Títo egoistickí sólisti už za vlád OĽaNO otvárali dvere do politiky zradcom Fica z Hlasu. Aj tým, čo sú dnes najaktívnejšími - prezidentovi, ministrovi vnútra a ministerke zdravotníctva. Majú vôbec títo komfortní opozičníci v politickom portfóliu to najcennejšie – oduševnenú ochranu právneho štátu a demokracie? Či len meniace sa čísla vlastných preferencií z prieskumov?
Pričom neraz týmto opozičným stranám chýba v politike to najpodstatnejšie - kreatívne, iskrivé a účinné aktivity, rýchla a vecná mediálna reakcia na koaličné klamstvá, väčšie pracovné úsilie, osobitý entuziazmus a najviac seriózna spolupráca so všetkými demokratickými politikmi a občanmi v štáte. A navyše celej demokratickej opozícii (bez fašistov) navzájom chýba účinná mediálna koordinácia akcií proti prichádzajúcej blízkej autokracii a totalite.
+ + +
MOHOL BY TO BYŤ POUĆNÝ PRÍKLAD aj pre dnešok?
Aj po zásadných zmenách na najvyšších miestach v KSČ, ktoré spôsobilo víťazstvo našich hokejistov nad Rusmi v apríli 1969, sa ešte nedialo v kritickom denníku SMENA (predchodca SME) ešte nič podstatné. Písali sme síce opatrnejšie, niekedy len v náznakoch, ale dosť ostro na to, aby z toho súdruhovia na ústrednom výbore nechytili záškrt. Aj Biľakov nástupca Jozef Lenárt ešte nič nezakazoval, ale iba apeloval na rozum a zdržanlivosť redakcií a redaktorov voči okupačnej sile.
Aj nový hlavný boss Gustáv Husák nás z Prahy upokojoval a po svojej budúcej manželke, rozhlasáčke Vierke Müllerovej, a nám odkazoval, že sa situácia postupne zlepší. Len vraj treba pokojne a bez protestov vydržať ...
Tieto argumenty nám redaktorom tlmočil aj večný optimista šéfredaktor Gavril Gryzlov. Ale vtedy ešte ani novozdeformovaná strana, ani najkonzervatívnejší šéfredaktori novín si nás netrúfli cenzurovať, ale iba napomínať k rozvahe a menšej bojovnosti.
Tento horúci problém žurnalistiky a politiky medzi prívržencami demokracie a stúpencami tvrdej ruky onedlho múdro vyriešil osobne súdruh Husák zavedením dômyselnej AUTOCENZÚRY. Tá potom v systéme médií dokonale nahradila predbežnú cenzúru tupých cenzorov, ktorých sa občas podarilo „ukecať“ a dobehnúť.
Tento nový model kontroly redakcií vyspel do dvadsaťročnej ohavnosti na úkor pravdy a spravodlivosti, potom nachvíľu skolaboval, ale neskôr znova ožil iba v miernejšej forme. Iba s tým rozdielom, že namiesto boľševika začali novinárov existenčne strašiť a ich odvahu a zápal pre pravdu tlmiť majitelia médií.
Tí až na vzácnu výnimku vyžadujú, aby písali redaktori tak, ako si to vyžadujú Oni. Myslia si, že spolu s médiom si kúpili aj redaktorov. Vraj jedno j múdre porekadlo vraví, že koho chlieb ješ, toho aj pieseň vždy spievaj!
Novej najvyššej vrchnosti v štáte Gustávovi Husákovi sme sprvu dôverovali. Pretože v päťdesiatych rokoch teroru ho domáci prisluhovači Kremľa obvinili z buržoázneho nacionalizmu, roky žalárovali, aj mučili. Ako jediný z politikov mučiteľom nezlomne vzdoroval a nepriznal vymyslenú vinu. Možnože práve preto si ako jeden z hlavných obžalovaných zachránil život. Zásluhou tejto nepoddajnosti si získal po prepustení z basy v roku 1964 medzi slušnými ľuďmi vysoký morálny a politický kredit.
Práve Smena mu ako prvá otvorila vrátka do verejného života, keď mu publikovala jeho odvážne, pre dogmatickú stranu však nepríjemné názory. V našej redakcii navštevoval najmä Jána Čomaja, ktorého pred tvrdým pragmatikom a autoritárskym politikom varoval kolega Roman Košťa, že bude prvým koho odkrágľuje, ak sa raz dostane do sedla moci.
Tento len kvázi demokrat, v politike nedostižný pragmatik a strane oddaný, nekorupčný, nemajetný komunista sa napriek väzneniu nepoučil, a opäť sa vyfarbil ako chorobne ctižiadostivý, ideologický fanatik. Tí skúsenejší si ho ešte dobre pamätali za čias šéfovania na niekdajšom povereníctve vnútra násilnosťami počas prevratu vo februári 1948 voči opozičníkom prevratu. Treba však priznať, že bol u nás jedným z najvýraznejších a najschopnejších politikov Ale vždy na tej nesprávnej strane a v nevhodnú dobu.
Nikto vtedy nečakal, že bývalý väzeň, ktorý mal skončiť na popravisku, sa o necelé štvrťstoročie stane hlavou totalitného štátu s najvyššou právomocou. Aj morálne odlišný Václav Havel sa k nemu nemôže prirovnať. Hoci tiež bol najskôr väzeň a potom dokonca trikrát prezidentom v dvoch štátoch. Pretože nemal ani takú veľkú moc, ani toľké roky nebručal, nemučili ho a nehrozil mu štranok. Pamätám si ešte na vtip po Novembri ´89, že u nás sa môže stať prezidentom len ten, kto najprv sedel v chládku!
Husák mal mimoriadnu politickú predvídavosť, ktorú hneď využil pri prvej príležitosti – v moskovských rokovaniach po okupácii. Ako iba podpredseda federálnej vlády vôbec nemal do Moskvy čo ísť. Veď vtedy mu ešte chýbalo stranícke krytie, nebol ani členom ústredného výboru partaje. Napriek tomu zohral v Kremli pozoruhodnú rolu práve v zákulisí pri lámaní odporcov voči prijatiu nemorálnej dohody s agresorom.
Dlho presviedčal aj s prezidentom Svobodom neprístupného Alexandra Dubčeka, ktorý sprvu odmietal podpísať vazalské Moskovské protokoly a bol ich významným oponentom. Lebo inak, ako sa vyhrážal nekompromisný Brežnev, dôjde u nás k nežiadúcemu veľkému krviprelievaniu, za ktoré by sa vraj zodpovedali pred vlastnými občanmi a svetom výlučne odporcovia možnej dohody. Teda nie vraždiaci násilník, ale napadnutá a bezbranná obeť!
Aj mimo zákulisia práve Husák zaujal Brežneva argumentmi a nadhľadom najviac. Až tak, že po návrate domov sa vzápätí ujal vedenia strany na Slovensku, a nahradil tak vo funkcii najtvrdšieho dogmatika, verného spojenca Kremľa, Vasiľa Biľaka. Nový muž na čele slovenských komunistov získal exkluzívnu dôveru Moskvy aj preto, že potrebovala svojho Vasiľa v Prahe na osnovanie úkladov vo vedení KSČ.
V Kremli rokujúcim aj omilosteným dubčekovcom potom nezostalo iné len podpismi potvrdiť kapitulantský dokument a súhlasiť s rošádami v neprospech demokratických síl aj reforiem. V Moskovských protokoloch sme sa museli okrem iných jednostranných záväzkov tiež zaviazať, že budeme opäť utužovať s agresorom priateľstvo na večné časy!
Jediným politikom, ktorý sa pod moskovský pamflet odmietol podpísať, bol nepoddajný reformátor Kriegl. Toho potom zachránil pred gulagom Dubček, keď bez neho odmietol odletieť späť do Prahy.
Rusi vo svoj prospech múdro dosadili na najvyšší stranícky stolec Slovenska gloriolou ovenčeného mučeníka, autokrata a navonok sa tváriaceho demokrata Husáka. Veď po zbabranej okupácii, keď domáci kolaboranti nezrežírovali ich pôvodný plán na vytvorenie „revolučnej vlády“, bol práve On pre Rusov skvelý politický ťah na útlm domácich konfrontácií.
Niekdajší obrodný komunista Gustáv Husák zorganizoval hneď po prílete z Moskvy očistný kúpeľ na prerušenom slovenskom straníckom sneme. Tento komunistický zjazd sa potom konal už v réžii Kremľa.
Neprekvapilo, že delegáti tam zvolili za svojho nového šerifa – práve Gustáva Husáka. Ten v dlhom ohnivom prejave proti revizionistom a odpadlíkom od revolučnej idey marxizmu - leninizmu vyhrotil situáciu na hranu noža, keď okrem iného vyhlásil:
„Čo je choré musí odpadnúť a musí byť vyhubené do koreňov ...“
Ubezpečoval tam prítomných o plnej lojalite voči Dubčekovi a jemu trvalej podpore. Vraj ak padne on, tak s ním tiež, že iná cesta preňho nikdy nebude! Ale budúcnosť príliš rýchlo ukázala pravý opak. Veď v politike hneď vo chvíli, čo práve jej tribún hovorí, už neplatí ...
(Pokračovanie témy v samostatnom blogu.)
