Ešte aj po demagogickom a ostrom vystúpení Gustáva Husáka na Moskvou nariadenom a zopakovanom zjazde slovenských komunistov sme mu my, redaktori Smeny (matky SME), verili, že šlo iba o povinnú moskovskú jazdu. Domnievali sme sa, že on politik Par exelence, nedopustí návrat pred šesťdesiaty ôsmy rok. Ale veľmi sme sa zmýlili. Ale pomýlil sa aj on, že bude môcť s Rusmi uhrať pre krajinu lepšiu partiu - teda dôstojnejšie postavenie, o čo sa možno sprvu aj rozpačito pokúšal.
Následne sa naša budúcnosť násilne a nenávratne posunula na dvadsať rokov čo najbližšie k Moskve a čo najďalej od demokracie. Napriek tomu sme ešte mnohí naivne verili, že obrodný proces a reformy sa už nedajú celkom zastaviť, že okupačné zlo celkom ešte nezvíťazilo nad porazeným reformným dobrom.
Kremeľ rýchlo pochopil, že Husák je tým najlepším riešením, ak chcú mať v československej gubernii pokoj. A preto dovolil bývalému väzňovi, a po aprílovom pohrebe demokracie najvyššiemu šéfovi KSČ, odstrániť z verejného života najradikálnejších a najnebezpečnejších boľševikov. Tí potom za oponou diania pôsobili ako v zálohe nátlakoví náhradníci – len ako kremeľskí strašiaci pre alternatívu tvrdej ruky.
Moskva tiež rešpektovala, že Husák nedovolil trestné represie voči porazeným reformátorom. Ešte veľké šťastie, že sa na vlastnej škode poučil, že treba napevno držať na uzde ŠtB. Teda už nedopustil nijaké radikálne politické procesy, mučenia a popravy, čo mu slúžilo ako jedna z mála vecí ku cti.
Na scénu vstúpila jeho dômyselná politika cukru a biča. Hneď od počiatku sa snažil presvedčiť, kúpiť, zlomiť či inak spacifikovať najmä najznámejšie opozičné celebrity. A to sa mu nakoniec v príliš veľkej miere aj podarilo. Postupne sa začal vytrácať zjavný vzdor a dešpekt k falošnému pokrytectvu a násiliu doby a nastal potom dlhý čas čoraz väčšej kolaborácie s režimom.
Práve husákovčina nás znova vrátila na dvadsať rokov do područia moskovského diktátu, pričom čo horšie, vyvolala najmä u elít spomenuté bezbrehé kompromisy, politiku pretvárky a účelové ohýbanie chrbtice. Pred jarmom a bahnom postupujúcej takzvanej normalizácie pragmaticky cúvla, aj zatvárala oči temer celá spoločnosť. Zrejme ani nevidela inú alternatívu, hoci to v ničom neospravedlňuje veľmi kompromisný vzťah k okupácii a kolaborantom.
Na rozdiel od možnosti zvoliť si spôsob a metódy vlády u súčasnej vlády Róberta Fica IV. - u Gustáva Husáka možno ospravedlniť k dobru jednu podstatnú vec, že musel konať podľa politických očakávaní Moskvy. Inak by Kremeľ uplatnil a nastolil (v záujme potlačenia akejkoľvek vraj rebélie či údajnej „kontrarevolúcie“) oveľa voľnejšiu nezákonnú moc, väčšie otvorené násilie aj už nemaskovaný teror.
Na to mala Moskva v zálohe pripravenú iniciatívnu a hneď i akčnú garnitúru ideologicky zaslepených bezohľadných tupcov (typu Biľaka, Jindru, Kapka, Kolldera a ďalších Brežnevovi oddaných súdruhov). Došlo by potom opäť k návratu na začiatok päťdesiatych rokov, teda k realizácii už kedysi uplatneného nekontrolovaného teroru po tzv. „víťaznom februári“ 1948 vraj „pracujúceho ľudu“ a socializmu u nás.
Preto práve vzniknutá všeobecná rezignácia za éry Husáka voči nemorálnosti, úpadku a všeobecnému zlu následne zanechala v nás aj po krachu socializmu vážne stopy. Práve spoločensky nízka hrdosť, nekritická strata morálky a ideálov viedla hneď po krátkom zmŕtvychvstaní etiky a charakteru k ďalšej rýchlej pasivite a zmierenia sa aj s novými narastajúcimi nešvármi (za Mečiara i Fica a ich spolupáchateľov).
Veď najprv November ´89 prebudil obrovské nadšenie a vzbĺknutie stratených nádejí, optimizmu a entuziazmu. Ale neskôr vinou rozčarovania z narastajúcich klamstiev, zlodejstiev a ohybnosti práva všeobecne zasa rezignovalo naše prebudenie k pozitívam ľudskosti a spravodlivosti.
Ďaleko sme sa potom vzdialili od pôvodných ideálov a hlboko zapadli do začarovaného kruhu zotrvačnosti, pohodlnosti, ľahostajnosti a pasivity. A vôbec si nechceme priznať, že za svoje mnohé nešťastia a pohromy sme výlučne my osobne zodpovední, ale nie v našej hlave vytvorený Niekto iný – cudzí.
P-S.: Článok bol štvrťhodinu po zverejnení technicky cenzurovaný a v systéme je po celý čas mimo prevádzky, Pätnásť minút nebol ani zaradený do tabuľky mimo VÝBERU "Všimli sme si"...
Aj hodnotiaci systém "Páči sa" je od počiatku vypnutý pri tomto článku.
Tento celospoločensky vecný, užitočný a zaujímavý blog má však za 21 hod. od zverejnenia len 666 čitateľov. Pozoruhodne stály jav pri mojom blogovaní. Pričom nepostačí ani bezohľadná diskriminácia blogera - jeho svojvoľné vyradenie z VÝBERU.
Článok zo systému hodnotenia pridlho a celkom vypnutý na čísle 699 - krát. Som zvedavý dokedy?
