Tento aktuálny článok som napísal ako osobne zainteresovaný, ktorý má o téme únosu Michala mladšieho a Mečiarových amnestií, ich dôsledkov a nadväzností dostatok priamych informácií od prezidenta Kováča. V záujme lepšieho objasnenia samotnej hlavnej témy a pochopenia jej významu či výstrahy (pre dnešok) pre čitateľov blogu opíšem aj súvisiace niektoré osobné príbehy, nadväzujúce na hlavný príbeh danej dramatickej doby..
NEPLATILA ŽIADNA PREZUMPCIA NEVINY
Po smrti prezidenta pred piatimi rokmi len zaslepenci môžu spochybňovať jeho nadstranícky, politicky principiálny a osobne morálny profil Michala Kováča. Niektorí ľudia si však aj dnes môžu položiť iba navonok problémovú otázku: Prečo prezident udelil svojmu synovi milosť? A sú aj takí, ktorí ju prirovnávajú ku škandalóznym amnestiám Vladimíra Mečiara. Lenže v tej dobe, akú som vtedy veľmi dobre poznal, bola táto milosť otca pre syna celkom nevyhnutná, lebo nemal inú možnosť, ani iné prijateľnejšie riešenie.
Ani staršia verejnosť si už asi nepamätá, že slovenská strana nepožiadala vo veci jeho následného stíhania „doma“ rakúske orgány, aby zadržaného slovenského občana vydali po únose späť na Slovensko. V tomto podstatnom bode vtedy verejne klamal premiér, ministri zahraničných vecí a vnútra aj generálny prokurátor.
Z hľadiska medzinárodných zvyklostí postupovali „Mečiarove“ trestné orgány veľmi čudne a neštandardne. Až keď rakúsky súd rozhodol, že Michal Kováč mladší sa môže v kauze Technopol vrátiť domov, tak sa voči nemu začalo účelové trestné stíhanie za podvod. Rovnako sa postupovalo proti nedávno odsúdenému kriminálnikovi Kočnerovi. Ten bol Michala Kováča mladšieho dávnym spolužiakom.
V tejto účelovej závažnej kauze, ktorá sa týkala výlučne prezidenta a nie obvineného syna, boli však príslušné orgány dlho nečinné a vôbec nič v nej nešetrili. Prvé a jediné, čo sa stalo, že odobrali podozrivému z trestnej činnosti Michalovi mladšiemu cestovný pas. A znova sa nič nevyšetrovalo. Ani prokurátor nevzniesol naňho obžalobu pre spáchaný trestný čin. Plánovaný zámer Mečiara sa však tým dosiahol a po únose až do bodky splnil.
Vládna moc za pomoci SIS zvýšila škandalizovanie hlavy štátu. V Nemecku sa začal v neprítomnosti obvineného syna prezidenta konať súd. Ale stíhaný aktér sa naň nemohol dostaviť, nakoľko mu zobrali pas, aby sa mohol obhajovať z nespáchaného zločinu.
V tomto široko medializovanom údajne trestnom spektre, keď sa aj neobjektívnym médiám voči prezidentovi podvrhovali vykonštruované „fakty“, neplatila žiadna prezumpcia neviny. Uplatňovaná po Novembri ´89 až dodnes u mnohých politických či iných kriminálnikoch. Keďže nemohol vycestovať do Nemecka, aby sa pred tamojším trestným súdom buď očistil, alebo ho tam v trestnej veci odsúdili.
Prezident mi v tom čase spomenul, že predseda NR SR Gašparovič mu navrhol, aby súhlasil so zastavením trestného konania vo veci únosu syna a potom sa proti Michalovi juniorovi zastaví obžaloba v prípade „podvodu“ v „kauze“ Technopol. Michal Kováč jeho návrh však odmietol.
Následne na obrazovke skorumpovanej Slovenskej televízie však divák opakovane uvidel v hlavných správach fotografie SIS(kou) podhodených, vyštvorčekovaných, vraj utajených svedkov v “kauze“. Tí anonymne tvrdili nacvičené mnohé lži.
Preto prezident po porade s právnikmi a v súlade s Ústavou udelil synovi milosť. Zabránil tak, aby sa stal obeťou bezprávia a kriminálnikom. Len z dôvodu, že sa mu Mečiar chcel pomstiť a posilniť únoscami vymyslenú verziu o samoúnose syna.
MOJA ÚCTA AŽ ZA HROB..
Známy novinár Marián Leško, ešte donedávna poradca pani prezidentky, v recenzii mojej prvej knihy o kritických vzťahoch Mečiara a Kováča v rokoch 1993 – 1994, okrem iného napísal, že „sa prezentujem ako človek bývalej hlavy štátu aj po odchode z Kancelárie prezidenta i po ukončení jeho mandátu.“ Môj vzťah k Michalovi Kováčovi hodnotil tak, že som prešiel „od pôvodného odstupu až k postupnému očarovaniu.“
Leško mal pravdu v tom, že som cítil a ešte cítim aj po jeho smrti k bývalému prezidentovi obdiv a úctu. Za jeho odvahu, slušnosť, toleranciu a principiálnosť, o ktorých vlastnostiach ma za dlhé roky osobne presvedčil v nejednej zaujímavej a vážnej debate s ním..
Keď ma po jeho smrti požiadala pani profesorka Kováčová, či by som nenapísal v mene smútiacej rodiny prejav na jeho štátny pohreb, bola to pre mňa pocta. Môcť sa naposledy rozlúčiť s múdrym, ohľaduplným, dobroprajným a tolerantným a uznanlivým šéfom.
Na smútočnom akte však neodznel môj prejav spolu s prejavom prezidenta Kisku. Ale od povereného šéfa prípravného výboru pre prvý štátny pohreb v SR. Napriek tomu, že smútiaca rodina uvítala môj návrh jeho textu. Možno pre túto smutnú udalosť vyznieval až príliš kriticky a politicky.
Prečo však u nás trvalo až vyše dve desaťročia, kým sa občania dozvedeli o Kováčovi aspoň zlomok pravdy namiesto hŕby lží až posmrtne, na jeho pohrebe. Lebo to, čo sa za vlád Mečiara proti nemu dialo, zostalo až dodnes pre verejnosť v podstate naďalej neznáme. Takže vôbec nepočula o mnohých zraneniach jeho občianskej a politickej cti aj osobnej integrity.
Najprv musel po dlhej ťažkej chorobe zomrieť (na ktorej má svoj podiel aj Vladimír Mečiar a jeho kumpáni), kým sa zrušili amnestie, krycie ťažký zločin – štátny únos syna prezidenta. Lenže až dovtedy roky ponárala do bahna naša justícia bývalú hlavu štátu, vyhovejúc krivým žalobám Ivana Lexu.
Ako keby hanby celej spoločnosti ešte nestačilo, tak naši vládni „sociál - demokrati“ Smeru a národnej SNS znova ponížili (pred štyrmi rokmi v parlamente) mnohými príkoriami a ťažkým „osudom“ zdrvenú vdovu a matku – pani Kováčovú, zrušením milosti prezidenta.
(Dokončenie o tri dni.)
