Na úvod článku budem citovať skúseného novinára Petra Šabatu. Ten bol predtým hlavným editorom SME a teraz je zástupcom šéfredaktora českého denníka Právo. Pod titulkom „Aj škodcom Slovenska dodáva Putin sily“ (SME 4.1.) napísal okrem iného toto:
„Koniec vlády Eduarda Hegera po mesiacoch chaosu totiž nevyzerá ako drobná demokratická nehoda, ale práve s ohľadom na ukrajinskú kulisu ako veľmi riskantné žonglovanie s osudom krajiny.“ „Mnoho ľudí stratilo prirodzený strach z oligarchie a impéria a zabudlo, že demokracia si vyžaduje morálne odhodlanie a fyzickú odvahu.“ „Tí, ktorí brali demokraciu ako samozrejmosť, námesačne kráčali v ústrety tyranii. A ukrajinský odpor je pre nich budíčkom.“ (Koniec troch citátov z celostránkového textu autora)
Ten síce nemenuje, kto z politikov, ktoré inštitúcie štátu či reálny nový jav (okrem vojny na Ukrajine) zavinil pre Slovensko daný kritický vývoj. Asi mal svoj dôvod, že neoznačil za vinníka tohto desaťročia dlhého marazmu u nás Hegerovu vládu. Nezvolil rovnako drsný a neobjektívny spôsob hurá kritiky, aký systematicky a účelovo uplatňujú všeobecne, mnohé slovenské médiá voči vláde.
S českým autorom a jeho textom celostránkového článku plne súhlasím. Najmä v tom, že koniec Hegerovej vlády môže byť v súčasnej kritickej situácii vo svete (Európe osobitne) pre náš zraniteľný rozkradnutý štát „veľmi riskantné žonglovanie s osudom krajiny.“
Žiaľ, toto veľmi reálne nebezpečie však preferujú čoraz okatejšie viaceré hazardujúce médiá a politici. Najmä ho ignorujú všetci tí „spasitelia ľudu“, čo sú až po uši namočení v dosiaľ netrestanej a nepotrestanej korupcii. A majú opodstatnené obavy zo straty slobody a konca osobných ziskov.
V podstate to platí aj pre tých novinárov, ktorí pre politickú krátkozrakosť či neodbornosť podporujú týchto už usvedčených škodcov krajiny tým, keď patologickým klamárom poskytujú v médiách už od pádu Pellegriniho vlády neprimerane a nedôvodne široký mediány priestor pre šírenie lží, poloprávd či pre osvedčené a usvedčené klamstvá ľahkoverným voličom. Ti kalkulujú s bežným profitom, že desaťkrát opakovaná lož sa stane nakoniec „pravdou“.
Tieto médiá im tak dláždia cestu pre záchranu pred spravodlivým trestom. Práve predčasné voľby by mali umožniť opätovne ich návrat k autokratickej moci a korupčnému beztrestnému obohacovaniu. Keď zákon sa bude zasa ohýbať podľa ich potreby a požiadaviek. A jeho paragrafy budú mať znova rozdielny „meter“ na beztrestnosť pre tzv. „našich ľudí“.
V tejto falošnej politickej hre hodnôt a kvázi „hodnôt“ je veľa neznámych figúr, ktoré už teraz usilujú o antidemokratický vývoj Slovenska. A predovšetkým tiež pôjde o zmenu z jeho terajšej orientácie na Západ a opäť v Smere na Východ. Inej cesty tohto „krívajúceho vývoja“ už nemáme. Keďže siločiary hystérie i histórie v strednej Európe sa neraz zvyknú opakovať v náš neprospech.
Predčasné voľby sú až príliš problematická a pochybná záchrana Slovenska z jeho politického a amorálneho bahna. Tú si vrúcne želajú mnohorakí korupčníci práve vytvorením „alternatívy vzniku novej“ koaličnej vlády z korupčného Hlasu, Smeru a sčasti korupčnej aj Sme rodina.
V horšom prípade by ich uspokojilo aj o jeden odtieň bledšie a navonok vyhovujúcejšie zlo. A to Vláda Hlasu, Progresívneho Slovenska, Sme rodina a SaS. Prípadne ešte z inej parlamentnej strany z pravého stredu.
Inak by šlo len o „krajšiu vizuálnu fasádu“ na oklamanie občanov. Navyše sa môže stať, že po podraze vlády sa SaS(ka) už nedostane po predčasných voľbách ani do parlamentu. Ak strojca tejto našej skazy (nie náhradník Matovič) si ešte zachoval v sebe aspoň kúsok disciplíny, sebareflexie a „štipku rozumu“, tak potom prijme návrh Hegera na rekonštruovanú vládu (76) už bez premiérovho šéfa, čo si dal podmienku na zotrvanie v tej terajšej.
Pretože skoršie voľby by okrem nežiadúceho nebezpečia výbuchu ďalšej veľkej krízy a možného bezvládia nevyriešili v praxi vôbec nič. Boli by v dnešnom všestrannom kolotoči ohrozenia krajiny iba snom a spomienkou na lepšie (zle) časy už s neprimerane horšou vládou. Než bola tá médiami permanentne kritizovaná a inkriminovaná prakticky za čokoľvek, čo (ne)urobila bez zreteľa diferencovania čo robila dobre či zle.
Všetko bolo vždy univerzálne a výlučne „krvavo čierne“. Práv0e jej skorú likvidáciu mala oligarchia v pláne hneď od vzniku tejto nesúrodej koaličnej moci s krívajúcimi partnermi na jednu nohu - Sulíkom a Kollárom.
V citácii budem v blogu ešte pokračovať. Tentoraz dlhým úryvkom z novoročného prejavu pani prezidentky:
„... naša spoločnosť sa nachádza v nálade poznamenanej vnútornými konfliktmi, nedôverou, skepsou a pretrvávajúcim rozdelením do názorových skupín, ktoré len ťažko hľadajú spoločnú reč. Politická situácia sa v závere roka vyvinula až do odvolania vlády.
Ocitli sme sa v situácii, keď sa na potrebe zmeny k lepšiemu zhoduje masívna väčšina spoločnosti . Zrejme nás čakajú predčasné voľby. Pre mnohých je zmena spojená s obavami o ďalší vývoj spoločnosti. Ale príde len to, čomu prísť sami umožníme.
Skúsme sa teraz pozrieť na horizont tejto zmeny. Kam by Slovensko po tridsiatich rokoch svojej štátnosti malo kráčať? Akým Slovenskom by malo byť?
Zrejme sa zhodneme na tom, že by malo byť bezpečným domovom pre svojich občanov. Že by malo byť štátom, kde spravodlivosť platí pre všetkých rovnako. Kde sa ľudia na štát môžu spoľahnúť, lebo im pomôže v zložitej situácii a vo výsledku zlepší ich kvalitu života.
Štát, ktorý politickí reprezentanti riadia, nie uvádzajú do chaosu. Štát, ktorý dokáže dosah celosvetových kríz na našich občanov zmenšovať, štát, ktorý je spoľahlivým a rešpektovaným partnerom v zahraničí. Spoločnosťou, kde nenávisť nebude narastajúcou emóciou. Štát, ktorý je spoločenstvom spokojných ľudí, domovom, kde sa ľudia budú chcieť vracať, a nie z neho odchádzať.“
Skúsme sa však nad touto výstižnou analýzou a v podstate len zbožným želaním pani prezidentky hlbšie zamyslieť. Najmä nad jej presným, významným a varovným konštatovaním o nevyhnutnosti hľadania prostriedkov nápravy a záchrany pre ohrozené Slovensko (citujem jej slová):
„Ako to však urobiť v krajine, kde pomerne veľká časť ľudí verí klamstvám a propagande.“
So všeobecnou diagnózou pani prezidentky aj novinára Petra Šabatu o kritickom stave ochorenia nášho len tridsaťročného štátu sa dá iba súhlasiť. V ich textoch mi však chýba spôsob a odporučená terapia liečby mladého pacienta, v ktorom tele je ešte dostatok síl na uzdravenie. Myslím si, že možný účinný liek jeho lepšieho zdravia predsa existuje. Keďže ide a širšiu analytickú tému, rozvediem ju a ukončím až v ďalšom mojom blogu.
