Zvolená téma blogu mi však neumožňuje glosovať a konkretizovať prejav hlavy štátu. Takže ho veľmi všeobecne a nekonkrétne „zhodnotím“ z hľadísk naliehavej politickej potreby u pani prezidentky osobne sa viacej angažovať na pôde parlamentu práve súčasnej antikorupčnej očiste štátu. Od nespočítateľných mafiánskych káuz, pretrvávajúcich už od jeho vzniku..
A to so zreteľom na mimoriadne kritický stav v krajine, keď spolu s pandemickým morom konkrétni korupčníci a rozvratníci šíria chaos, rozvrat, občiansku skepsu, beznádej, rozčarovanie a nespokojnosť. Preto som od pani prezidentky očakával iný prejav. Rovnako razantný, vecný, zásadný a kritický, akým sa na začiatku roka 1944 vyslovil vo výročnej správe o stave Republiky na pléne Národnej Rany vždy uvážlivý, tolerantný aj opatrnícky prvý náš prezident.
Vráťme sa však k zvolenej téme blogu. Veď moje bližšie hodnotenie prejavu prezidentky by bolo len „mlátenie už prázdnej slamy“, keď „zrno“ z jeho klasov o deň skôr dôsledne vymlátil zrejme ako jediný komentátor zo SME Peter Schutz. Keď k jeho výstižnému komentáru „Salva silných slov“ už nemám čo dodať a dopísať okrem súhlasu.
Prezident: „Radšej sa vzdám svojej funkcie ...“
Michal Kováč už po polroku po osamostatnení Slovenska rapídne strácal sympatie verejnosti. A po novembri 1993 bol už pre premiéra Mečiara a jeho služobníkov úhlavným škodcom a nepriateľom štátu. Bol potom verejne napádaný, osočovaný a nenávidený mocou posadnutým „samovládcom“ Vladimírom Mečiarom a ním nehorázne korumpovanou tlupou prisluhovačov.
V tejto osobnej zlobe mu tiež slúžili a pomáhali „jeho“ médiá, vrátane vtedy jedinej plošnej Slovenskej televízie. Tie si na Kováča vymýšľali neuveriteľné, až temer trestné veci. Začali aj protiústavné odvolávania prezidenta v Národnej rade.
Napríklad môj bývalý kolega z niekdajšieho denníka Smeny (matky SME), v tej dobe šéfredaktor denníka HZDS s honosným názvom Republika, uverejnil falzifikát (vraj výpis z rakúskej banky konta Kováča), na ktorom bola uvedená suma tri milióny šílingov. Vtedy závratná suma asi v hodnote 9 miliónov korún, o ktorej sa ešte nesnilo ani budúcim slovenským privatizérom eráru - oligarchom.
Michal Kováč sa dlho vyhýbal sporom s premiérom. Stále mlčal a ustupoval agresívnemu premiérovi, čo som mu zazlieval a hnevalo ma. Lebo si plne uvedomil svoju ústavnú zodpovednosť, že akékoľvek verejné spory najvyšších činiteľov štátu by veľmi poškodili novovzniklej mladej Republike. Doma aj v zahraničí.
Lenže utlmiť jednostrannú nenávisť výkonnej moci voči hlave štátu nepohli ani vtedajšie každomesačné stretnutia prezidenta, premiéra a predsedu NR SR, ktorých mediátorom bol Gašparovič. Neviedli k ničomu pozitívnemu. Keďže ich zámerom bolo „učičíčkať“ tolerantného a trpezlivého Kováča k nečinnosti. A zatiaľ ho v skorumpovaných médiách čo najviacej zdiskreditovať a maximálne obmedziť jeho funkčnú autonómnosť. Nadväzne sa na to vyjadril pred najbližšími spolupracovníkmi: „Radšej sa vzdám svojej funkcie, ako by som mal vymenovať Ivana Lexu do akejkoľvek významnej verejnej funkcie.“
Až v novembri 1993 prepukli tieto vzájomné spory na verejnosť. Prezident si uvedomil osobnú nevyhnutnosť a zodpovednosť postaviť sa proti všeobecnému zlu, ohrozujúcu fundament demokratického vývoja krajiny. Po prvý raz verejne a nekompromisne sa postavil voči svojmu bývalému straníckemu šéfovi, keď využil svoju ústavnú právomoc. Skrížil mu tak nekalé plány, keď nevymenoval za ministra privatizácie jeho najvernejšieho služobníka Ivana Lexu.
Od Mečiarových krikľúňov hrozil lynč
Svoj striktný, autonómny a už nekompromisný postoj voči Mečiarovi znovu zopakoval hneď začiatkom roka 1994 na pôde parlamentu. Práve v prvej výročnej správe o stave Republiky, ktorá vyvolala predčasný koniec Mečiara a jeho koalície s bývalými premaľovanými komunistami na Stranu demokratickej ľavice. Nakoniec aj títo „noví demokrati“ zahlasovali za prvý pád vlády prezidentom demaskovaného autokrata. Neodradili ich ani dve tisícky Mečiarových zlostných krikľúňov pred políciou chránenou budovou vtedajšieho parlamentu.
Tých burcoval do hnevu ampliónom z voza Slovenského rozhlasu šéfredaktor Rádiožurnálu Ivan Mjartan, neskorší poslanec HZDS a potom náš veľvyslanec v Prahe. V dôsledku tohto nepokoja sme mnohí z obáv pred lynčom radšej odchádzali po ukončení zasadnutia zadnou bránou Národnej rady.
To dramatické, čo sa ešte predtým odohralo v novembri 1993 na Bratislavskom hrade, vtedy v sídle hlavy štátu, som autenticky opísal v mojej knihe Vedieť odísť, z ktorej príbeh paradoxov a klamstiev doby je výstražný aj pre súčasnú politiku, odcitujem v dvoch častiach celý:
„Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu premiér začiatkom novembra 1993 zopakoval zámer zlomiť autonómnosť prezidenta. Dobre však vedel, aký vyhrotený postoj má prezident voči navrhovanému Ivanovi Lexovi za ministra privatizácie..
Táto nátlaková provokácia sa stala po odstúpení ministra hospodárstva Černáka, ktorý šéfoval vládnej Slovenskej národnej strane. Podľa Ústavy SR malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorú mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne a neprijateľne zatlačiť na Kováča, keď bežnú prax zneužil na akt s návrhom na „novú vládu“ aj s ultimátom: Buď hlava štátu schváli všetkých členov kabinetu (vrátane Lexu) alebo žiadna vláda nebude. Ale potom by prepukla vládna kríza s nedohľadnými vnútro i zahraničnopolitickými dôsledkami, za čo bude zodpovedný Michal Kováč. Konšpiratívny Mečiar vykonštruoval drámu s účelovým epilógom, keď chcel dosadiť svojho obľúbenca za capa záhradníka.- správcu ešte bohatého eráru.
Jeho ultimatívny hókus - pókus vyvolal na hradnej porade veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nedohodli. Prezident sa ocitol pod obrovským psychickým tlakom a pred zlomovým rozhodnutím. Ultimátum premiéra (buď alebo...) ho zovrelo do klieští, lebo práve on mal zodpovedať za nepredvídateľnú krízu doma a v zahraničí, ktorú zosnoval mocný konšpirátor.
Kauza s Lexom nastala v piatok poobede práve pred odletom Michala Kováča do Bruselu na rokovania s predstaviteľmi Severoatlantickej aliancie (NATO) o vstupe Slovenska do tohto zoskupenia. My sme sedeli skoro do noci, až napokon sa prezident správne rozhodol, že nátlakový vládny návrh bude riešiť až po prílete zo zahraničia domov. Získal tým čas, ktorý znervóznil premiéra, očakávajúceho jeho rýchlu kapituláciu.
Posmešná paralela Gottwald – Beneš
Ešte v nedeľu poobede, pred Kováčovým večerným príletom z Bruselu, som pod prah vchodu do jeho domu strčil analýzu s argumentmi, prečo by nemal vymenovať kabinet s Ivanom Lexom. Do rúk ochrankárov som ju nechcel dať, lebo by si ju zrejme Mečiar prečítal skôr než adresát. Ako jeden z argumentov som uviedol, že predseda vlády ho chce okrem iného pokoriť, aby v politickom a občianskom spektre stratil tvár, ukázal sa pred verejnosťou, že nekoná samostatne, nadstranícky, ale len ako bábka premiéra a predsedu HZDS. V analýze som tiež odcitoval Mečiara, ktorý deň predtým v sobotu pred novinármi posmešne a sebavedomo vyhlásil: „Myslíte si, že vo februári 1948 chcel prezident Beneš prijať návrh Gottwalda na abdikáciu jeho celej vlády a vymenovanie už novej?“
Prirovnanie Beneša a Gottwalda (prezidenta a premiéra pred uchopením totálnej moci komunistami – pozn. J.S,) k vzťahu Kováč – Mečiar ukázala aroganciu predsedu vlády a poriadne nasrdila Kováča. Najmä ho varovala, do akej pozície lokaja sa ho snaží vmanévrovať mocichtivý šéf kabinetu. Aj tento citát bol varovným impulzom na zamietnutie návrhu vlády „en bloc“ s Ivanom Lexom.“
(Dokončenie príbehu z knihy Vedieť odísť už zajtra.)
