Prísť na počiatku normalizácie o prácu a živobytie ešte nebola žiadna tragédia. Kolaboranti ešte nestačili vyhubiť všetkých protivníkov v štátnych a hospodárskych pozíciách, ochotných pomôcť nezamestnanej obeti. Ako vyhodený novinár som sa ani nie dva týždne bezcieľne flákal, keď ma skontaktoval kolega zo Smeny Imro Zálupský. Vtedy už bol zástupcom šéfredaktora týždenníka Expres:
„Jozef, odchádzam do Nového slova ... Chod za Rudom Fábrym možno ťa zamestná. Zatiaľ nemá za mňa náhradu ...“
Už raz som Imra vystriedal – na zahraničnom oddelení Smeny. Jeho slová sa mi však nejavili optimisticky, ani ako šťastná náhoda, že by sa zopakovala znova naša výnimočná výmena. Ale napriek tomu som ešte v ten istý deň navštívil známeho básnika a ešte povestnejšieho recesistu Fábryho:
„Rudo vraj máš voľné miesto redaktora. Mám oň záujem, môžem nastúpiť aj zajtra ...“
Šéfredaktor hoci už vedel, že ma vyhodili zo Smeny, na prekvapenie súhlasil. Ale si stanovil nesplniteľnú podmienku:
„Ked ta úvé strany schváli, tak ta z fleku berem ...“
Ako renomovaný spisovateľ zrejme iba z recesie hovoril akýmsi skomoleným tvrdým západoslovenským nárečím. Vraj preto, že mu tak narástel zobák. Viac než týmto dialektom však upútaval recesnými kúskami. Vedel nimi pobaviť kolegov, priateľov, známych aj cudzích. Vo svojskej zábave zrejme nemal na Slovensku konkurenta.
Ale moje redaktorčenie s podmienkou, “ked ta ÚV strany schváli“, som považoval len za jeho ďalší výstrelok a nie reálnu záchranu pred pádom z kopca. Ale so smútkom v duši som sa o tri dni predsa vrátil, nech sa aspoň nachvíľu v plači pobavím, čo mi odpovie na moje recesné klamstvo. Veď iné ako flákať sa, som aj tak nemal na práci:
„Rudo, súdruhovia na úvé ma schválili, nemali vážne námietky ... Musím iba do seba súdružsky a sebakriticky vstúpiť, uvedomelo pracovať a nesklamať ich dôveru! Veď ty ako správne preverený súdruh na mňa už dohliadneš!“
Fábry, s ktorým som hovoril iba na chodbe, nachvíľu sa zamyslel, pozrel na mňa skúmavo, a následne šéfovsky zavelil:
„Chod, sanni na rit a rob! Vella mojej kancelárii je jenna volná ... Tá bude tvoja!“
Nezaváhal som ani minútu. Čo keď aj motyka vystrelí, a mám práve fantastickú šancu. Rudovo neformálne a nevyspytateľné správanie som už spoznal prv, ale predsa ma šokoval. Zvedavo a nedôverčivo som vyhľadal svoju budúcu pracovňu, a čakal, čo vzíde z tohto čudesného diania. Jeho serióznosť sa mi javila ako v koši voda.
Vôbec ma nezaujímal plat, ani len ústna dohoda o podmienkach práce. Pociťoval som však maličkú nádej, že možno moja mizéria, beznádej a pocit nadbytočnosti práve skončili. Konečne sa môžem priznať manželke, že ma vykopli zo Smeny. Lomcovala mnou čudná nádej aj pozitívne očakávanie, čo bude ďalej – aké prekvapenia?
Zasadol som si za svoj budúci pracovný stôl, pokojne si prezrel kanceláriu maličkú ako klietka, a netrpezlivo, dosť nervózne čakal, čo ešte bude. Myslel som si, že ma šéf uvedie a predstaví redakčnému osadenstvu, ako býva všade zvykom.
Lenže on sa už viac neukázal , a nechal ma osamelého na pospas budúceho diania. Neviem, či šlo o jeho ďalšiu recesiu, alebo skúšal moju samostatnosť a schopnosť zorientovať sa v neznámom prostredí. Mňa však jeho netypický úvod uviedol len do nepokoja.
Ale našťastie mi pomohla zvedavosť redaktoriek. V Exprese dominovali, pretože ich bolo desať a muži len dvaja – externý grafik a korektor, bývalý profesor slovenčiny Peter Valášek.
Ešte som sa ani neusalašil v rozheganom kresle, a už sa ku mne vrútili ako na povel s príspevkami do tlače. Chodili si ma skúmavo omrknúť jedna po druhej. Ako keby som si ich objednal na poradovník.
Ženskú zvedavosť však v ničom nezapreli. Zrejme chceli zahorúca vidieť, čo za čudo, akého svojho zástupcu, im Fábry vybral. Možno sa aj hnevali: Prečo nie jednu z nich?
Len Peter Valášek ma ignoroval. Veď prečo by On, ktorý vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ opravoval texty knižiek Národným umelcom (vtedy najprestížnejší honor), by sa mal podlizovať dajakému prišelcovi?
Vyše mesiac som šéfredaktora vôbec nevidel. Myslel som si, že si v anonymite tvorí svoje koláže či básničky, a prevádzku redakcie ponechal výlučne na mňa. Alebo ma len skúša a čaká na výsledok, čo samostatne predvediem? Ale mne to plne vyhovovalo, že so mnou neriešil redakčné problémy, a prenechal mi neobmedzenú samostatnosť.
Bol tak ideálnym šéfom pre aktívneho a ambiciózneho redaktora. Preto voči jeho neprítomnosti som nič nenamietal, lebo žiaden šéf mi na pracovisku ešte nechýbal. Ale dôvod pre moju voľnosť bol iný. Vyhýbal sa kontaktu so mnou kvôli môjmu problematickému prijatiu, ktoré vo vedení nášho vydavateľa spôsobilo nemalý problém .
V redakcii som ihneď s vervou pracoval, čítal nahromadené rukopisy, zhodnotil ich kvalitu, redakčne upravil, a zasielal do tlačiarne. Navyše som ako neformálny šéf usmerňoval za Fábryho chod redakcie. Ponechal mi aj kompetenciu v najcitlivejšiu – určovať výšku honorárov a odmien. Ale stále som ešte nemal v rukách to najpodstatnejšie - pracovnú zmluvu! Nevedel som teda, aký groš uvidím za svoju prácu.
Už od prvej chvíle sa v redakcii vytvorila dobrá atmosféra a spolupráca. Aj podľa neskorších skúseností môžem iba potvrdiť , že je ťažšie riadiť desať redaktorov - s ich profesijnými komplexmi a prejavmi chronického nedocenenia ako sto ťažkopádnych úradníkov. Tento môj poznatok však neplatil v Exprese, kde sa mi s babami pracovalo vynikajúco.
Nechodili po krčmách, nepreháňali to so zdôrazňovaním svojej múdrosti, dôležitosti a neomylnosti, príkazy plnili bez reptania a nadmerného rozumovania, a keď niečo nevedeli, nehanbili sa prísť poradiť. Napodiv nemali ako muži ani výhrady voči svojím platom a honorárom.
Na základe vlastných skúseností môžem potvrdiť, že ženy sú v práci dôslednejšie, menej konfliktné, disciplinovanejšie aj pracovitejšie než ctižiadostivejší, prehnane ambiciózni a sebavedomí muži. Musia však vidieť aj od šéfa férový prístup.
Občas len strečkoval Peter Valášek. Ako bývalý profesor chcel poslovenčiť aj to, čo nebolo vôbec treba. Chvíľu mi trvalo, kým som ho spacifikoval, a nedovolil mu kvôli puritánskemu jazyku meniť význam textov a kaziť časopis. Jeho lingvistická nadradenosť však nepoznala nijakú hranicu.
Stalo sa aj to, že v Klube spisovateľov, ktorý sídlil na Štefánikovej ulici priamo pod našou redakciou, sme stretli literáta - Národného umelca, ktorého som dovtedy poznal iba z učebníc. Ale Peter namiesto prejavu primeranej úcty s ním hovoril ako učiteľ so žiakom, ktorý si zabudol napísať domácu úlohu.
Následne so ho napomenul, že by mal prejaviť k literárnej osobnosti viac taktu a slušnosti. Odpovedal namyslene, drzo a megalomansky. Vraj nebyť jeho zásahov a opráv v jeho textoch, tak by tomuto vychýrenému literátovi nevyšla ani jedna knižka. Nuž, komu česť – tomu česť - a pastierovi trúba.
Moja veľká radosť a pohoda v práci však trvala príliš krátko. Znova sa prirútila hrozivá neistota, že stratím výborný flek. Už sa netýkala mňa osobne , ale celej redakcie. Prirútila sa ako smršť a ohrozila ďalšie vydávanie Expresu.
Československý rozhlas zaútočil na náš týždenník, ktorého obsahom bol výber článkov zo svetovej tlače. Vtedy u nás jediné celoplošné rádio už pod prísnou kuratelou dogmatických normalizátorov opakovalo ako verklík fíčer redaktora Ivana Hvizdoša pod názvom: „Malomeštiacky doping za štyri koruny“.
V ňom kritizoval Expres, že prináša samú zvrhlosť – len krv a sex, čo vraj ohrozovalo socialistickú morálku a výchovu ako dekadentný jav Západu. Žiaľ, mal v podstate pravdu. Naše periodikum, ktoré redigoval môj predchodca Imro Zálupský, bol vtedy plnokrvníkom zahraničného aj nášho dnešného bulváru.
Ale zabezpečovalo tým vydavateľovi vysoký náklad časopisu až sedemdesiat tisíc exemplárov a najmä nevídaný zisk - ročne až osemnásť miliónov korún! Tie potom umožňovali ľahšie prežiť cez štipendiá a iné podporné fondy rebelujúcim literátom, ktorí ešte neohli chrbát pred mocnými kolaborantmi.
Lenže Expres sa tak stal nielen bojiskom vysokej politiky, ale aj nebezpečným lákadlom uchmatnúť vydávanie tohto týždenníka (tučného prasiatka) pre stranícku tlač a finančne tak posilniť jej monopolnú dominantnosť na trhu. Práve Hvizdošov príspevok vytváral tlak na nasmerovanú zmenu – zakotviť veľmi ziskový Expres vo vydavateľstve Pravda. Táto krádež titulu sa súdruhom predsa podarila až o desať rokov neskôr.
Ale hlavnou snahou bolo, aby umelci stratili značný zdroj podpory a obživy, lebo potom by museli lepšie poslúchať. Záviseli by len od podpory režimu. Bol to dobre premyslený zámer nových mocipánov, ktorý mal existenčne zraziť na kolená ešte protestujúcich rebelov kumštu.
(Dokončenie blogu čoskoro.)
HODNOTIACI SYSTÉM pri tomto blogu je už dlhšie zablokovaný na čísle 174 - krát. Aj časový údaj pri blogu je chybný, že bol zverejnený pred 3. hod. Pretože tento čas bude správny až o 35 minút.
O dve hodiny a 30 min. neskôr sa však zvýšil počet len o 39 čitateľov (spolu 213 - krát). Už nejde iba o cenzúru, ale aj účelovú provokáciu blogera.
Otázka na čitateľov? Ako najvhodnejšie pomenovať takýto trvalý diskriminačný i nemorálny prístup a postup voči občiansky angažovanému 89 - ročnému blogerovi s už 9 - ročne chorým a liečeným srdcom, ktorý vlani v lete utrpel (práve za počítačom) vážnu mozgovú príhodu?
