Pre mňa je nepochopiteľný jav, keď článok „Kto a prečo chce voľby a nie vládu Hegera číslo dve?“ by mohol už na druhý deň od zverejnenia takto čitateľsky upadnúť. Súhlasiť s takým prepadom tohto blogu môže len človek s nedostatkom intelektu či objektívneho úsudku.
Túto technickú (?) či inú vážnu chybu usvedčujú i čísla čítania blogu. Keď v prvý deň dosiahli temer 1 300 – krát a potom už dodnes (za temer päť dní – 1.1.2023) iba niečo vyše 300 – krát (spolu 1 620 – krát).
Nejde tu však o samotné čísla počtu čítaní, čo je často terčom kritiky voči mne. Ale o potenciálny počet čítajúcich môj blog. Aby som ich mohol čo najširšej adekvátnej miere objektívne informovať o zvolenej téme.
Predovšetkým podľa môjho politického vedomia, svedomia a najmä bohatých životných skúseností o politickom dianí u nás. A tým ich aj konfrontovať s možným odlišným názorom než môj. Samozrejme, že bez akéhokoľvek osobného zámeru, záujmu či prospechu.
U mňa je osobitne vylúčená akási lacná a chválenkárska autorská prestíž, vyplývajúca z čísiel čítania. Keďže by to bolo so zreteľom na môj pozoruhodný vek, dosiahnuté výsledky a úspechy v publicistickej činnosti či najvyššie verejné uznania naozaj smiešnym fanfarónskym správaním.
Z mojej strany ide výlučne o opakujúci a zrejme i zbytočný „zápas voči „presile“, zápas proti technicky zvýhodnenej zaujatosti, osobnej diskriminácii a častej diskvalifikácii. Ide o Jediný dôvod mojej vytrvalej obrany novinárskej etiky pred jej porušovaním.
Aby som nebol v tomto iba nečinným divákom, ale zrejme naivne pomáhal k náprave v tomto prípade osobne inkriminovanej diskriminácie v citlivej a obsažnej spoločenskej sfére novinárskej etiky. A mohol tak bez akýchkoľvek administratívnych zásahov a obmedzení (politických či iných), chrániť tak, ako predtým v iných prípadoch, tiež svoje osobné práva, vyplývajúcich z našej Ústavy.
V nej je podľa mňa podstatnou otázkou občana môcť slobodne vyjadriť svoje názory, ktoré nie sú deštruktívne, a o ktorých si dôvodne myslí, že sú správne. V prípade blogov ide o samozrejmosť snahy ovplyvniť nimi čo najviac čitateľov. Podľa reálneho záujmu o predmetne zverejnený článok.
Len s ťažkým srdcom som kedysi písal dvadsať rokov svoje „výtvory“ a odkladal si ich nezverejnené do šuplíka. Lenže nebol som sám, rovnako dopadli aj niektorí známi literáti, ktorí odmietli slúžiť vtedajšiemu ohavnému režimu. Samozrejme, že dnes už ide o podstatný rozdiel, keď si ich môže na blogoch prečítať hoci len malý p0očet čitateľov.
V tejto súvislosti si dovolím zdôrazniť, že zrejme som na Slovensku jediný blo000ger, ktorý dosiaľ má v starej hlave naďalej slušný poriadok a tiež si dobre pamätá podstatné politické udalosti u nás už od svetovej vojny.
U mňa však zostáva ešte nedopovedaná otázka, prečo zverejňujem články napriek vyskytujúcim obmedzeniam na blogu SME, že odtiaľ neodídem inam? Lenže nie je mojím zvykom a štýlom zutekať, keď mám veľa už i preukázaných zistení, že nemám nijaký dôvod z neho jednoducho a pohodlne zdrhnúť!
Ale bude zrejme lepšie, keď sa chytím inej témy, aká je táto osobne sa opakujúca aj pre mňa už otravná. Preto nebudem ju teraz väčšmi rozvádzať a konkretizovať. Keďže Iba budúcnosť ukáže jej možný vývoj, ktorý je však mimo mňa a budúcich zverejnených blogov.
V tejto pre celú spoločnosť v najťažšej pesimistickej dobe považujem za najhorší jav až nebezpečne spolarizovanú našu spoločnosť. Plnú chaosu, osočovania, strachu, beznádeje, rozčarovania či nenávisti.
Vraj jedným z hlavných vinníkov čo za toto všetko zlo môže, je vraj terajšia vláda. To tvrdia aj oficiálne mienkotvorné médiá v službách majiteľov, ich oligarchov. Ale aj niektoré iné mediálne zdroje.
Pre dĺžku článku budem v téme ešte pokračovať, ale pre dnešok ho ukončím ešte skôr, kým nabudúce zverejním zopár citátov z komentára SME (2.1.2023): „Počuli ste slovo lídrovo“ s nadtitulkom „Samozvaný „líder“ nech svoj plán chystá radšej potichu.“
Jeho autor si nechtiac osvojil podobu gardistického hesla počas prvých dvoch rokov vojny: „V novom roku do útoku...“ Tento jeho cielený mediálny útok je zrejme z dôvodu nenávisti voči terajšej vláde. Pričom v komentári ráta s tým, že jej zánik spôsobí zrada koaličnej Sme rodina. Tá potom by vyvolala čo najskôr predčasné voľby.
Teda už takých volieb, v ktorých zainteresované, super kritické proti vláde médiá nemôžu čakať iných víťazov, než bude Pellegrini, Fico a Kollár. Potom už vraj pôjde o „nevyhnutné spojenectvo“ zvolených politických síl v novej voľbe podvedeného ľudu. Teda demokraticky posvätenej a „čohokoľvek schopnej vlády.“ Čo by bezprostredne vyriešilo patovú novú krízu s vládou, vyhovujúcu konečne záujmom korupčnej oligarchie.
Treba si len spomenúť na nášho v politike klasika Bélu Bugára. Ten v onom čase vyhlásil, že v nej sa dá čokoľvek zdôvodniť. Napríklad i jeho zrada spojenectva po voľbách v roku 2016 s korupciu ochraňujúcim lídrom Ficom a protimaďarsky zameraným nacionalistom Dankom vo vtedajšej koaličnej vláde. A tá vraj „fungovala veľmi dobre“ vo vzájomnej zhode s nehoráznou korupciou netrestaného rozkrádania štátu.
