Po otcovom prepustení z prvej vyšetrovacej väzby sa rodičia snažili záchrancovi Súckemu odplatiť aspoň materiálne. Mama asi raz do mesiaca cestovala do Bratislavy s ťažkým kufrom potravín. Veď hlavné mesto v čase vojny ich nemalo nadbytok. Ale v okolí menších miest sa dali zohnať. To bola z mála výhod občanov Slovenského štátu z kolaborácie s nacistami.
Naša cukrárska firma nemohla fungovať bez múky, cukru, masla či iných surovín. Otec tieto komponenty zháňal po blízkych dedinách od bohatých sedliakov, mlynárov či iných priekupníkov. Ale za celý čas vojny už do Bratislavy nevycestoval ani raz! Doma si pre istotu vykopal pod betónovou dlažbou dvora nenápadnú skrýšu. Nespoliehal sa ani na ubezpečenie šéfa ÚŠB, že mu miestni kolaboranti už dajú pokoj.
Hovorí sa, že náhoda vie byť veľké prasiatko. Skutočný šok zažila mama na návšteve u Súckych, keď sa v jeden podvečer u nich v byte objavil z ničoho nič gestapák. O gestapákoch mala obludné predstavy aj z nich veľký strach. A tu zrazu videla pred sebou muža v lesknúcich sa čiernych čižmách a čiernej uniforme, s metálom Železného kríža na hrudi, aj s hrubou páskou na ľavej ruke so zlovestným hákovým znakom. Ale tento strašiak v strednom veku a vyššej postavy sa na ňu šarmantne usmial, nezdvihol pravicu na pozdrav Heil Hitler, ale slušne pozdravil aj Tobrý den ... Navyše jej pobozkal ruku.
Týmto prejavom Nemca utrpela druhý šok. Súcky ich navzájom predstavil, ale vyslovené mená obom nič neprezradili. Gestapákovi tiež neprezradil, že sa práve zoznámil s dámou, u ktorej sa našla vysielačka Schwarza. Veď pred rokom šlo o veľký prípad, ktorý práve tento významný gestapák z Brna aktívne riešil so Súckym a vyšetroval pre najvyššiu vrchnosť v Berlíne.
A matke zasa zamlčal, že sa práve zoznámila s veľmi nebezpečnou persónou, spoluúčastníka pri zatýkaní dvoch moskovských špiónov. Keď nečakaný hosť odišiel, Súcky iba prezradil, že je to vplyvný gestapák z Brna, menom Kozslowski (nie Kozlovský ako písala Pravda). Čo spolu hovorili a riešili, samozrejme, zamlčal.
Stalo sa neuveriteľnou skutočnosťou, že som tiež dobre spoznal Imricha Súckého, jeho manželku, ich psa buldoga, prezývaného medzi agentmi pre podobnosť Churchill, aj dva nezbedné papagáje - andulky. Tie rady sedávali na širokej papuli dobrosrdečného fešáka, ktorý sa výzorom v niečom naozaj podobal na premiéra Veľkej Británie.
Ako žiak tretej a štvrtej triedy som v rokoch 1943 a 1944 dvakrát prázdninoval v rodine Súckych. Tá bývala v poschodovej budove oproti dvom majestátnym levom, takže šéf ochrany štátu mal svoje utajené povolanie len cez ulicu. Medzi bezdetnou rodinou hostiteľa a malým šarvancom z Piešťan sa rýchlo vytvoril rodinný vzťah, takže som sa v Bratislave cítil oveľa lepšie než doma, kde ma matka aj cez prázdniny vychovávala častou pracovnou terapiou.
Osamelej pani Súckej (rodom Rakušanke, hovoriacej iba po nemecky), chýbalo neformálne spoločenské zázemie a najviac vlastné dieťa. Potešila sa aj slovensky hovoriacim nezbedníkom. Bola ku mne vždy milá a pozorná, ako by som bol jej synom. Preto dlhý plač ma pochytil, keď som sa dozvedel koncom júna 1945, že po príchode Rusov, pani Súcku ako „Nemku“ odvliekli do tábora, kde o pár dní zomrela. Bez liekov sa udusila na silnú chronickú astmu.
Priateľsky sa ku mne správal aj tvrďas – ujo Súcky. Na prekvapenie si zopárkrát našiel čas a zašiel so mnou na Hrad alebo ma zaviedol do blízkej cukrárne na zákusok či zmrzlinu. Neraz sme spolu venčili aj psa Churchilla, ktorého som mal rád a on mňa. Na Dunaji som po prvý raz tiež uvidel plávajúce veľké lode, z čoho som mal obrovský zážitok. Iba do svojej pracovne na ÚŠB ma ujo Imro nikdy nezobral.
Z pohľadu a vnímania našej rodiny nech by Súcky vykonal čokoľvek, a bol akýkoľvek zloduch, my sme mu boli až do smrti vďační. Veď zachránil otca pred gestapom a tým zrejme i jeho život. Ale prečo to urobil, ťažko povedať. Vari len pre dávne priateľstvo so strýkom Slávom? Chcel sa pred ním vytiahnuť, akú má neobmedzenú moc? Alebo predvídavo chcel získať zásluhy, ak by Nemci prehrali vojnu? Lenže vtedy tiahli na Moskvu, a len blázni verili v jej obrat, ktorý nastal až o rok.
Zrejme v každom človeku, okrem chorobných zločincov, je kúsok citu v prospech dobra. A preto sa aj v každom režime a dobe nájde dobrodinec, ktorý nezištne pomôže aj neznámemu bedárovi. Napokon konať dobro sa niekedy spláca tiež dobrom. Napríklad, svedectvom otca a matky na povojnovom ľudovom súde v prospech obžalovaného Súckeho, ktoré mu tiež dopomohlo po desiatich mesiacoch sa dostať z väzby na slobodu.
Imricha Súckeho hneď po vojne zatklo sovietske NKVD (obávaná ruská polícia) a následne odovzdalo naším orgánom. V marci 1948, po víťazstve komunistov, však dostal echo, že ho znova zatknú. A tak ešte v noci uprchol do americkej zóny v rozdelenom Rakúsku víťaznými mocnosťami, čo platilo až do vytvorenia neutrálneho štátu v roku 1956. Po úteku ho komunisti v neprítomnosti odsúdili na 25 rokov väzenia. Súcky potom vo Viedni pracoval pre americkú rozviedku.
Práve z rakúskej metropoly ho uniesli koncom roka 1956 agenti ŠtB. Z novín si dobre pamätám, že jeho únos vyvolal diplomatickú prestrelku - ostrý protest Rakúšanov za narušenie suverenity už neutrálnej krajiny. Na protestnú nótu susedov zasa drzo a lživo odpovedala naša komunistická vláda. Po únose si super agent odsedel jedenásť rokov v base, z ktorej sa dostal až počas obrodného procesu v roku 1968. Veliteľa únoscov za tento vraj mimoriadny čin potom vyznamenal prezident Novotný Radom práce! Veď mal na to aj osobný dôvod byť vďačným.
Súckemu sa stalo osudným práve jeho veľké majstrovstvo v kontrašpionáži aj za vojnového štátu, keď vyšetroval významných súdruhov. Nechtiac sa tak zamiešal do budúcich konšpiračných intríg a praktík v najvyšších kruhoch KSČ a to pred smrťou chorého prezidenta Antonína Zápotockého v roku 1957. Keď šlo o nástupníctvo po ňom.
Historik z Ústavu pamäti národa Matej Medvecký napísal knihu s titulom „Kauza Imrich Súcky. Jej nadtitulok znel "Spravodajské eso nielen Slovenského štátu.“ Podľa jeho bádania sa práve on podieľal v rokoch 1940 – 1944 na zatknutí všetkých vrcholových komunistických bossov na Slovensku. Zatkol aj budúceho premiéra Viliama Širokého, s ktorým sa poznal už z detstva.
Z dokumentov jasne vyplýva, že za únosom Súckeho bola snaha zdiskreditovať premiéra Širokého pred voľbou na post novej hlavy štátu. Slovenská verejnosť totiž očakávala, že jeho nástupcom konečne bude pomaďarčený Slovák - súčasný predseda vlády.
Archívne materiály potvrdili, že Súcky v výsluchoch odhalil ilegálnu činnosť komunistov nielen na vojnovom Slovensku, ale aj v Maďarsku a Bulharsku. Historik Medvecký o prípade píše:
„Takzvané Súckeho protokoly sa po prvý raz objavili už v roku 1952. Podľa zistení českého historika Karla Kaplana mali tieto záznamy o výsluchoch Širokého potvrdiť, že komunistický funkcionár prezradil dôležité údaje nielen týkajúce sa Slovenska, ale aj Balkánu. A okrem nich aj tajné šifry na rádiové spojenie s Moskvou.“
Vtedajší prezident Klement Gottwald to niekde zistil v predvečer „monsterprocesu“ s Rudolfom Slánskym, obžalovaným generálnym tajomníkom KSČ, a hlavným vinníkom takzvaného sprisahaneckého centra. Širokému následne zachránil život minister bezpečnosti Karel Bacílek, ktorý tieto protokoly označil za podvrh. Možno aj preto vzniklo potom účelové spojenectvo Bacílka, neskoršieho šéfa komunistov na Slovensku, so Širokým. Obaja to spolu dovládli až do roku 1964, keď u nás nastali z dôvodu krachu päťročného hospodárskeho plánu personálne výmeny vo vedení štátu a kozmetické úpravy pokrivenej tváre socializmu. Historik Medvecký o prípade Súckeho ďalej píše:
„Ešte pred smrťou ťažko chorého prezidenta Zápotockého, navštevoval minister vnútra Barák premiéra Širokého, aby sa pripravil na prevzatie formálne najvyššej funkcie v štáte. Zároveň rozbehol operáciu pod kódovým označením „Úder“ s cieľom uniesť z Viedne Súckeho. Šéfovi československej rozviedky Jaroslavovi Milerovi pripísal 22. augusta 1957 do príkazu, že sa na únose dohodli s prvým tajomníkom ÚV KSČ a neskorším aj prezidentom Antonínom Novotným. Únos sa podaril, keď agenti ŠtB omámili Súckeho počas stretnutia vo viedenskej reštaurácii a 13. septembra 1957 ho preplavili loďou po Dunaji na druhú stranu štátnych hraníc.“
Ako dieťaťu sa mi vojnové roky hlboko vryli do pamäti a ujo Súcky tiež. Preto aj po vyše mnohých desaťročiach si ešte pamätám na všetky detaily. Aj neskôr ma zaujala akákoľvek informácia o človeku, ktorý mi zachránil otca. Čo však vôbec neviem - aký vlastne Imrich Súcky vôbec bol? Majster dobra, zla či oboch? Ale jedno viem, že bol vo svojej profesii najlepším, a pre našu rodinu sa prejavil ako veľký dobrodinec. Takže budem naňho s vďakou a v dobrom spomínať až do smrti. Len veľmi ľutujem, že som sa sním po prepustení z väzenia v 1968 nestretol už ako redaktor denníka Smena. Veď mi mal čo povedať.
P.S: Vraj je článok nezaujímavý? Vraj aj pre starších čitateľov? Keďže si ich blog čítalo za hodinu od zverejnenia len 41 - krát , čo je na jeho kvalitu spracovania a obsah článku príliš málo. Zaujímavé však je, že presne potom, ako som otvoril počítač a klikal, tak ich nárast sa rýchlo zvýšil na 56 - krát. Ale očakávam znova veľmi veľký útlm čítania článku.
Preto prosím mojich čitateľov, aby si pri otváraní mojich blogov všimli aj počet uvedených čitateľov a nebáli sa potom kriticky vyjadriť proti takejto očividnej manipulácii a diskriminácii blogera. Lebo presne len táto cesta vedie (i vo vážnejších veciach) k všeobecnej náprave nášho pokriveného života. Prosím čitateľov, aby si tiež všimli, že administrátor aj do málo čítaného môjho článku vždy vrazí veľkú reklamu a čitateľovi tak sťažuje čítanie.
O tom, že tento článok, uverejnený pred vyše dvoma hodinami, je tvrdo cenzurovaný, nemôže byť nijakých pochýb. Keď za vyše hodinu pribudli (na výsmech) iba 12. čitatelia.
Pán administrátor, ďakujem. Reklamu ste bleskovo odstránili aj za pár minú sa zvýšil počet čitateľov o 16 - krát.
Aj pri tomto blogu uplatňuje p, administrátor ťažko zistiteľný spôsob opakovanej cenzúry, keď v samotnom systéme ho nastaví s prestávkami dostupnosti blogu pre čitateľov. Robí to jednoduchým spôsobom, že na určitý čas je blog nedostupný v stĺpčekov ponúk vtedy, keď pri normálnom vyhľadaní čitateľ v smere hľadania "zhora nadol" sa tam blog vôbec nenachádza! Objaví sa až potom, ak sa čitateľ vráti "v stĺpčekov ponúk" vo vyhľadávaní "svojho blogu" netradične a výnimočne "zdola nahor "(!).
Aj to je potom dôvod toho, že tento najvýznamnejší a najzaujímavejší článok z celej série obdobnej vojnovej témy mojich článkov má za vyše deň od zverejnenia len vyše 316 - krát čitateľov a iba tretinu oproti už zverejneným blogom zo série s obdobnou témou predtým (!),.
