matej Medvecký ďalej uvádza:
Šéfovi československej rozviedky Jaroslavovi Milerovi pripísal 22. augusta 1957 do príkazu, že sa na únose dohodli s prvým tajomníkom ÚV KSČ a neskorším prezidentom Novotným. Agenti ŠtB Suckého omámili počas stretnutia vo Viedni.. Potom ho 13. septembra 1957 prepašovali loďou po Dunaji na druhú stranu štátnych hraníc.
Ako dieťaťu sa mi hlboko vryli
do pamäti vojnové roky, ako aj „ujo Sucký“. Preto si ešte aj po vyše siedmich desaťročiach dobre pamätám na všetky detaily. aj akákoľvek informácia o človeku, ktorý mi zachránil otca. Bdem naňho spomínať iba s veľkou vďakou. Ale veľmi ľutujem, že som sa s ním nestretol už ako redaktor denníka Smena, keď ho žalárnici prepustili v roku 1968 z väzenia.
