Pretože dve vlády OĹaNO (podľa vtedy kritických médií boli vraj horšie než predtým všetky tri Fica) sa v druhom polroku 2020 ocitli v beznádejnom zovretí prudkého nárastu druhej vlny smrteľného covidu. Keďže priskoro sa otvorili uzamknuté brány fabrík, štadiónov i ihrísk.Aj dvere kaviarni, reštaurácií a iných verejných zhromaždení. Smrť prichádzala aj spoza menej chránených hraníc a všeobecná nespokojnosť, polarizácia, strach, rozvrat a verejná kritika vlády geometricky narastali.
Od vzniku SR rôznymi neliečenými chorobami postihnuté zdravotníctvo len s vypätím všetkých síl a obetavosťou zdravotníkov navonok odolalo vlastnej smrti z pandémie vírusu, takže celkom neskolabovalo. Dráma neodvratnej pohromy života, obvinení a nenávisti dosahovala svoj vrchol aj v uliciach, parlamente i vo vláde. Keď situáciu vyhrocovala bezbrehá deštrukcia mocichtivej opozície a nekonečné i mediálne hádky medzi rozvratníkom Sulíkom a útočným Matovičom.
Potom ani nečudo, že jednostranná kritika médií a ich kompromisný postoj k šíreniu lží, výkladu udalosti v hlavolame skladačiek opozičných klamstiev (najmä Smeru) spochybnili u mnohých občanov identifikáciu demokratických hodnôt a zla zločinu korupcie u škodcov štátu v šate záchrancov.
Za tohto v podstate bezvýchodiskového stavu zneistili aj suverénni víťazní lídri totálnej porážky Smeru a jeho rozkladu po voľbách v roku 2020. Namiesto príslovečného byť spolu v dobrom i zlom (čeliť spoločne živelným a politickým problémom si vybrali vo vládnej politike to najhoršie, čo mohli – nenávistné osobné zvady a verejné osočovania.
Už v apríli v prvých mesiacoch spoločnej vlády a v čase silnejúcej smrti covidu (tesne pred Veľkonočnými sviatkami) prijala vláda Matoviča prísne protiepidemické obmedzenia aj na cestách SR pre automobily. Následne všade vznikali ich dlhé kolóny. Vtedy člen vlády a líder SaS Sulík obvinil za tento kritický stav vlastný kabinet moci.
Viezol sa spolu s kameramanom televízie v policajnom aute s húkačkou a nevyberane komentoval zápchu za jazdy po celej diaľnici. Obrazom a slovami ostro skritizoval vlastnú vládu za to, čo sám v nej mal schváliť.
Pripomeňme si tiež, kto a ako nemorálne až trestne poburoval proti testovaniu, očkovaniu a iným nevyhnutným protiepidemickým opatreniam a obmedzeniam rozvášnený nenávistný dav. Kto ho pozvážal v symbióze s číhajúcou smrťou autobusmi z celého Slovenska pred prezidentský palác.
Dialo sa to v čase zákazu zhromaždení provokatívne, pred očami polície. Dekadentným politickým zámerom vtedajšej vraj ľudomilnej opozície na čele so Smerom bolo vyprovokovať aspoň malý krvavý incident pre jej protispoločensky úspech v predčasných parlamentných voľbách.
Ako možno vidieť aj z tejto malej ukážky kritických javov, tak hlavným vinníkom za smrť 22-tisíc občanov (počas 2. vlny covidu) nebola vláda Matoviča. Jej vina bola v tom, že v protiepidemických opatreniach z prvej vlny neodolala násiliu zvonka. A to bolo vtedy naozaj (najmä mediálne) enormné.
Opodstatnene si myslím si, že práve voľby sa mali uskutočniť v ich riadnom termíne. Pretože sa tento pomerne ešte dlhý čas by NAKA a špeciálna prokuratúra mali možnosť „zapracovať“ na kauzách pohlavárov Smeru i hlasosmeru a tak sa hlbšie pozrieť do ich bezodnej utajenej liahne korupčných zločinov.
Tiež sa domnievam, že by médiá mali v objektívne vážnej kritickej dobe byť v kritike demokratickej vlády menej kritické a viac zdržanlivé. Veď na rozdiel od tej dnešnej obe vlády OĽaNO neboli autokratické, ale demokratické. Vari nie?
Vidím úlohu médií tiež inak, než sa javia dnes. Nie iba v oprávnenej či problematickej kritike vládnej moci, ale byť aj pozitívnymi spolutvorcami politického a spoločenského diania.
Uvediem konkrétny príklad. Týždenník Slobodný piatok, ktorý som založil (následne vznikol 6. apríla 1990 ako prvé u nás nezávislé periodikum), a ktorého som bol aj šéfredaktorom. Ten vynikal organizovaním významných podujatí v spolupráci s vtedajšou Československou televíziou a Československým rozhlasom. Niektoré naše aktivity potom iné periodiká len odkopírovali.
Ale žiadne z médií už nezopakovalo dve najvýznamnejšie a najúspešnejšie podujatia Slobodného piatka: Trinásť plus jeden a Dunaj nás spája. Najmä naše „lodné“ aktivity sa potom stali módnym hitom spoločenských elít.
Tieto široko medializované podujatia sme organizovali na lodiach Družba a Martin alebo v prístavnej kaviarni Café Danubius. Náš veľtok sa tak stal mlčiacim svedkom stretnutí, diskusií a ostrých polemík o najaktuálnejších otázkach spoločného štátu ešte pred jeho rozdelením.
Prezentovali sa na nich prezident Václav Havel, federálny premiér Marián Čalfa, predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, prezident Michal Kováč, Vladimír Mečiar a desiatky iných osobností zo Slovenska či Čiech.
Jedno z podujatí sa uskutočnilo na lodi Martin ešte pred rozpadom Česko-Slovenska, na ktorom sa stretli po prvý raz od rozkolu vládnucej VPN, rozhádaní koaliční a opoziční politici. Zaujali tu kritické alebo obhajujúce stanoviská k výbušnej parlamentnej výzve Iniciatíva za zvrchované Slovensko.
S touto celonárodnou aktivitou, ktorá vyústila v samostatnosť Slovenska, práve náš týždenník vtedy širšie oboznámil verejnosť už týždeň po jej vyhlásení v Slovenskej národnej rade. Vladimír Mečiar na vrub organizátora v úvode polemickej diskusie poznamenal: „Redakcii Slobodného piatka sa podaril zázrak, že sme sa takto spolu stretli s vládnou koalíciou a diskutujeme o osude Slovenska...“
O samotnej výzve však hovoril ako opozičný politik a budúci „otec samostatnosti“ nejednoznačne, vyhýbavo a jej obsah dosť bagatelizoval: „Nedočítal som sa v nej, či ide o vytvorenie samostatného slovenského štátu. Slovenská republika sa však musí konštituovať ako subjekt predovšetkým ekonomicky a rozhodnúť sa, ktoré z nástrojov hospodárstva odovzdá federácii.“
V polemike aj v hádkach sa naplno prejavilo, že v danej veci mala jasno iba ofenzívna Slovenská národná strana. Vladimír Mečiar zakryl pred partnermi aj protivníkmi svoj postoj. A rovnako pred slovenskou či českou verejnosťou.
V rukáve mal totiž karty dve. Ako majster zákulisných hier chcel výlučne sám rozhodnúť, ktorú z nich, a v ktorom čase hodí na stôl – a potom vyhrá. Predstavitelia koalície temer v trojhodinovej polemike pôsobili pri obrane spoločného štátu bezradne a nepresvedčivo.
P.S:: Pán administrátor, tým že technicky obmedzujete čítanie dokončenia tohto blogu, ktoré je obsahovo zrejme lepšie než jeho zverejnená prvá časť, neškodíte mne, ale záujmu demokratickej spoločnosti. Písať v tejto dobe o aktuálnej politike je pre mňa už náročná a otravná vec. Ale angažovanie sa v politike práve dnes je tiež najmä moja vnútorná občianska povinnosť, rovnaká ako pre každého naozaj demokrata. Čo tvrdím, to napokon potvrdzuje nielen samotný text blogu, ale aj výsledok hodnotenia čitateľov jeho prvej časti. Keď si ho prečítali 2,5 - tisíca a páčil sa im 45 - krát. Prečo potom teraz taký úpadok blogu?
Neviem prečo sú mi veľmi často nedostupné stránky Populárni blogeri a Najnovšie články (prípadne obe) a následne sa mi vždy SME za to ospravedlní na samostatnej stránke??? Azda ide o akúsi čudnú hru administrácie, aby som skončil s blogovaním? Je tiež veľká bieda, keď napoludnie (druhý deň od zverejnenia blogu) dosiahol počet jeho čitateľov 590 - krát. Hoci prvá časť tohto článku, ako som už spomenul deň predtým, mala temer o 2 tisíce viacej.
Potom za celé 4 hodiny vznikla až škandalózna technická cenzúra blogu, keď si ho vraj prečítalo iba o 14 čitateľov viacej (spolu 604-krát). Pričom od zverejnenia článku uplynulo len 31 hodín. Za ďalšie 2 hodiny pribudli iba dvaja čitatelia. Svojvôľa a diskriminácia pána administrátora nepozná nijakých hraníc.
