Keď som v marci 1993 nastúpil do funkcie tlačového riaditeľa Kancelárie prezidenta bol som vtedy len tretí pracovník u Michala Kováča. Mohol som v prvé dni úradovať iba na dvore Hradu, kde sme vtedy sídlili. Aj tam by mi chýbal stôl a stolička. Cez ochranku sa už kopili požiadavky najmä od zahraničných novinárov, aby som ich informoval o novom prezidentovi a novovzniknutom štáte vo svete. Ale dohodnúť si so mnou stretnutie nemohli. Zrejme sa ešte s podobným Kocúrkovom v inej civilizovanej krajine nestretli.
Profesijne som sa veľmi hanbil, že som sa ocitol v role nedostupného a mlčiaceho hovorcu. Lenže na jeho praktický výkon mi chýbala kancelária, telefón, písací stroj či fax (mobily ešte neboli). A zhovárať sa s nimi postojačky na nádvorí Hradu som považoval za vylúčené. Totálne zlyhal servis vlády a parlamentu ako správcu tohto dočasného pracoviska hlavy štátu. Vari sa nevedelo, že Slovenská republika bude mať aj prezidenta?
Azda on nepotreboval primerané sídlo, vybavené ako-tak technicky či materiálne pre seba a svoj personál? Vari tri mesiace po vzniku nového štátu mali postačiť len holé steny starobylých múrov? Už na úvod tak dostal autonómny nadstranícky prezident facku s „výstrahou“ a Slovensko utŕžilo hanbu.
Tento nepochopiteľný jav a stav, keď som zahraničným a domácim novinárom unikal ako Fantomas, som vyriešil ultimatívne. Oznámil som prezidentovi, že ak nebudem mať do troch dní nevyhnutné podmienky na svoju prácu, končím! Obdeň na to som dostal nadmerné priestory, z ktorých sa práve odsťahovala podpredsedníčka NR SR Oľga Keltošová, s kompletným potrebným vybavením.
Až zábavne mi dnes vyznieva porovnanie, keď si už platí hovorcu každý úrad (možno aj pohrebná služba), ktorý však nič nehovorí, všetko tají a vedome klame. Ak aj niečo povie, tak len nekonkrétne a vyhýbavo. Je teda vôbec hovorcom, alebo servilným panákom, ospravedlňujúcim prešľapy svojho pána?
Keďže spočiatku som musel nahrádzať aj hovorcu prezidenta Takého,ktorý však nevie okrem slovenčiny a češtiny žiadnu inú reč, tak som si vybral za svoju zástupkyňu Annu Tureničovú, ktorá ovládala viaceré svetové jazyky. Túto kvalifikáciu plne využila neskôr ako dlhoročná veľvyslankyňa Slovenska vo viacerých cudzích krajinách.
Byť na opačnej strane barikády ako Mečiar a stáť blízko Kováča nebola výhra. Sakramentsky som sa zmýlil v predstave o akomsi dočasnom „aktívnom oddychu“, kým naberiem sily v nestresovej práci, a podľa dohovoru s prezidentom po polroku skončím. Môj zámer vyšiel celkom inak. Ani moje pracovné vzťahy s prezidentom sprvu neboli podľa mojich predstáv. Lebo keď som zavelil v redakcii, tak to platilo do písmenka a na splnenie úlohy už včera bolo neskoro. Na novom mieste sa mi každá iniciatíva a aktivita ťažko pretláčala. Podľa môjho vkusu išlo všetko pomaly a oklieštene. Alebo zaniklo v rámci úradných a protokolárnych zvyklostí.
Na Hrade som sa hneď presvedčil, ako si Slováci potrpia na funkcie. Keď sa zverejnilo, že budem pracovať pre hlavu štátu, stále mi drnčal telefón, nasledovali gratulácie a žiadosti. Ľudia automaticky spájajú štátnu funkciu s výhodnou „trafikou“, ktorú treba vyrabovať alebo v nej aspoň lacno nakúpiť. Ale akáže to bola pre mňa trafika? Predovšetkým nová práca bez skúseností, s mnohými problémami, novotami a prekážkami.
Nehostinný Hrad ako dočasné sídlo prezidenta prežíval v marci 1993 a ešte pár mesiacov potom obliehanie ako Slovensko po vpáde Turkov. V jeho hradbách som vtedy stretával nielen politikov, straníckych lídrov, ale aj autorov rôznych projektov, návrhov a žiadostí. Každý niečo chcel, každý niečo presadzoval...
Určitú rozladenosť zo štátnej služby nezvyšovali iba môj nezvyk a podriadenosť, ale aj nekvalifikované odporúčania zvonka či z domáceho prostredia do mojich kompetencií. Lebo do hokeja, futbalu a politiky zvykne hovoriť kdekto, tak prečo nie aj do mediálnych vecí? Veď už každý vie čítať a písať. Aj z kolegov sa podaktorí chceli pred šéfom blysnúť ako kuchtíci, ktorí vedia variť aj v cudzom hrnci. Ešteže sa mi dobre spolupracovalo s riaditeľmi odborov Milanom Zemkom, Ivanom Trimajom a Miroslavom Hladíkom.
Práve Milana Zemka som prehovoril, aby prišiel pracovať na tlačový odbor ako môj zástupca a politický analytik. Na moju škodu ho však Michal Kováč prevelil a vymenoval za riaditeľa politického odboru, čím ma oslabil a rozladil.
Kým som si na pozíciu štátneho šimľa zvykol, neraz som banoval, že som prijal toto živobytie. Preto nepochopím tých, ktorí pre získanie mastného hrnca urobia čokoľvek, držia sa ho akokoľvek a potom ich funkcia zmení od gruntu, že sa nevedia vpratať do kože. AJ cez túto prizmu a drobnohľad som ostro hodnotil Michala Kováča ako prezidenta a šéfa.
Musím však zdôrazniť, že mal vzácnu vlastnosť, ktorú som si najviac cenil. Najvyššia štátna funkcia ho v ničom nezmenila. Jemu nezachutila moc, ktorá izoluje slabého človeka od svojho okolia. Ako redaktor a potom šéfredaktor som spoznal desiatky významných ľudí, ale drvivú väčšinu z nich veľká funkcia zmenila. Čakal som, že aj hlavu štátu aspoň v niečom zdeformuje, no žiadnej zmeny som sa nedočkal.
Hoci som mal možnosť Michala Kováča spoznať v rôznych situáciách, ale on sa aj v styku s podriadenými pracovníkmi zachoval vždy rovnako – nepovýšenecky, ohľaduplne, taktne a korektne. Zostať sám sebou a nepodľahnúť povýšenectvu si vyžadovalo vo funkcii prezidenta veľkú morálnu silu. Pretože i jeho blízke okolie, vlastný aparát, sa ho snažil spracúvať podľa svojej podoby – prehnanej výnimočnosti, odcudzenosti a formálnosti.
Dlhšie mi to trvalo, kým som lepšie spoznal Michala Kováča v postavení hlavy štátu. Ale vždy som ho videl ako slušného, uvážlivého a dobrého človeka. V konkrétnych situáciách sa čoskoro prejavil síce ako v duši citlivý, tolerantný a múdry človek, ale v prípade potreby aj ako tvrdý, neoblomný muž.
Taký, ktorému nechýbala pevná vôľa, silné presvedčenie a sebaovládanie. Pocity z krívd, klamstiev a urážok, ktorých sa mu ušlo v najvyššej funkcii neúrekom, znášal s kresťanskou pokorou a ponechal si ich vždy pre seba. Ani raz som ho nepočul na niečo či niekoho sa sťažovať. Mal v sebe vžité hodnoty a zábrany, ktoré uplatňoval práve v najkritickejších chvíľach. S tým mali jeho osočovatelia najväčšie problémy. Vôbec nerátali, že zdanlivý „slaboch“ má až takú nezlomnosť, prekvapivú neústupnosť a pevnú vôľu. A práve v tom sa uňho najviac prerátal Mečiar.
Život prezidenta, jeho činnosť aj kontakty sú časovo či inak dôsledne stanovené. Občas z toho vznikajú aj problémy, napríklad dostať sa k nemu s neodkladnou informáciou. Kováčovi to stačilo len naznačiť a už tieto bariéry riešil. Hneď rozhodol, že každý z riaditeľov sa s ním môže kedykoľvek aj telefonicky spojiť. O jeho dobrom prístupe ku všetkým podriadeným (nielen bezprostredným) svedčilo aj to, že nás „najbližších“ taktne požiadal, aby sme dodržiavali štábnu kultúru: „Páni, nikto z vás by sa nemal uraziť, ale budem veľmi rád, keď pri zabezpečovaní úloh vylúčite slová, že to prikazuje prezident. Viem, že takýto spôsob vám môže prácu uľahčiť, ale sami viete, že ja nikdy neprikazujem. O splnenie každej veci požiadam a poprosím.“
Úspech prezidenta v USA na Holocauste
V apríli v deväťdesiatom treťom sme cestovali s prezidentom do Washingtonu na spomienkovú pietu Holocaustu. Zišli sa tam politici z celého sveta. Pre mňa to bol skôr výlet, lebo program našej delegácie zabezpečoval riaditeľ zahraničného odboru Pavol Demeš za pomoci domácej profesijnej agentúry, vrátane styku Michala Kováča s novinármi.
V Amerike som mal iba jednu vážnejšiu povinnosť – pripravovať prezidentovi monitoring slovenskej tlače. Celkom iné rušné dni však prežíval Michal Kováč. Boli plné enormného vypätia. Čudoval som sa, že napriek veku rýchlo zregeneroval svoje fyzické a psychické sily. Napríklad vo štvrtok v noci o 23.30 hodine, keď som americkej ochranke odovzdával pre prezidenta prehľad slovenskej tlače, nebol ešte v posteli.
Hoci šiel spať až hodinu po polnoci, no hneď po raňajkách o osem tridsať už odpovedal na otázky nemeckej televízie. Následne bol v preši dotieravého a dobre pripraveného redaktora svetového denníka New York Times. Ale už o druhej popoludní ho čakal významný rozhovor s viceprezidentom USA Aldom Gorom.
Ani večer si však nemohol oddýchnuť. Stretol sa s predstaviteľmi vplyvného American Jewish Committe a nadviazal tak priamy kontakt so svetovým židovstvom. Americkí židia práve cez argumentáciu a presvedčivosť Michala Kováča zabudli na svoju oprávnenú nedôveru voči vojnovému Slovenskému štátu, ktorú automaticky prenášali aj na nový štátny útvar.
Rádio Slobodná Európa zaútočilo v USA na Kováča
To bol aj dôvod, prečo deň predtým odvysielalo Rádio Slobodná Európa správu o proteste českých a slovenských židov, žijúcich v Izraeli, proti prítomnosti našej hlavy štátu vo Washingtone na Holocauste. Jeho obsah som považoval za veľmi vážny, keďže sa týkal vojnového Slovenského štátu a tým aj demokraticky zvoleného prezidenta Kováča. Veď pre našu delegáciu odznel v najnevhodnejšiu chvíľu. Čakal som, že práve otázka o slovenskom antisemitizme bude hlavnou témou v piatok dopoludnia na plánovanej tlačovke v hlavnej sále National Press Clube.
Odporučil som prezidentovi, u ktorého som po prvý raz vybadal nepokoj, aby si k nemu prisadol za stôl aj profesor Pavel Traubner, vtedajší predseda Židovskej obce na Slovensku. Keď potom padne otázka na antisemitizmus u nás, nech práve on odpovedá, a objasní situáciu.
To sa aj stalo, keď hneď medzi prvými sa redaktor Washington Post spýtal na opodstatnenosť protestu českých a slovenských židov v Izraeli proti prítomnosti našej hlavy štátu na Holocauste. Prezident po niekoľkých pokojných vetách poprosil vedľa sediaceho profesora Traubnera, aby on objasnil z pozície jeho society túto otázku a vyvolanú kauzu.
Predstaviteľ tejto našej menšiny výborne zvládol obhajobu ani nie štvormesačného štátu a presvedčil o opaku toho, čo priniesla Slobodná Európa. Tlačovka dopadla dobre v prospech neznámej krajiny v Amerike aj zásluhou vystúpenia a argumentácie profesora Traubnera. U prítomných novinárov som zaregistroval pozitívne ohlasy na prezidentove odpovede. Potešilo ma, keď mu na záver zatlieskali.
Ak by Kováč prijal ponuku Čarnogurského, tak by...
Prekvapilo ma, že Michal Kováč po prvom páde premiéra Mečiara neprijal lákavú ponuku budúceho premiéra Jána Čarnogurského, ktorý si želal, aby aj v jeho vláde zostal ministrom financií. Túto funkciu ponúkol opozičníkovi Kováčovi napriek tomu, že bol spoluzakladateľom a podpredsedom novej strany HZDS, teda politickým rivalom.
Bola to príliš vábivá ponuka, ktorá by celkom presmerovala jeho život. Nebol by potom prezidentom a vyhol by sa tak ťažko skúšanej pozícii štvanca, mnohým lživým útokom, nekonečnému osočovaniu , únosu syna a mnohým ďalším príkoriam.
Čarnogurského ponuku však neodmietol z vypočítavosti. Veď politická budúcnosť novej strany HZDS sa javila hneď po vzniku nanajvýš problematická. Hnutie ešte nemalo nijakú členskú základňu, vytvorené žiadne štruktúry, bolo bez akejkoľvek mediálnej podpory, bez peňazí na účte a žiadnych mecenášov. Jej vedenie sa schádzalo na Okresnom úrade Bratislava II. a v novom hnutí vládol značný amaterizmus.
Ale v počiatku mu nechýbala eufória robiť politiku pre občana, ktorá oslovila verejnosť aj zopár odborníkov svojho fachu. Napríklad vysokoškolských profesorov ekonóma Rudolfa Filkusa, historika Ivana Laluhu a ďalších optimistov. Z médií, ako zrejme prvého, mňa. Lenže v politike už skúsený Michal Kováč v silnom profesijnom postavení, zrelom veku a s veľkým nadhľadom, získaným aj pobytom v Anglicku, si musel plne uvedomiť, do akých ide vážnych rizík.
Prečo sa teda vydal s Mečiarom do „neznáma“ plného nástrah? Veď to mohlo zničiť, čo predtým dosiahol. Prečo on, v bankovníctve renomovaný odborník, až toľko riskoval, ak by pre Slovensko nevidel spoločenský prínos a zmysel nového politického hnutia? Veď vtedy sa ešte spolutvorcovi HZDS nemohlo ani snívať, že nová politická garnitúra bude onedlho žať nevídané úspechy, že sa o rok stane predsedom federálneho parlamentu a zanedlho už bude dokonca prezidentom.
Ale potom by sa nepresvedčil, že sa častejšie trestajú skutky dobré, než zlé. Ani by nezistil, že nezákonnosť od zákona oddeľuje len úzka čiara, že cesta k spravodlivosti vedie často nad priepasťou. Tým však, že odmietol ponuku nového premiéra Čarnogurského, zasiahol aj do môjho života. Nestal by som sa šéfom jeho tlačového odboru a zostal za hradnými múrmi na šéfredaktorskom poste v Slobodnom piatku, čo by pre mňa bolo zrejme lepším riešením.
Keď pravda nudí a lož zabáva
Prezident ako ústavná inštitúcia už od prvých dní nástupu do funkcie hľadal medzi politickými subjektami efektívne kompromisy a to sprvu s dobrým výsledkom. Denník Národná obroda v článku „Sto dní, ktoré neotriasli Michalom Kováčom“ napísal: „Uvážlivosť jeho výrokov a vystupovania ho zväčša ušetrila ostňov kritiky nielen zo strany politikov akéhokoľvek stupňa opozičného zamerania ale i novinárov.“
Pre posúdenie prvých sto dní Kováča v najvyššej funkcii uvediem hodnotenia prezidenta vtedy rozhodujúcimi politikmi z opozičného a vládneho spektra, vyjmúc „rodného“ HZDS:
Ján Čarnogurský, predseda KDH: „Prezident si svoje úlohy plní dobre a celkom úspešne sa pokúša vytvoriť zo svojej kancelárie miesto dialógu a tolerancie medzi rôznymi politickými silami Slovenska.“
Peter Weiss, predseda vládnej Strany demokratickej Ľavice (SDĽ): „K doterajšej činnosti prezidenta Kováča nemá SDĽ principiálne výhrady ani pripomienky. Naše očakávania boli v zásade splnené. Okrem plnenia úloh z ústavy pôsobí aj ako morálna autorita a muž konsenzu, čo má v dnešnej nestabilnej situácii veľký význam.“
Lászlo Nagy, predseda parlamentnej strany MOS: „V niečom som čakal viac a v niečom menej. Čakal som, že bude v tieni parlamentu a vlády, že neprejaví snahu o postavenie silnejšieho prezidenta.“
Ľudovít Černák, predseda vládnej SNS: „Hoci nám neprináleží hodnotiť pána prezidenta, pán Michal Kováč naše predstavy o činnosti prezidenta spĺňa.“
Jaroslav Volf, podpredseda parlamentnej strany SDSS: „Prezident je osobnosť, ktorá dáva výrazný obsah napĺňaniu jeho funkcie pri stabilizácii vnútropolitickej a reprezentácii zahraničnej. Stabilizačnú úlohu prezidenta ľudia ocenili aj z hľadiska rastu percent sympatii, ktoré získal.“
Čo sprvu prinieslo prezidentovi Kováčovi taký dobrý imidž? Či už to niekto chcel priznať alebo nie, mal pozitívny vplyv na znižovanie napätia medzi opozičnými stranami a HZDS, vniesol upokojujúci tón do prepukajúcej krízy v slovenských a českých vzťahoch, tiež hneď na úvod potvrdil svoju autonómnosť, keď zamietol návrh premiéra na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa Slovenskej informačnej služby (SIS). Za krátkych sto dní absolvoval štyri zahraničné cesty, stretol sa so siedmimi prezidentmi a pápežom Jánom Pavlom II., prijal desiatich ministrov zahraničných vecí a ďalšie významné osobnosti najmä z Európskej únie.
Lenže na smolu Slovenska musel Michal Kováč denne riešiť nejaký zámerne vyvolaný rébus či problém, pričom nesmel chybiť a prispieť tak väčším nepokojom v rozvadenej, protirečivej a nečitateľnej politike. Pre názornú ilustráciu stačí uviesť len navonok okrajový príklad. Na návštevu k prezidentovi sa v júni 1993 ohlásili spisovatelia za socializmu takzvaná „duša národa“, pretože vtedy mali značný vplyv na verejnú mienku. Preto ich komunisti protežovali, korumpovali, alebo prenasledovali. Ešte aj po vzniku samostatného štátu ich hlas v politike a spoločnosti mal určitý zotrvačný význam. Dnes ich spoločenské postavenie však padlo hlboko pod úroveň hercov, spevákov, moderátorov či iných menej významných tvárí z obrazovky.
Práve literáti mali byť u prezidenta hosťami najmilšími, ak by súčasne o návštevu nepožiadali dve spolu nekorešpondujúce znepriatelené skupiny - Spolok slovenských spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Prezidentovi bolo ťažké rozhodnúť, ktorý z profesijných a ešte vplyvných spolkov prijať ako prvý. Pretože so vznikom štátu vznikli medzi nimi mnohé malicherné spory, politicky vzájomná nevraživosť a nepriateľstvá. Táto intolerancia vypukla aj medzi inteligenciou ako celku, ktorá ju potom rozdelila na „mečiarovcov a antimečiarovcov“. Preto som šéfa upozornil: „Pán prezident, musíme obe delegácie prijať len spolu, inak budú problémy ...“
Najskôr som sa skontaktoval s predsedom Spolku slovenských spisovateľov, bardom literatúry Lacom Ťažkým, aby som dohodol termín prijatia. Keď počul o spoločnej návšteve s konkurenčnou Asociáciou, akoby ho napadol osí roj: „Prosím, zober na vedomie, že s nimi nikde nepôjdeme ...“ Márne bolo moje prehováranie. Nepomohol ani argument, že prezident nemôže dať prednosť ani Spolku, ani opačnej skupine, lebo pri svojej nestrannosti a nadstraníckosti má povinnosť všetkých občanov názorovo a politicky zbližovať a nie deliť.
Obe skupiny spoločnú misiu rezolútne odmietli. Tento prihlúply spor sa napokon vyriešil jednoducho. V Klube spisovateľov som obedoval s riaditeľom Literárneho fondu Ladislavom Serdahélym a pri káve som sa ho spýtal: „Lacko, tvojmu Fondu patrí zámok v Budmericiach, že? Čo keby si sa stal na pár hodín hostiteľom oboch rozvadených spolkov spisovateľov aj prezidenta Kováča?“ Odpovedal mi bezprostredne: „Hoci neviem, prečo ma o to žiadaš, ale bude mi cťou privítať pána prezidenta a pozvať tam na stretnutie aj zástupcov oboch spolkov.“
Nasledujúce stretnutie v Budmericiach dvoch znepriatelených skupín s Michalom Kováčom bolo nanajvýš dramatické a zaujímavé najmä z hľadísk posúdenia charakteru účastníkov, ich jednostranných záujmov a netolerantných postojov. Hneď na úvod prezident v príhovore zdôraznil, že: „osobná identita každého z vás je pre mňa vzácna, ale rozmanitosť názorov nevylučuje vzájomné rešpektovanie sa, tolerantnosť, schopnosť vypočuť si jeden druhého ...“
Sám toto odporúčanie demonštroval príkladne. Najmä vtedy, keď medzi jednotlivými subjektami hrozila konfrontácia. Síce sa iskrilo, ale požiar našťastie neprepukol. Jedna aj druhá strana sa obviňovali zo zámerného šírenia lží o Slovensku, označovali sa za „slovenských“ a tých druhých za „antislovenských“. Jedna o druhej vyvolávala obraz nepriateľa nového štátu. Vtipný bol predseda Asociácie, básnik Ján Buzássy, ktorý nečakane vstal a nahlas oslovil Michala Kováča: „Pán prezident, dovolím si poznamenať, že prítomní spolu stolovníci sú okrem iného spisovatelia, ktorí píšu, aj vydávajú knihy ...“
Zásluhou autority a častých vstupov hlavy štátu sa nesplnila predpoveď vedúceho sekretariátu prezidenta Petra Ambroviča, ktorý keď uvidel zoznam účastníkov Budmerického samitu zdúpnel: „Jozef, veď sa tam pred Kováčom pobijú a v horšom prípade pozabíjajú!“
V denníku Práca redaktor Emil Borčin o tomto stretnutí napísal: „Prezidentovi Kováčovi sa tuším podaril husársky kúsok. Aspoň na pár hodín dostal pod jednu strechu všetky zoskupenia slovenských spisovateľov, rozvadených od zjazdu bývalého zväzu v decembri 1992. Prezidenta mrzelo najviac rozštiepenie spisovateľskej obce, ktorá sa už nezdružuje na estetických či tvorivých prístupoch ale na báze politickej!“
Z osobných stretnutí s Michalom Kováčom som sa presvedčil, že bol dobrým psychológom. Veď sa denne stretával s rôzne orientovanými a motivovanými ľuďmi, ako aj s neočakávanými dramatickými situáciami. V týchto dialógoch a vzťahoch sa vždy ocitol v nevýhodnej, nepripravenej pozícii, čo prekonával vďaka spomínanému umeniu diplomacie, schopnosti nadhľadu a improvizácie. Michal Kováč si svojich partnerov, ich výroky a názory, zakaždým vytriedil, a zároveň zhodnotil, kým si o niečom či niekom vytvoril obraz a vlastný názor.
Ale prečo potom zanedlho vyhasol v médiách ako vyhorená sviečka a v časti spoločnosti bol až nenávideným politikom? Pretože Slovenská televízia, Slovenský rozhlas v područí Mečiara a ním už aj značná časť tlače mu neposkytovali priestor na vyjadrenie osobných stanovísk, názorov či obhajobu na neoprávnenú kritiku, ale o to viac o ňom šírili dezinformácie, klebety a podsúvané lži.
Súkromné televízie ešte neexistovali, z rádií vysielalo len Rádio Twist, ktoré spolu s denníkmi Národnou obrodou a SME zachovávali ako jediné média pri takzvaných „škandáloch“ o prezidentovi profesionálny prístup a objektívnosť. O hlave štátu sa čoraz intenzívnejšie fabrikovali negatívne fámy či vymyslené obvinenia. Veď v pokrivenej spoločnosti pravda vždy bolí a nudí, ale lož zabáva. Lenže ani o pravdu, ani o zábavu tu nešlo, lebo hlavnou správou každého dňa boli účelové klamstvá. (Už šiesty úryvok z budúcej knihy Jozefa Sitka „Domovina strachu a mamonu? /6./“.)
