Už od prvého dňa som dynamicky menil obsah novín. Po mesiaci sa z nich celkom vytratilo násilie a sex. Ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi som následne napísal na obhajobu Expresu list, doručil mu posledné vydania periodika, a vecne poukázal na neoprávnenú kritiku štátneho rádia. Pevne som veril, že minister obháji na najvyššom straníckom fóre ďalšie vydávanie Expresu vo svojom rezorte.
Zrejme to bol aj začiatok jeho dlhých sporov s ideologickým tajomníkom strany Ľudovítom Pezlárom. Minister sa snažil chrániť slovenskú kultúru, ale jeho politický rival obhajoval dogmatickú boľševickú líniu najhrubšieho razenia.
Koncepčne a zdravo uvažujúci Válek mal potom veľmi ťažkú pozíciu, lebo vtedy už čelil celej kolaborantskej klike, ktorej znova priala karta. Jeho postavenie sa o čosi posilnilo, keď ho Gustáv Husák presadil za člena do slovenského straníckeho vedenia.
On však nevyhovoval Vasiľovi Biľakovi, ktorý forsíroval za ministra kultúry rebelujúceho prozaika Vladimíra Mináča. Čo si on vtedy dovolil kritizovať o nových pomeroch v spoločnosti, neodvážil sa iný nediskriminovaný spisovateľ u nás. Preto samotný vzťah Biľak – Mináč mi je podnes veľkou záhadou.
On však ministerské kreslo predvídavo odmietal, pretože nechcel niesť zodpovednosť a spoločensky sa ako spisovateľ skompromitovať. Radšej si zasadol na pohodlné a príjmovo výhodné honory – do funkcií predsedu Matice slovenskej a riaditeľa Literárneho fondu. Ale Válka kde mohol, tak kritizoval.
Lenže mňa vtedy v Exprese už šesť týždňov trápili iné starosti - obava a nervozita, že domov chodím bez gáže, čo každým dňom čoraz hlasnejšie reklamovala nevrlá polovička. V domácnosti veľmi chýbali peniaze na živobytie.
Netušil som však, že ma musel do funkcie schváliť až sám minister Válek. Ani som mu za to nepoďakoval, že kvôli mne riskoval stranícke problémy. Doba po okupácii sa však cvalom menila. Veď ešte pred rokom žiadal šéfredaktora Gryzlova, aby ma uvoľnil na funkciu jeho tlačového tajomníka.
Fábryho som opäť uvidel, až keď mi strčil do rúk ministrom udobrenú a riaditeľom Vydavateľstva Slovenský spisovateľ Šabíkom podpísanú pracovnú zmluvu. V nej sa aj oficiálne uvádzalo, že som sa stal nielen editorom Expresu, ale aj zástupcom šéfredaktora, čomu tiež zodpovedal primeraný plat - až o tretinu vyšší než som mal v Smene.
Víťazoslávne sa tváriaci recesista Rudo si však pri našom znova stretnutí neodpustil poznámku:
„Budem nekonečno rád, ked ta tak skoro neuvidým, aby sem ta nemusel sprdnút, že zle robíš. Rozumev si mi, co sem ty povedal? Tak sa podla teho aj zarád!“
Aj som sa podľa tejto rady zariadil, pretože v záujme vyššej kvality týždenníka som ho vôbec nepotreboval. Postačili mi skúsení externisti – všetko novinárska elita, povyhadzovaná z rôznych redakcií. Boli radi, že si mohli privyrobiť dajakú korunku na lepšie živorenie. Odvďačili sa mi kvalitne spracovanými príspevkami zo zahraničnej tlače, ktorá sa už do republiky obmedzene dostávala aj legálne.
Len pedantným výberom významných aj zaujímavých udalostí zo sveta sa podaril nahradiť vyradený atraktívny bulvár a udržať zároveň vysoký náklad časopisu. Ku kľúčovým externistom patril najmä vynikajúci novinár Roman Kaliský a ďalšie eso - bývalý môj šéf Gavril Gryzlov. Bol som rád, že môžem práve týmto i ďalším existenčne postihnutým kolegom v čomsi pomôcť.
Horšie však, že redakcia aj po odrazení kritiky rozhlasu a dočasnej stabilizácii opäť prežívala útoky mocenských zložiek. Diali sa už v čase, keď slobodu slova nahradila oveľa účinnejšia forma – autocenzúra! Tá pre existenčné obavy autorov sa ukázala úspešnejšia než zrušená predbežná – tá reálna. Pokrytecký režim však mohol naďalej tvrdiť, že on nič médiám nezakazuje.
Už cenzori nešarapatili priamo v tlačiarni, ale sa zašili v novovytvorenom Slovenskom úrade pre tlač a informácie (SÚTI). Odtiaľ zákulisne a potichu zasahovali do redakcií a škrtili slobodu vyjadrovania podľa želaní režimu. Navyše nepriamo rozhodovali o existenčných osudoch novinárov a ich živiteľov.
Keď už Expres nemohli cenzori kritizovať za krvavý a sexuálny bulvár, tak si našli iný bič. Poukazovalo na to, že preberá príspevky iba zo západnej tlače, ale ignoruje hodnotnú a bohatú ponuku z ruských periodík!
Vŕtalo mi v hlave, ako uspokojiť týchto strážcov socialistickej ideológie, a následne na trhu nezbankrotovať nízkym predajom. Ešte šťastie, že vtedy už preberali renomované a slušnejšie moskovské noviny, napríklad Literarnaja gazeta, Vokrug svjeta a ďalšie, zaujímavé príbehy a reportáže zo západných printových médií. Napadlo mi, čo keby sme cenzorov zo SÚTI prekabátili jednoduchým podvodom?
Dopredu sme si zabezpečili preklady článkov z významných svetových titulov, a čakali sme až do chvíle, kým mnohé z nich opublikujú v Rusku. A tie sme potom označili demicilom moskovského novín, teda nie pôvodným západných médií.
Táto záchranná kamufláž síce spôsobovala asi štrnásťdňové zdržanie, ale neohrozila aktuálnosť príspevkov, a jednoznačne priniesla požadovaný politický profit. Razom sme mali v Exprese minimálne polovicu článkov označených Made in Russia. Potom už boli oklamaní cenzori nanajvýš spokojní.
Veď čokoľvek z Ruska muselo byť prinajmenej dobré. Bez ohľadu na skutočný prínos, prípadne aj závadný obsah. Takto sa vpašovali do Expresu aj články, ktoré by sa inak nevyhli ostrej kritiky ideologických strážcov médií.
Hoci sme stratili pútavosť bulváru, podarilo sa nám nielen udržať, ale postupne aj zvýšiť náklad časopisu o celú štvrtinu. Mali na tom svoj podiel viaceré pozitívne redakčné zmeny.
Aj reportáže či iné články v známych svetových periodikách majú nadbytok vaty, teda zbytočné a významovo nepodstatné vety, dokonca aj state. Preto som striktne trval na škrtoch a úpravách prekladov bez deformačnej zmeny obsahu textu. Citlivou jeho úpravou a krátením zmizla z článkov nadbytočná a nevýznamná vata. Niekedy sa príspevky skracovali až na polovicu, čo do periodika Expres prinieslo zvýšenú pútavosť a dynamiku
Tento prístup si však vyžadoval dve veci – kvalitných prekladateľov a ešte lepších redaktorov. Ale ako každá novota, kým sa ujala, sa neobišla bez kolízií a konfliktov.
Dodnes som ešte nezabudol na dramatický okamžik, keď vysoký Roman Kaliský vyskakoval v mojej kancelárii až po strop. Vykrátil som mu jeho desaťflekovú reportáž z prestížneho Spieglu na päť rukopisných stránok. Hoci šlo o preklad, považoval za nehoráznosť, čo si toto redaktorské ucho dovolilo voči novinárovi s najvyšším kreditom a visačkou kvality.
Zrejme si aj zrátal, že by tak dostal honorár len sto korún namiesto dvesto. Veď vtedy už s početnou rodinou trel biedu a chýbala by mu každá naplánovaná koruna. Prestal sa rozčuľovať až potom, keď som mu oznámil nový sadzobník, že za každý kvalitne upravený flek prekladu už dostane až päťdesiat korún a nie dvadsať.
Ale zemetrasenie by určite prišlo, keby sa tento môj zlepšovák nevydaril, nevyvolal predpokladaný efekt vo zvýšení predaja novín, lebo inak by spôsobil vydavateľovi v honorároch veľkú finančnú dieru. Potom by som z redakcie vyletel ako novinársky nepodarok.
Tápal som, či fígľom s ruskou tlačou získal Expres u cenzorov dostatočnú politickú dôveru? Preto som ju skúsil zvýšiť tým, že som každý týždeň priniesol priamo z tlačiarne na ich všemocný úrad objemný balík dobre predávaného periodika. Pre redakciu to bol lacný ťah ako jednoducho posilniť postavenie novín u ich potenciálnych kritikov.
Noví čitatelia (cenzori) tak ušetrili za každý výtlačok štyri koruny (teraz možno hodnota až dve eurá) a zároveň sme zvýšili ich intelektuálny obzor na náš obraz. Navyše mohli obdarúvať obľúbeným časopisom aj svojich priateľov či susedov. Veď vtedy všeobecne platilo pravidlo KKD (každá koruna dobrá).
Tento drobný dar (nie korupcia) slávil úspech a priniesol nám aj nemalý úžitok. Trvalú chválu SÚTI na Expres, ktorý sa tak stal na počiatku normalizácie vzorom pre iné periodiká - bez akýchkoľvek obsahových zmien, škrtov či politickej nadpráce.
