"Odolať pokušeniu je sila, ale vzoprieť sa proti násiliu ešte väčšia. Preto sa učme nielen z mravnosti, ale aj zo zla. Obávajme sa vlastnej slabosti viac než zloby iných.“ (Práve tento môj epigram som dávnejšie publikoval v texte o prezidentovi Kováčovi.)
Denník Sme na jeseň 2022 článok, v ktorom boli porovnávané pozície niekdajších hláv štátu s postavením pani prezidentky Čaputovej takto: „...každý z doterajších prezidentov – Michal Kováč. Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič aj Andrej Kiska – mal na rozdiel od Čaputovej významnej časti koaličných alebo opozičných strán podporu v parlamente.“
Je síce pravda, že vtedy slabá, málo početná a nerozhodujúca časť opozičných poslancov stála za prezidentom Kováčom. Lebo práve on bol až do konca svojho mandátu štítom proti Mečiarovi. Aj statočne niesol nošu nenávisti, zla, lží, osočovania a lynču voči nemu od jeho korupčnej vlády, dominujúcej časti vládnych poslancov a klamstiev Slovenskej televízii a ďalších médií.
Pravdou je i to, že nedôverčivý premiér Mečiar, ktorého už slabé nátury poslúchali na slovo, zavetril hneď začiatkom roka 1993, že spoľahlivý, vždy seriózny spojenec Kováč mu môže strečkovať a nebude len poslušným pajácom – akýmsi pokladačom vencov a potriasačom rúk zahraničným delegáciám. Vycítil, že práve on môže byť prekážkou v chorobných ambíciách jeho samovlády.
Preto Kováčovi ako finančnému odborníkovi ponúkol ešte pred zvolením za prezidenta pokojné, dobre platené a významné miesto guvernéra vo vytváranej Národnej banke Slovenska, čo jeho podpredseda strany odmietol.
Očakávalo sa, že Michal Kováč bude jediným kandidátom Mečiarovho HZDS na úrad hlavy nového štátu. Jeho kandidatúra razom spľasla a urobila kotrmelec. Uchádzač o najvyššiu funkciu mal síce priezvisko Kováč, ale krstné meno Roman.
O viacerých konkrétnostiach už od počiatku kritickej, krízovej a alarmujúcej reality v štáte som písal ako priamy toho svedok už v blogu „Prosba na pani prezidentku“. Takže ich teraz nebudem znova opakovať. Preto uvediem len nové argumenty.
Michal Kováč bol vo svojom blízkom okolí známy ako nekonfliktný, vyrovnaný a tolerantný človek. Aj napriek tomu sa vzťahy medzi bojovným premiérom a trpezlivo ustupujúcim prezidentom vyostrovali. Zhustli hneď potom, keď sa začali sporiť dve silné, neústupné nátury, predseda vlády Mečiar a minister zahraničných vecí Kňažko.
Spor vznikol v dôsledku toho, že predseda vlády nekvalifikovane spochybnil ťažko zrodenú nemecko-česko-slovenskú zmluvu, na ktorú sa čakalo celé polstoročie. A to len preto, že neuvážene sľúbil bavorskému predsedovi vlády majetkové odškodnenie karpatských Nemcov u nás. To však nebolo prijateľné pre Čechov.
Ďalší konflikt vzbĺkol potom, čo Mečiar zobral Kňažkovi kompetencie nad zahraničným obchodom a včlenil ich pod ministra hospodárstva Černáka. Postihnutý Kňažko nezostal premiérovi nič dlžen. Márnomyseľnosť predsedu vlády rozčertil aj ironickým výrokom pred novinármi: „Pán Mečiar by mal pochopiť, že sú preč časy Popolvárov a iných rozprávkových hrdinov, ktorí zázračne zachraňujú celý národ.“
Nasledovalo to, čo Kňažko zrejme očakával – návrh prezidentovi na jeho odvolanie, čím hlave štátu spôsobil nemalé problémy. Michal Kováč až príliš dlho otáľal, kým odvolal tribúna novembrových dní. Mečiar preto dvakrát zvolal mimoriadne republikové predstavenstvo HZDS, ktoré však Kňažka podržalo. Vtedy ešte v Mečiarovej strane celkom nevymrel ponovembrový autonómny duch.
Premiér potom apeloval na ministra, aby podal demisiu, pretože jeho významný rezort je vraj najslabším článkom štátnej správy. Nekomunikoval s ním ako s členom vlády a zakázal mu zahraničné služobné cesty. Váhajúci Michal Kováč tak hneď na úvod naštval impulzívneho premiéra, ktorý potom musel riešiť prípad Kňažka zdĺhavo, komplikovane a politicky nežiaduco.
Premiér hneď od vzniku štátu začal spochybňovať ústavné kompetencie prezidenta a vytváral proti nemu úklady i vymyslené kauzy. Tie mali narušiť Kováčovu suverenitu v najvyššej funkcii a zmeniť ho na servilnú figúrku. Ostrie týchto kamuflovaných útokov sa pokúšal utlmiť Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady Slovenskej republiky, v úlohe mediátora. Raz mesačne sa konali spoločné stretnutia troch najvyšších predstaviteľov krajiny, ale bez konkrétnych výsledkov. Nešlo o úprimnú snahu riešiť nedorozumenia, ale o to, ako učičíkať prezidenta, postupne ho zoslabiť, znemožniť a prinútiť ho podvoliť sa zámerom premiéra.
Ale samotný spor vznikol medzi nimi ešte predtým, než Michal Kováč zložil vo februári 1993 prezidentský sľub. Dovolil si totiž bez súhlasu autoritárskeho bossa rokovať s opozíciou. Premiéra a predsedu HZDS veľmi naštval aj tým, čo po svojom zvolení verejne prisľúbil opozičným poslancom a politikom:
„Kritiku, námety i požiadavky budem brať vážne. Prezidentská kancelária, jej personálne vybavenie môže byť miestom, kde sa odzrkadlí politické spektrum celej spoločnosti. Prezident môže pri výbere poradcov prijať ponuky jednotlivých politických subjektov. Ide o požiadavky aj na predsedu Ústavného súdu, predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, guvernéra Národnej banky Slovenska či iné významné funkcie, do ktorých mám čo povedať. Považujem za reálne a možné aj v týchto bodoch sa s opozíciou dohodnúť.“
Michal Kováč splnil svoj sľub, že bude prezidentom všetkých občanov. Umožnil aj opozičným stranám, aby mali v jeho tíme zastúpenie. Preto sa na Hrade zišlo rôznorodé politické zafarbenia. Bez straníckej legitimácie bol iba historik Milan Zemko, bývalý minister Pavol Demeš, ústavný právnik Ivan Trimaj a novinár Jozef Sitko.
Premiéra tiež nasrdilo, že nepresadil do funkcií riaditeľov odborov viacej svojich ľudí. Aj tí v menšine však postačili, aby hneď vedel, čo sa u prezidenta len šuchlo. Kováč nadstranícky nesklamal. Napriek odporu premiéra ustanovil za prvého guvernéra Národnej banky Slovenska odborníka Vladimíra Masára.
O autonómnosti prezidenta sa presvedčil Mečiar už v prvé dni, keď mu odmietol za kancelára „očko“ Romana Zelenaya. Prezident sa vzpriečil a do funkcie vedúceho svojej kancelárie ustanovil intelektuála, univerzitného profesora Jána Findru. Ten síce bol pri zakladaní HZDS, ale z neho včasne odišiel. Založil Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici a venoval sa akademickej činnosti.
Tribún revolúcie Milan Kňažko nazval premiéra Mečiara patologickým klamárom, v čom mu nebudem oponovať. Vystihujú to aj mítingy HZDS na Pasienkoch, kde štval svoje obdivovateľky – „babky demokratky“ proti hlave štátu rôznymi klamstvami. Aj v dôsledku tohto štvania obsadili na tri dni Primaciálne námestie, priestor pred druhým dočasným sídlom prezidenta. Tam potom nadávali, hulákali a vyvádzali až tak, že sme z práce museli odchádzať bočnou uličkou, aby sme sa vyhli inzultáciám davu. Ten bol do tej miery svojím vodcom sfanatizovaný, že jeho nenávisť prerástla až do fyzického napadnutia novinárov Lesnej a Hríba, ktorí permanentne kritizovali premiéra.
Práve na Pasienkoch vyhlásil premiér jednu zo svojich nehoráznych lží, že prezident o ňom povedal novinárom, že je duševne chorý, má mozgový nádor a čoskoro zomrie. Na to Michal Kováč reagoval vyhlásením, že ak len jeden z údajných svedkov lož potvrdí, odstúpi z funkcie.
Redaktor Karol Lovaš z Rádia Twist prezradil, že mu dve pracovníčky z Úradu vlády ponúkali tučnú odmenu, ak by potvrdil toto nehorázne klamstvo. On sa však nedal podplatiť a následne prišiel o akreditáciu na vstup do vládnej budovy. Aj ostatní novinári si zachovali profesionálnu česť a neboli ochotní potvrdiť lož klamára.
Dlhšie mi však trvalo, kým som lepšie spoznal Michala Kováča v postavení hlavy štátu. Ale až časom som ho videl ako slušného, uvážlivého a dobrého človeka. V konkrétnych situáciách sa čoskoro prejavil síce ako v duši citlivý, tolerantný a múdry človek, ale v prípade potreby aj tvrdý, neoblomný muž. Taký, ktorému nechýbala pevná vôľa, silné presvedčenie a sebaovládanie.
Pocity z krívd, klamstiev a urážok, ktorých sa mu ušlo v najvyššej funkcii neúrekom, znášal s kresťanskou pokorou a ponechal si ich vždy pre seba. Ani raz som ho nepočul na niečo či niekoho sa sťažovať. Mal v sebe vžité hodnoty a zábrany, ktoré uplatňoval práve v najkritickejších chvíľach. S tým mali jeho osočovatelia najväčšie problémy. Vôbec nerátali, že zdanlivý „slaboch“ má až takú nezlomnosť, prekvapivú neústupnosť a pevnú vôľu. A práve v tom sa uňho najviac prerátal Mečiar.
P.S.: Poznámka pre čitateľov blogu. Na čísle čítania 68 - krát a páči sa 4-krát sa na dlhšie zastavilo na článku počítadlo administrácie. Aj v stĺpčekov avíz článkov sa objavovali i nižšie čísla oproti dosiahnutému stavu. Zrejme na kliky na článok sa raz počet čitateľov zvyšuje, ale "občas" sa systematicky aj zníži. Aj to už, že moje blogy sú natrvalo vylúčené z "výberu blogov" a z "osmičky najčítanejšie", vari nie je dôkaz o nedôvodnej diskriminácii blogera?
