„Niekedy je jednoduchšie sa nenechať vyprovokovať konkrétnymi situáciami a kráčať ďalej tak, že opakujeme minulosť, bez srdca, bez rizika voľby – radšej sa prebíjať tak, ako za nás rozhodnú iní – možno dav alebo verejná mienka, alebo to, čo nám predávajú médiá. To nie je dobré. A dnes často robíme veci, o ktorých za nás rozhodujú médiá. A strácame slobodu.“
(Citát z príhovoru Svätého otca na stretnutí s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, seminaristami a katechétmi v bratislavskej Katedrále svätého Martina. Z knižky „Posol Jednoty a pokoja – Návšteva pápeža Františka na Slovensku“.)
Svätý otec vystihol temer neobmedzenú a utajenú moc médií, ich podstatného vplyvu na myslenie a konanie prakticky každého občana (u nás osobitne). Tá v politike dodnes vzrástla do rozhodujúcej sily v každej spoločnosti.
Takže relatívna popularita politikov, ich vplyv, postavenie a relatívne posudzovanie ich výsledkov v politike a dianí krajiny, závisia už v rozhodujúcej miere od priazne či nepriazne médií. Tento stav nárastu mediálnej moci, ktorý je skrytý pod jej povrchom, potom ohrozuje samotnú kvalitu demokracie, chápanú vždy individuálne a rôzne.
Význam a prínos médií určuje to, či sa snažia objektívne reagovať na podstatné udalosti v štáte alebo ich účelovo zahmliť do pozadia. No najmä, ako o nich podľa vlastnej stratégie informujú svojho adresáta občana. Buď v záujme celospoločenského DOBRA, alebo v prospech vybraných skupinových tzv. „ELÍT“ konkrétneho spoločenského prostredia.
V tom druhom prípade médiá zneužívajú demokratickú slobodu slova a svoje výsadné postavenie monopolného informátora a šíria vedome dezinformácie. Ich účelom je tak neraz vyvolať v spoločnosti protispoločenský efekt - nepokoj, strach a polarizáciu v komunite.
Čo nakoniec v dlhodobom trende splní svoj účel a cieľ. Vyvolá v štáte chaos, nespokojnosť, rozklad či rebélie. Práve to všade a vždy spoľahlivo fungovalo a funguje podľa zadania účelu médiám vplyvnými skupinami oligarchie, a v horšom už samotnej autokracie štátu.
Dobre si ešte pamätám na krvavý komunistický teror začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia a v ňom hanebnú a odsúdeniahodnú úlohu novinárov (sluhov) komunistického režimu.
Veď ešte predtým, kým začali vyšetrovatelia mučiť svoje obete, ešte prv, než prokurátori predniesli svoje lživé obžaloby a poplatní sudcovia vyniesli nad nimi nadiktované rozsudky trestu smrti, tak práve „novinári“ (reálni spolupáchatelia zločinu) ako prví „obžalúvali“ najhoršími klamstvami vraj „protištátnych zločincov, zradcov a sprisahancov proti ľudu i socializmu“.
Práve takýmto vraj „novinárom“ (a bolo ich veľa) zadali najvyšší bossovia KSČ hlavnú úlohu oklamať do roku 1948 ešte v podstate demokraticky mysliacu verejnosť. Aby následne zradikalizovaný a rozhorčený tzv. „pracujúci ľud“ nátlakovo žiadal v masových protestných rezolúciách pre bývalých významných súdruhov a „spolubojovníkov triedneho boja“ zborovo „ŠiBENICU“ .
O neobmedzenej moci politického vplyvu moderných médií napísal výstižný článok v SME (18.1.) aj skúsený komentátor Arpád Soltész, z ktorého budem v blogu citovať:
„Dnes sa ľudský mozog varí v neustálom prívale informácií, ktorých drvivú väčšinu tvorí hlušina. Teda v lepšom prípade, v horšom to môže byť aj toxický obsah, ktorý vzniká cielene preto, aby ublížil.“
„Obraz sveta si skladáme z klebiet, ktoré sme pozbierali po krčmách a trhoviskách sociálnych sietí. Nájdu sa v nich aj útržky faktov, ale celkový obraz je pokrivený a mätúci.
Prácou novinára je hovoriť ľudom, čo počuť potrebujú, aj keď to počuť nechcú. Aj keď ho za to nebudú mať radi. Prosto to patrí k povolaniu.
Prácou počítačového algoritmu na sociálnej sieti je udržať pozornosť, čiže podsúvať ľuďom veci, ktoré počuť chcú, bez ohľadu na to, či je to neužitočné, alebo aj toxické.
Novinári ten súboj nemôžu vyhrať. Môžu ho vyhrať len čitatelia, ktorí si uvedomujú, že je dôležité mať v hlave poskladaný obraz sveta, ktorý aspoň zhruba korešponduje s realitou, aby sa v ňom dokázali navigovať a správne sa rozhodovať ...“
Súhlasím s autorom s jeho presným pomenovaním súčasných deformácií v stave informovanosti občana. Ide o mediálny vplyv na jeho ,názor, orientáciu, okolité dianie a vlastné konanie. Zväčša v neprospech pozitívnej reality a všeobecnej potreby. Môj poznatok od komentátora sa však líši v tom, že siaha aj na sféru oficiálnych vplyvných médií. Teda až za hranicu informačných škôd, páchaných nielen internetom.
Práve v médiách sú často všeobecne zverejňované polopravdy najnebezpečnejším nástrojom dezinformačných kampaní a narastajúcej hlušiny nebezpečnej cieľavedomej propagandy. Nimi sa oháňajú a „argumentujú“ práve najväčší klamári politickej či inej príslušnosti, mediálnej zručnosti a najmä presvedčivosti.
V našom prípade sú to sólisti Fico s Pellegrinim a ich blízki spolupáchatelia korupcie a oligarchickej mafie. Najčastejší hostia v médiách, vyškolení majstri v politike dezinformácii. V nich majú ich útoky, klamstvá a polopravdy (hneď od posledných volieb) a svojej výraznej volebnej porážky, nevídane, neobmedzene a nedôvodne možnosti na klamanie voličov.
Pýtam sa teda kompetentných majiteľov médií (najmä Markízy a JOJ), podľa akého povolebného princípu a kľúča zadali selektovať takýto výber dezinformačných klamárov, korupčníkov a už krátko po voľbách aj „politických mŕtvol“? Vari len podľa opakovaných prieskumov ako účinného nástroja vplyvu na verejnú mienku?
Títo dezinformační mágovia v televíznych štúdiách síce navonok „informujú“ o skutočnom jave či udalosti u nás, ale si ich vždy „upravia“ v diametrálnom rozpore s realitou. Zakaždým podľa vlastného „scenára“, potreby, aktuálneho významu a svojho útočného klamstva.
Pričom verejnosť ich lži a výmysly často zvykne „zhltnúť“ aj s „navijákom“. Takže sme dnes v politike svedkami potemkinovho divadla a najväčšieho divu sveta, ktoré podľa mojich poznatkov nemajú obdoby. Keď z potenciálnych kriminálnikov sa zásluhou médií možno stanú suverénni víťazi aj demokratickými silami nemúdro „pretlačených“ predčasných volieb.
Lenže túto pohromu a zemetrasenie v strednej Európe nemohol vyvolať jedinec Matovič či vláda OĹaNO akýmkoľvek zlým konaním (nežijeme zatiaľ v diktatúre), ako sa o tom snažia presvedčiť verejnosť médiá, ale práve mnohé iné rozhodujúce faktory kríz dneška. K ním treba zaradiť aj informačné „prešľapy“ mnohých novinárov. Pričom práve médiá sú i pred opodstatnenou kritikou „zvonka“ väčšmi chránené než medveď v lese.
Takže na zásadnú skutočnosť, napríklad na nebezpečné lži a polopravdy permanentných hostí (oboch klonov Smeru) v politických „diskusiách“, adekvátne či vôbec nereagujú ich moderátori a „dramaturgie“. Keď tie hneď od vzniku protikorupčnej vlády systematicky pozývali aj pozývajú do besied patologických klamárov.
A nechajú ich tak bez prerušenia toku lží a bez ich opráv dezinformovať verejnosť. Pričom temer tri roky boli dvere do televíznych štúdií pre víťaza volieb OĽaNO až pričasto celkom zatvorené. Keď prípadnými oponentmi „smerákov“ z oboch klanov boli politici buď Sme rodina, alebo SaS, populisticky „rozkročení“ (podľa aktuálnej situácii) jednou nohou vo vládnej koalícii a druhou v opozícii.
Klamať im dovolia dokonca aj v hodnoverne súdmi preukázanej kriminalite. Teda im umožňujú verejne spochybňovať a napádať desiatky súdmi už právoplatne vynesené tresty významných kriminálnikov aj už na súdoch podané prokuratúrou obžaloby dlhoročných spolupáchateľov tzv. „našich ľudí“ z oboch Smerov. Potom nečudo, že protikorupčnú očistu spoločnosti hatia akokoľvek.
Ide však o vážny zásah do demokratického systému spravodlivosti, jeho spochybňovania a uplatnenia v praxi. Táto nevyhnutnosť skutočnej demokracie, teda spravodlivé potrestanie vinníkov a zločinov korupcie v dosiaľ utajovanej a netrestanej už od vzniku štátu, sa však príliš rýchlo vyparila zo slabej pamäti občanov.
Tí celkom zabudli, prečo a za čo rozhorčene demonštrovali a protestovali po vražde novinára Kuciaka. Ale ani potom nepadla predčasne vláda Róberta Fica. Ten poveril „vládnuť“ svoju pravú ruku Petra Pellegriniho. Vtedy média boli ticho a nerobili rámus za predčasné voľby ako skryte a cieľavedome od roku 2020.
Daná skutočnosť, samozrejme, že brzdí aspoň čiastočné zúčtovanie s rozsiahlou kriminalitou v minulosti štátu (viď v klietke väznená Gorila). Navyše vyhrážky Róberta Fica odvážlivcom presadzujúcim spravodlivosť, že ak znova získa moc, tak zruší špeciálny súd a špeciálnu prokuratúru, Tieto slová sú nielen na zamyslenie, ale varovaním pre ozajstných demokratov.
Ide tu však o nevyčistený chlievik celoštátnej korupcie od vzniku samostatnosti Slovenska. Ten nám bude stále smrdieť a jeho tučné „prasiatka“ v ňom budú si naďalej hovieť a bohatnúť.
Občan už celkom zabudol v akej najkritickejšej dobe od skončenia svetovej vojny sa ocitla protikorupčná vláda od získania moci v paľbe najostrejšej kritiky za čokoľvek čo vykonala, alebo čo práve robí. Či už dobre alebo zle. S takou mediálne protivládnou kritikou som sa ešte od vojnového slovenského štátu po všetky vlády dodnes ešte nikdy nestretol. Hoci v politike som toho negatívneho počul, videl a zažil za svoj život neúrekom veľa zlé, pričom iba výnimočne i aj niečo dobré.
O zverejňovaných lživých informáciách a poloprávd v médiách som už publikoval viaceré kritické blogy od nástupu protikorupčnej vlády v marci 2020. A v nich som vždy vyslovil konkrétne výhrady: Prečo má v médiách už temer tri roky hlavné slovo „výkvet a elita“ klamárov a korupčníkov z oboch Smerov?
Najmä ich obľúbenec, „nepoškvrnený“ v politike Peter Pellegrini, ktorý zo všetkých zoznamoch hanby a rôznych káuz akosi „záhadne“ vypadol. Zrejme, aby mohol byť víťazom predčasných volieb.
(O tom, že médiá verejnosť klamú, strašia a polarizujú uverejním už konkrétnejšie prípady v budúcom samostatnom blogu, v ktorom na to bude dostatočný priestor.)
P.S.: Prosím čitateľov, ktorým sa blog páčil, aby ho dali v rámci svojich možnosti a ochote zdieľať aj na sociálne siete. Keďže obsah mojich politických blogov je na blogu SME nežiadúcim a tak sú aj nedostatočne a málo čítané. Svedčí to o ich diskriminácii, že ani jeden nie je v „osmičke „Dnes najčítanejšie“. Hoci tam patria na popredné miesto.
