Najmä v prvých dňoch nášho rozhorčenia a pokorenia sa ukázala u okupantov veľká bezradnosť až bezmocnosť. Hoci sa proti ním postavil len bezbranný dav, ale jeho pevná viera, odhodlanosť a súdržnosť slávili úspech. Ešte aj rok potom nad nevítaným zbrojnošom z Východu stále víťazila čoraz zraniteľnejšia morálka, pravda a vnútorná sila disciplinovaného rebela.
Ide o historicky a politicky nedocenenú dobu - o zabudnutý fantastický príbeh o nerovnom zápase dobra so zlom, keď moskovskí mocipáni skoro rok ešte nezvíťazili. Svoje trpké víťazstvo si nevykúpili ani vytrvalým nátlakom na pôvodne uväznenú a vzápätí aj omilostenú Dubčekovu vraj revizionistickú skupinu.
Šlo pre Kremeľ o dovtedy neznámu vec, keď jeho obrovská sila stroskotala, takže mu nezostalo iné, len sa musieť nejako dohodnúť s bezvýznamným protivníkom a spoločne s ním hľadať východisko z patového okupačného bludiska. Stalo sa to počas dejín diktátorskej Moskvy po prvý raz a nikdy už potom.
Veď sa to priečilo v samom princípe jej bohorovnej vôli, barbarskej moci a zaužívaným praktikám. Ale v záujme toho, aby sa dohodla s nepoddajným vazalom, bez nutnosti použiť hrubú vojenskú silu a vyhnúť sa tak masakru, si predsa len zasadla s rebelujúcimi súdruhmi z malej gubernii za spoločný konfrontačný stôl.
Možno už o týchto zradcoch učenia Marxa a Lenina napred rozhodla, že na výstrahu pre iných vazalov odvisnú. Takisto, ako po porážke maďarského povstania dali popraviť vtedajšieho i dnešného hrdinu Maďarov, len niekoľkodňového premiéra – komunistu Imré Nagya.
Z tohto neopakovateľného príbehu, ktorého som bol aktívnym svedkom, vyšlo však porazené Československo historicky ako morálny i historický víťaz, a víťazný Kremeľ si spôsobil trvalú nezahojenú ranu. Položil si pod zadok odistenú nálož pre budúcu demoláciu svojej veľríše.
Tieto výnimočné a dramatické dni, presnejšie však mesiace, ešte poskytovali do apríla 1969 akú – takú nádej aspoň na oklieštené demokratické reformy a premeny komunistického systému. Ale naše dve víťazstvá nad Rusmi v hokeji (bez tankov) na majstrovstvách sveta vo Viedni, zmrazili aj poslednú nádej na zmeny k lepšiemu.
Po nečakanom víťazstve našich vypukli vo všetkých mestách nočné oslavné pochody, spojené s protiokupačnými masovými protestmi., proti ktorým policajné zložky vôbec nezasiahli. To Kremeľ rozzúrilo až do predstieranej nepríčetnosti a poslúžilo mu ako zámienku na ultimátum pre našu kapituláciu. Vraj buď si urobíme sami poriadok, alebo to za nás vykonajú jeho ozbrojenci!
Podľa tvrdení Moskvy sa po viedenskej výhre vraj odohrali také vážne neprístojnosti až zločiny, ktoré už nebude viac tolerovať! Potom sa u nás až dvadsať rokov nekonala žiadna skutočne vlastenecká oslava, ale iba trvalá falošná lokajská pokora!
Z funkcií musel odstúpiť prvý muž v KSČ Alexander Dubček, ktorého nakrátko odpratali za predsedu parlamentu. Nahradil ho navonok reformný Slovák - Gustáv Husák. Z politického života náhle a natrvalo vypadol radikálny reformátor Josef Smrkovský, predseda poslaneckého zboru. Nastali aj iné výmeny známych tvárí obrodného procesu. Ich posty postupne obsadzovali Moskve servilní lokaji a iné prispôsobivé persóny - bezohľadní, bezzásadoví karieristi, prístupní na čokoľvek.
Z čelných osobnosti Januára ´68 zostal len prezident Ludvik Svoboda, pozitívne ladený vojak (vyznamenaný Hrdina Sovietskeho zväzu) k bývalým osloboditeľom – súčasným okupantom. Krátko si tiež pozíciu udržal premiér Oldřich Černík, už príliš prispôsobivý k novým kolaborantským pomerom.
Najhorším dôsledkom tohto nášho aprílového víťazstva v hokeji bol neskôr prijatý právny paškvil – takzvaný pendrekový zákon. Platnosť a účinnosť mal mať až 22. augusta 1969, ale retroaktívne platil o deň skôr (v deň výročia okupácie), keď sa napriek moskovskému ultimátu zopakovali masové protestné demonštrácie. Vtedy ešte Česi, Slováci a ďalší občania proti okupantom vzdorovali a pred nimi nekapitulovali.
Najsmutnejšie na tomto legislatívnom harakiri bezprávia bolo, že proti našim protestujúcim občanom nezasiahli Rusi, ale vlastní – takzvané ľudové milície, polícia a armáda. Hoci predtým vzdorujúcemu národu skalopevne prisľúbili solidárnosť a vernosť. Najbrutálnejšie zakročili v Čechách, kde boli protesty najsilnejšie a najmasovejšie. Zastrelili tam až piatich demonštrantov, z toho aj jedno dieťa, a vážne zranili viacerých občanov.
Táto tragédia vlastnej zrady sa stala ešte predtým, kým sa protiokupačné sily začali postupne trieštiť. So zjavnými kolaborantmi sa spájali k moci prispôsobiví ľudia s nepevným charakterom. Ale vytrvalci napriek existenčným a iným ohrozeniam ešte zotrvali na podmytom brehu besniacej rieky.
Scvrkli sa však „len“ na asi päťsto tisíc dve desaťročia postihnutých, prevažne však len tichých rebelantov. Ale celé ich okolie už kolaborovalo buď okato alebo potichu, ale priveľmi alibisticky s okupačnou zlobou.
Z postupne zmenšujúcej sa skupiny odbojníkov podaktorí včas uskočili a podvolili sa dobrovoľne žalárnikom vlastnej slobody. Nátlaku a zvodom však neodolali ani viaceré osobnosti kultúry. Napríklad veľmi angažovaná herecká legenda Jan Werich, ktorý mal v televízii o vtedajšej aktuálnej politike vtipné a vecné repliky v pravidelnej relácii: „Co vy na to, pane Werichu?“
Títo mnohí páni najskôr protestnú Chartu 77 o ľudských právach podpísali a potom ju podpisom pod pamfletom - Anticharta verejne zatratili. Konali tak pod ťarchou existenčných problémov, aj pre profesijné omilostenie, keď u nich zvíťazila praktická matéria nad slobodným duchom.
Všetci títo kapitulanti, a bolo ich medzi známymi tvárami z obrazovky zopár stoviek, nakoniec pred opovrhovanými boľševickými kolaborantmi sklonili vzdornú šiju. Zvíťazila tak zloba hromadného lámania charakterov. Ako medializovaný kajúcnik sa ešte mohol zachrániť skoro každý rebelant voči režimu. Lenže iba za cenu – zrady seba samého!
Iba máloktorý z proreformne angažovaných českých a slovenských umelcov tej doby, sa zachovali tak, ako známa speváčka Marta Kubišová, ktorá pre svoj principiálny postoj žila dvadsať rokov v existenčnej šikane. Hoci by jej postačilo iba málo ohnúť hlavu, vysloviť iba náznakovo osobné pokánie, a mohla ďalej dominovať na výslní hviezd.
Mohla byť naďalej slávna ako jej bývalá kamoška Helenka Vondráčková. Lenže napriek lákavému východisku z biedy nezaprela svoju hrdosť, presvedčenie a česť! A po páde komunizmu znova zažiarila svojím výnimočným spevom.
Mal som po jej opätovnom nástupe umeleckej kariéry možnosť s ňou dlhšie hovoriť, keď spievala svoju Modlitbu pre Martu na jednom z nekomerčných podujatí, ktoré som organizoval na počesť jubilea nebohého Alexandra Dubčeka Ako výnimka medzi umelcami sa vôbec nebavila o honoráre ani pred vystúpením, ani po ňom. Uhrádzal som jej iba náklady na cestu autom z Prahy do Bratislavy a späť.
Ale najviac ma prekvapila nezabudnutou profesionalitou, nepredstieranou skromnosťou a pokorou, aj veľkou citlivosťou voči okoliu. Presvedčila ma, že jej cieľom nebolo a nie je hromadiť peniaze, že svoje ideály nezradila ani po páde nenávistného režimu počas éry rozkvetu mamonu .
Za pomerne dlhý rozhovor som nevycítil u nej žiadnu nenávisť voči tým, ktorí jej jednak v súkromí veľmi ublížili, ale aj nadlho zahatali kariéru veľkej hviezdy. Veď stratených dvadsať najsľubnejších rokov jej už nič a nik nevrátil.
Už spomenutý pendrekový zákon pripravila len hŕstka ničomníkov a právnych nihilistov bez schválenia poslaneckého grémia na popud nového prvého tajomníka KSČ – Gustáva Husáka. Ale najhoršie na tomto zvrátenom právnom akte neohraničeného násilia bola skutočnosť, že jeho obludnosť potvrdili podpisom aj niektoré modly Januára ´68. Už v novej funkcii predseda Národného zhromaždenia Alexander Dubček a v staronových funkciách prezident Ludvik Svoboda aj Oldřich Černík.
Z hľadiska morálne vyvrátených hodnôt a kyvadlovo vychýlených dejín šlo vtedy o ťažko pochopiteľnú vec, ktorú sa vynasnažím hlbšie objasniť v ďalšom samostatnom blogu.
V tom čase som sa už s nemorálnymi občianskymi premenami stretával často. Ešte hneď po okupácii som besedoval asi štyri hodiny na bratislavskom krajskom výbore strany s veliteľmi štábov Ľudových milícií (ĽM) na Slovensku. Komunistická partaj ich vždy prezentovala ako „údernú päsť proletariátu proti rozvracačom socializmu“.
V diskusii sa títo červenokabátnici v tmavomodrej rovnošate vystatovali stopercentnou lojalitou a podporou reformným zmenám a ich protagonistom. Navyše sršali prekvapivou nenávisťou voči okupantom, takže mnohé ich výroky na adresu Rusov som z dôvodu slušnosti radšej vyškrtol, a text besedy upravil tak, aby sa dala v nebulvárnom denníku Smena publikovať. Hoci ešte trvala neoklieštená sloboda slova a priebeh tejto závažnej besedy som si nahral na magnetofón.
Ale aké bolo moje desivé prekvapenie, keď sa o rok ich postoj od základu zmenil. Neveril som vlastným očiam, ako tí istí milicionári, ktorí proti okupantom sršali úprimným hnevom a nenávisťou, mlátili rovnako presvedčivo a zaujato demonštrantov. Rok predtým by to bol nepredstaviteľný poznatok, že títo ľudia za dvanásť mesiacov extrémne zmenili svoje názory a konanie. Rýchlo si osvojili nemorálnosť, protirečivé postoje až za hranicou ľudskosti!
Najznámejšiu prekladateľku literatúry Zoru Jesenskú dobili až tak surovo, že ju musela odviesť sanitka na hospitalizáciu. Jej preložené knihy svetových klasikov sa potom šrotovali na odpadový papier na recykláciu. Našťastie sa v Bratislave nestrieľalo ako v Prahe.
Skutočnosť, že sa u nás šrotujú knihy poprel v televízii sám minister kultúry Válek. Ale klamal. Lebo ako pracovník Zberných surovín som si vyberal z háld kníh na skládkach odpadu tie najhodnotnejšie. Moju knižnicu tak obohatilo asi dvadsať pozoruhodných titulov klasikov.
Horšie však, že v prípade milícií nešlo o profesionálne represívne zložky režimu, ale o vyberaných dobrovoľníkov z rôznych pracovísk. Tých si naverbovala strana právne problematicky ako „robotnícku ozbrojenú domobranu“. Ako civilisti dostali do rúk zbrane. Ale proti komu? Vari na príkaz strany mali strieľať do vlastných spoluobčanov – do suseda, kolegu či nebodaj priateľa?
