“V živote si nevyberieš, v akej dobe žiješ, ale môžeš si vždy vybrať , ako v nej budeš žiť.” (Výstižný citát pre každú zlú dobu aj tú dnešnú, od môjho priateľa DUŠANA JUNEKA, grafického dizajnéra, ktorý mi stvárnil grafiku piatich kníh.)
Kremeľské bozky zrady a smrti
V mojom živote boli tri najkrajšie chvíle, ktoré som naplno i aktívne prežil angažovaným prístupom. Ide o 9. máj 1945 (koniec svetovej vojny), ďalej o obrodný reformný proces Pražskej jari v roku 1968 a napokon o pád komunizmu v Novembri 1989.
Pričom najhorším mojím zážitkom z celého dlhého žitia bol brutálne zradný vojenský útok Rusov v auguste 1968 na formálne samostatnú našu krajinu. Ten vtedy vyvolal vo svete oveľa intenzívnejší mediálny a politický nesúhlas i odpor ako dnes krvavé vojnové zverstvo Kremľa na Ukrajine.
Táto zabudnutá tragická historická udalosť nevídaného rozmeru barbarstva a zrady Moskvy voči formálne samostatnej krajine (v skutočnosti jej „tichej“ gubernii), voči spojencovi a „priateľovi na večné časy“, okamžite zjednotila občanov vtedajšieho Československa. Bez ohľadu na existujúce politické, národnostné, náboženské či iné spory a vášne do pasívne nekompromisného odporu voči okupantom.
Táto historicky bezprecedentná udalosť vniesla do povojnovej vyše dve desaťročia mierovej stability v Európe nebezpečné prvky neistoty a chaosu. Tiež vyvolala nevídaný morálny obdiv, politické protesty aj mediálnu podporu v celom svete v prospech občanov napadnutého Československa. V dôsledku toho sa zahraničná politika Kremľa ocitla na periférii reálneho diania sveta v hlbokej až 8 rokov trvajúcej totálnej izolácii.
Je naozaj trestuhodná vec i v neprospech mieru, že dnes v čase vraždenia Rusmi na Ukrajine sa oslavovala hrdinská osloboditeľka Červená armáda, ale na agresiu a historické fiasko ČA v auguste 1968 sa u nás kriticky pripomenúť zabudlo. Iný meter na súčasné teátro s osloboditeľmi ČA majú Poliaci, pobaltské štáty aj Maďari. Poľsko spoznalo bezbrehú imperiálnu politiku Moskvy v širokom spektre hrôz a vraždenia.
Keď ešte pred vypuknutím Druhej svetovej naň Nemci zaútočili zo Západu a bratský sused z Východu. Poľsko nemôže zabudnúť na beštiálne zavraždenie Rusmi 20 – tisíc príslušníkov poľskej armády v Katýnskom lese. Z tohto najohavnejšieho vojnového zločinu však neboli vrahovia z ČA súdení, ale sprvu zaň neprávom obvinili hrdlorezov SS. Práve pre masaker vraždenia červenoarmejcami v roku 1956 v Budapešti si zase ani spojenec Kremľa Orbán netrúfol ísť do Moskvy na oslavy našich osloboditeľov.
Čo a kto prekazil okupačný plán ČA i Kremľa?
Rusi tankami a inou technikou síce bleskovo obsadili strategické body v našich mestách, ale v presunoch im bránil rozvášnený dav aj iné prekážky. Napríklad, opačne presmerované smerovky ciest, alebo prepísané ulice s inými názvami, prípadne miesta bez označenia.
Na tento dôvtipný chaos naviedol občanov Československý rozhlas. Ten hneď po okupácii nonstop vysielal správy z veľkých miest republiky formou štafety. Nielen informoval, ale najmä usmerňoval v okupovanom štáte praktický život jeho obyvateľov, a tak v ňom zabezpečil funkčne lepší poriadok počas bezvládia ako predtým dvadsaťročná komunistická krutovláda.
Pre obsadenú krajinu bolo však šťastím, že keď mal celoštátny rozhlas mlčať, tak sa neodmlčal. Napriek zákazu, že už nemal nič po polnoci odvysielať..
Malo sa tak zabrániť odvysielaniu protestu najvyšších orgánov štátu o našom napadnutí spojencami z Varšavského paktu. Rádio však oznámilo občanom krajiny správu, čo sa v tú tragickú noc v skutočnosti stalo. Hoci ich malo na druhý deň ráno dezinformovať, že nás prišli znova „oslobodiť“ bývalí osloboditelia z Východu. Tentoraz vraj pred kontrarevolúciou a západnými imperialistami.
A tak sa Česi, Slováci a ďalší občania republiky dozvedeli, že nás za hlbokej tmy prepadlo päť armád – vraj „spojencov“ z Varšavského paktu. Občania sa tak nemali dozvedieť, že sa najvyšší stranícki a vládni predstavitelia proti okupácii ostro a rezolútne vzopreli.
Voči okupácii však už skoro ráno ako prvý vyburcoval zo spánku verejnosť Hrdina Sovietskeho zväzu, armádny generál a prezident republiky Ludvík Svoboda. Okrem nesúhlasu s okupáciou dôrazne nabádal zachovať pokoj a rozvahu. Ako uznávaná osobnosť aj Kremľom jeho rozvážne slová zamedzili možným masakrám. Takže v prvý okupačný deň boli iba nenásilné, tiché, ľudovou tvorivosťou a karikatúrami obohatené protesty.
Práve rázne a jednoznačné vystúpenie prezidenta Svobodu zabránilo tomu, že okupanti zastrelili počas agresie „len“ stodvadsať bezbranných demonštrantov. Ale niektoré údaje hovoria dokonca o štyristo obetiach okupácie.
Zainteresovaní kolaboranti a spojenci Rusov hrali na práve zvolanom zasadnutí politbyra KSČ „o čas“. Ale včasného zásahu ruských výsadkárov, vysadených už na letisku Ruzyň, ktorí mali zatknúť rozhodujúcich reformátorov, sa nedočkali. Ešte kým (napriek obštrukciám prítomných sluhov Moskvy) ešte sa stihlo odhlasovať a zaslať do neumlčaného rozhlasu proti okupačnú nesúhlasnú rezolúciu.
Rusi si dôkladne zmapovali svoj nočný vpád na územie spojenca už dva mesiace predtým, keď u nás uskutočnili rozsiahle „spojenecké manévre“ v rámci takzvaného vojenského Varšavského paktu. Do tohto najväčšieho povojnového sprisahania voči spriatelenej krajine zainteresovali aj zradcov z politbyra KSČ – jej členov Biľaka, Jindru, Koldera, Kapka a Švestku, ktorých usmerňoval sovietsky veľvyslanec v Prahe Červonenko.
Kremeľ chcel bleskovo vytvoriť z vybraných zradcov akúsi kolaborantskú robotnícku vládu záchrany socializmu. Po dramatickej noci by sa tak náš pracujúci ľud hneď ráno dozvedel už len holý fakt, že v štáte prevzala moc nová „údajne revolučná vláda“ záchrany práv pracujúcich a ohrozeného socializmu.
A tá by následne dala pozatýkať revizionistických odpadlíkov, ktorých by náš „pracujúci ľud“ povinne, rozhorčene a kolektívne odsúdil, a v organizovaných rezolúciách by žiadal pre hlavných vinníkov prísny trest - zrejme šibenicu.
V tomto duchu vyšiel z Kremľa scenár a plán na rýchle aj „nehlučné“ ovládnutie rebelujúceho spojeneckého štátu (v podstate len ďalekej gubernie). Zvrátilo to však zopár odvážnych technikov Československého rozhlasu. Rusom tak zlyhal z neočakávanej príčiny dôsledne pripravený prevrat s minimom násilia a strát pre jeden polnočný, ešte včasný telefonát z rozhlasu Josefovi Smrkovskému, predsedovi parlamentu. Ten technikom v štúdiu odkázal:
„Tá zradná svine Hoffman je už odvolaný. Proto nemá Vám, už co přikazovat...“
Smrkovský bol práve na mimoriadne zvolanom zasadnutí ústredného výboru KSČ k nejakej inej závažnej otázke štátu. Keď tam práve prišli prvé správy z pohraničia, že tanky a iná bojová technika “spojencov“ prekračujú zo všetkých strán naše hranice.
Ak by sa telefonát z rádia na politbyro KSČ oneskoril čo len o hodinu, tak by historické udalosti v Československu, Rusku a Európe dostali celkom iný spád a priebeh. Agresorovi by útok na spojenca ľahko prešiel a nespôsobil najbolestivejšie rany v jeho histórii. Rovnako by sa nedali do pohybu aj iné historické udalosti vo svete, ktoré potom nadlho určovali vzťahy a vývoj medzi Západom i Východom.
Napríklad by sa nikdy neuskutočnila o osem rokov potom svetová konferencia, ktorú Rusi roky predtým tvrdo bojkotovali. Na nej sa následne odsúhlasila dohoda a záväzok signatárskych štátov tzv. „Deklarácia o dodržiavaní ľudských práv“. Lenže Kremeľ, ktorý sa nachádzal po útoku na Československo vo svete osem rokov v hlbokej zahranično-politickej a tým aj hospodárskej izolácii, nemal inú možnosť len súhlasiť s Deklaráciou o ľudských právach. Až následne o rok neskôr vznikla CHARTA 77. Veď od Moskvy sa vtedy protestne odtrhli aj najsilnejšie jej komunistické strany - talianska a francúzska.
Brežnevov „zmier“ s Dubčekom nevydržal ani mesiac
Len osudová náhoda rozhodla, že legitímne vedenie KSČ aj legitímna vláda mohli osloviť občanov a vyjadriť im svoj ostrý protest proti okupácii Moskvy v spriatelenej rebelujúcej krajine. Čo dlhé mesiace starostlivo pripravoval generálny štáb Červenej armády, to zvrátil iba krátky telefonát technikov z rozhlasu predsedovi parlamentu.
Ešte mesiac predtým pricestoval do Čiernej nad Tisou kompletný kremeľský chór na čele so šéfom Leonidom Brežnevom. Chcel si tu vynútil poslušnosť svojho vazala ešte „po dobrom“. Všetci hlavní potentáti však opustili Kremeľ v dejinách veľríše po prvý raz(!!!) Tým Moskva len zvýraznila význam, ktorý prikladala nevojenskej pacifikácii neposlúchajúceho vazala.
Navyše vládca Brežnev so svojou veľkou suitou sa unúval cestovať aj do Bratislavy, kde v Primaciálnom paláci spolu s Dubčekom písomne potvrdil koniec sporu dvoch „krvou spečatených bratských“ krajín. Tento „akt zmierenia“ sa potom ukončil so slávou a pompou aj typickým záverečným zvykom, keď Brežnev „vypusinkoval“ Dubčeka ako svojho vraj „milovaného Sášu“. Veď on bol vtedy vo svete široko – ďaleko najznámejším pusinkárom svojich hostí i jeho hostiteľov.
Bratislavský pakt „večného bratstva a spojenectva“ sa udial ešte v čase, keď Kremeľ vyčkával s vojensky už pripraveným zásahom do donedávna „agresorovi oddanej krajine“. Náhoda chcela, že toto „zmierenie“ sa potvrdilo v rovnakej sále Primaciálneho paláca v Bratislave, v ktorej sa kedysi pripravoval „večný mier“ Napoleona Bonaparta s Ruskom a Rakúskom po jeho víťaznej bitke troch cisárov pri Slavkove na Morave.
Zatiaľ čo Napoleonov „večný mier“ vydržal sedem rokov, náš zmier „na večné časy“ s Kremľom skonal už po mesiaci. Aj tieto historicky najkritickejšie udalosti našej krajiny varujú pred očakávanou zradou, vierolomnosťou a nedodržovaním dohôd s partnerom, akým bola a je Moskva (včera či dnes).
Rozhlas sa ani potom (teda po vzniku bezvládia) neodmlčal Asi vyše dva týždne v podstate tiež „riadil“ štát a udržiaval v ňom vzorovo disciplinovanejší poriadok (namiesto legitímnej vlády uväznenej v Moskve) proti Rusom rozhorčeným občanom. V tom čase aj ostravská banda zlodejov vyhlásila cez fungujúci Československý rozhlas, že dokedy budú u nás okupanti, dovtedy oni nebudú vraj kradnúť. Ale to sa načakali vyše 20 rokov.
Ilegálny Československý rozhlas mohol byť však technicky v prevádzke Iba vďaka kasárenským objektom a za pomoci našich statočných vojakov a ich vysielačov. Do kasární v plnej zbroji si Rusi silou netrúfli vstúpiť bez súhlasu Kremľa, ktorý však vyčkával a s našou na slobode obmedzenou straníckou delegáciou.
V Moskve "rokoval" Kremeľ vyše dva týždne trpezlivo, ale najmä vyhrážkami krvavých jatiek v našich mestách hrubo a nátlakovo „vyjednával“. Napokon si vynútil našu kapituláciu - podpisom vazala pod tzv. Moskovské protokoly“ reformnej zrady.
Informácie priamo z retranslačnej veže z Javoriny
Mňa ako redaktora zaujímalo, čo konkrétne sa udialo v tú osudnú augustovú noc v médiu, ktoré skrížilo plány polmiliónovej armáde agresorov a zmarilo nočný útok dôsledne naplánovaný už mesiace predtým.
Preveroval som si to u kompetentných pracovníkov podniku Rádiokomunikácii priamo na retranslačnej stanici, obrovskej veži na vrchole horstva Čiech a Slovenska Javoriny. Bolo to ešte v septembri 1968. Dozvedel som sa od nich, ako sa alarmujúca správa z Prahy šírila rádiom do iných miest republiky cez vtedy najpočúvanejší tzv. "rozhlas po drôte" non-stop, Týždeň po návšteve návšteve Javoriny prišli do redakcie dvaja „eštébaci“, a šetrili, čo som tam vôbec robil v stráženom objekte.
Dozvedel som sa tam tiež podstatnú vec o to, že vierolomne zradnú vojenskú okupáciu (vraj „pomoc“ bratskej krajine), ktorú mesiace plánoval generálny štáb Červenej armády, zmaril iba trojminútový telefonát technikov rozhlasu s predsedom parlamentu Josefom Smrkovským.
Stalo sa to napriek dôraznému príkazu zradcu, vtedy ústredného riaditeľa rozhlasu Hoffmanna, že majú vypnúť všetky rozhlasové zariadenia (až do rána) z dôvodu technickej odstávky. Aby sa tak verejnosť ešte v noci nedozvedela o tragickej udalosti globálneho útoku na paradoxne samostatný štát, no v podstate už dve desaťročia ruského vazala a už neposlúchajúceho sluhu.
Útok na formálne samostatnú stredoeurópsku krajinu však zmenil svet. Zrejme sa pričinil aj o to, že o dve desaťročia prišiel koniec veľkého impéria. Gorbačovova záchranná brzda (perestrojka) tomu už nemohla zabrániť, iba urýchlila jeho zánik.
Natíska sa nezodpovedaná otázka: Zanikol by vôbec vojensky mocný Sovietsky zväz nebyť Pražskej jari, okupácie Československa a následnej politiky Michaila Gorbačova? Toho rozhodujúceho politika, ktorý obdivoval Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou. Vývoj po roku 1989 v Číne, Severnej Kórei, vo Vietname a na Kube to len potvrdil. Preto nie je nereálna otázka, či by po roku 1989 vo vazalských štátoch Moskvy vo východnej a strednej Európe vznikol prelomový demokratický vývoj, ak by Rusi vojensky nevtrhli do Československa?
Normalizačná politika Husáka zasiahla i reformátorov
Normalizačné násilie a komediálne pretvárky začali trieštiť protiokupačné sily. S kolaborantmi sa následne spájali mnohí prispôsobiví opoziční kritici režimu. Iba nepraktickí idealisti zotrvali na podmytom brehu morálky i odvahy a odmietli s Husákovým režimom tzv. „normalizácie“ kolaborovať. Tým obrátili hore nohami vlastný život aj svojej rodiny.
Okupačnému násiliu, ktoré sa odelo do pokryteckého hávu takzvanej realisticky nevyhnutnej politiky, však podľahli aj mnohé veľmi známe tváre z televíznej obrazovky, ktoré sa dnes tvária bez viny. Títo tiež odbojníci najprv podpísali CHARTU 77 o ľudských právach, ale onedlho ju verejne zapreli podpisom pod pamflet Anticharty.
Zvíťazila praktická matéria nad slobodným duchom. Všetci títo kapitulanti rýchlo sklonili vzdornú šiju pred nimi opovrhovanými praktikami a politikmi.
Iba minimálny počet z proreformných českých a slovenských umelcov sa zachoval tak ako známa speváčka Marta Kubišová. Tá svoj podpis pod Chartou 77 neodvolala. Potom pre svoj principiálny postoj dvadsať rokov trpela existenčným šikanovaním.
A stačilo jej len trocha ohnúť hlavu, vysloviť pokánie a mohla ďalej dominovať na výslní hviezd. Možno viacej než jej niekdajšia kamarátka Helenka. Ale Marta napriek vábivému východisku z biedy nezapredala svoju hrdosť, presvedčenie a česť. A po páde komunizmu znova zažiarila talentom, výnimočným spevom a charakterom.
Mal som s ňou možnosť dlhšie hovoriť po opätovnom nástupe jej umeleckej kariéry. Prišla do Bratislavy na podujatia Nadácie Slovak Gold a Slovenského rozhlasu, ktoré som spoločne pripravoval s jeho ústredným riaditeľom, zaspievala tam svoju známu Modlitbu pre Martu. Aj vtedy sa prejavila medzi umelcami ako výnimočná osobnosť, lebo sa vôbec nebavila o honorári. Uhrádzal som jej iba náklady na cestu autom z Prahy do Bratislavy a späť.
Ale najviac ma prekvapila nezabudnutou profesionalitou, nepredstieranou skromnosťou, pokorou a citlivosťou. Jej cieľ nebol hromadiť peniaze a vynahradiť si tak dvadsaťročnú chudobu. Svoje ideály nezradila ani za éry mamony.
