V televízii o únose Kováča ml.som bol iba nemým aktérom (2.)

Na pokyn réžie ma potom každá z kamier celú hodinu vygumovala z obrazovky. Ako keby som v štúdiu vôbec nebol.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ťažko viem pochopiť, že zvolení „zástupcovia ľudu“ zabudli zachovať voči rodine Kováčovcov elementárnu   slušnosť a spravodlivosť. Hneď potom, čo pod politickým tlakom konečne na x-stý pokus zrušili Mečiarove amnestie.  Horko-ťažko odstránili veľké celospoločenské zlo a zároveň nehorázne splodili nové. Po dvoch desaťročiach  zrušili bezprecedentný štátny zločin,  ale zároveň s ním aj milosť prezidenta Kováča pre jeho syna. 

Ale aký bol na to vážny dôvod, aby takto konala vtedajšia vládna moc pod taktovkou Róberta Fica? Výlučne  vraj ten, že ju otec udelil synovi. Vari občan Michal Kováč junior nemal mať Ústavou zaručené rovnaké práva   ako iní občania? Len preto, že otec bol hlavou štátu? Azda sa mu iba preto malo odopierať   ústavné právo na milosť?  To, ktoré premiér Fico a jeho služobníci však zachovali pre  nimi ochraňovaného kriminálnika Kočnera.  Preňho však Kováčovu milosť nechali v platnosti.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po dvojročnej „službe“ u prezidenta som z nej odišiel s tým, že založím Nadáciu Slovak Gold. Ale ešte kým sa iba črtal vznik NSG oslovil ma redaktor Edo Fašung z denníka Práca, či by som v ňom nemal záujem robiť konateľa. Samotný vznik Nadácie SG bol vtedy len mojím zámerom, a preto som súhlasil s Edovym návrhom. Lenže plán s nadáciou sa daril prekvapivo rýchlo zrealizovať a v behu následných udalostí som celkom zabudol na prísľub kolegovi..

Ale asi o tri mesiace po vzniku nadácie mi Fašung oznámil (práve na jej prezentačnom podujatí v hoteli Kyjev), že ma prihlásil do konkurzu o uvedené miesto konateľa známeho denníka.  Moja zamietavá odpoveď ho však veľmi sklamala a rozladila.

SkryťVypnúť reklamu

 Keď mi o týždeň prišlo napriek odmietnutiu pozvanie na konkurz, tak mi dohovorila manželka, aby som naň predsa šiel. Keď som to predtým sľúbil. Súbeh som na moje prekvapenie vyhral.  Zrejme zavážila nielen moja novinárska prax, ale aj bývalé zamestnania v hospodárskej oblasti a dva dvojročné postgraduály na VŠE (dnes Ekonomická univerzita v Bratislave).

 Následne som riešil dilemu, či lukratívne miesto vôbec prijať? Pre pažravcov býva bežné, že si trúfnu aj na tri funkcie. Ale mne sa javilo sedieť na dvoch stoličkách, robiť súčasne šéfa v NSG a v tradičnom denníku konateľa, neseriózne a problémové riešenie.

SkryťVypnúť reklamu

Ako maximalista som vždy chcel robiť len jednu vec, ale dobre. V nej som sa snažil podať maximálny výkon a dosiahnuť najlepší výsledok. Ale manželka mi odporučila, nech to tentoraz výnimočne skúsim a potom uvidím, čo bude ďalej. Či ma zo sedenia na dvoch stoličkách nebude bolieť zadok.

U mňa však zavážila iná vec, že nadačný projekt mal síce sľubný začiatok, ale čo keď nakoniec neuspeje?  Zostali by mi len slzy pre plač, že som  premárnil istú a vhodnú pracovnú príležitosť vo veku päťdesiat deväť rokov.

Keď v tom čase Slovenská televízia avizovala besedu s premiérom Mečiarom o (samo)únose prezidentovho syna Michala juniora, tak som sa šéfredaktora spýtal, koho pošle  do štúdia. Vraj redaktorku M. G.  Podľa mňa to nebol celkom vhodný výber so zreteľom  na mimoriadny význam relácie a témy: „Edo, nemyslíš si,  že máš aj skúsenejších  komentátorov pre tento prípad?“ Provokatívne mi odpovedal: „Keď sa ti môj výber nezdá, tak choď do televízie ty!“

SkryťVypnúť reklamu

Fašung na mňa ďalej dobiedzal, či som sa zľakol konfrontácie s demagogickým diskutérom Mečiarom? Neostalo mi iné, než  do štúdia ísť, lebo nechcel som vyzerať  ako   kritik, čo nakoniec pustí do gatí..

Keďže do televízie prišlo príliš veľa novinárov, začal šéfredaktor spravodajstva Kubiš účelovo selektovať, koho pustí do priameho vysielania. Ako moderátor relácie,  budúci ústredný riaditeľ STV a servilný lokaj vlády, si podľa toho aj vytrieďoval diskutérov. Na moju poznámku, že  môžem odísť, však rýchlo zabrzdil. Vraj zástupcu významného denníka nemôže z tejto besedy vylúčiť.

Uvedomil som si, že pri moderátorovi Kubišovi nebudem môcť niečo vecné a prospešné k (samo)únosu Kováčovho syna povedať. Tiež sa na rôzne indície priamo  premiéra tam spýtať. Ak vôbec, tak len hneď  na počiatku, v  ešte  oťukávajúcom kole.

Preto som vyštartoval ako prvý z novinárov na sprvu zneisteného a zraniteľného predsedu vlády až tromi otázkami. Tým som zároveň chcel nasmerovať debatu na podstatu témy – na únos Zareagoval stereotypne a podráždene: „Pán Sitko, ponechajte priestor aj iným novinárom, nechcite  tu dominovať ako novinárska superstar ...“

Už som vedel, že pre moderátora, režiséra a kameramanov som sa stal  iba mlčiacim diskutérom. Na pokyn réžie ma potom celú hodinu každá z kamier „vygumovala“ z obrazovky, ako by som v štúdiu vôbec nebol.

Nuž, ťažko bolo žiť a sa i teraz žije v krajine, v ktorej sa nevážia skutky dobré, a zabúda sa tam na  násilie, klamstvá a krivdy staré aj nové. Preto ani posmrtná rehabilitácia Michala Kováča by nemala skončiť iba kritickými smútočnými prejavmi prezidenta Andreja Kisku a bývalého môjho kolegu,  či zrušením Mečiarových amnestií.

Ale mala by pokračovať primeranou a objasňujúcou  spomienkou na prvú demokratickú hlavu štátu  s dostatočným morálnym očistením jej mena. To sa však neudialo ani  v jubilejnom roku vzniku SR (ani doteraz!).  Keď sa o všeličom málo podstatnom hovorilo a publikovalo, ale o Michalovi Kováčovi sa opäť mlčalo.

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  387
  •  | 
  • Páči sa:  9 993x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1970 komentátor denníka Smena. Potom ďalší rok krátko editor a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať. Následne založil prvý nezávislý týždenník v SR Slobodný piatok a bol jeho šéfredaktorom. Hneď po vzniku samostatnosti štátu bol riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol. Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť získal v roku 2019 medzinárodnú Literárnu cenu E.E. KIscha. .Ešte v roku 1991 získal Hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu. A v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Marcel Rebro

Marcel Rebro

141 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

91 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

50 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu