Ešte kým k reformným zmenám v bývalej ČSSR došlo, využil medzi decembrovým a januárovým plénom ÚV KSČ v najvyššom orgáne strany patovú situáciu najmocnejší muž v štáte a najtvrdší konzervatívec, prezident Antonín Novotný. Na pomoc si prizval do Prahy ako rozhodujúceho arbitra v konflikte vo vedení komunistickej strany, prvého muža celého východného tábora Leonida Brežneva. Ten sa však nechcel ušpiniť vnútorným sporom vazalského spojenca a zle odhadol možné dôsledky tohto vnútorného sporu. Hrubo sa pomýlil, keď sa od konfliktu dištancoval: „Éto vaše delo ...“
Z hľadiska podstatných záujmov svojej super veľmoci bol to najvážnejší omyl Moskvy v druhej polovici dvadsiateho storočia. Túto vraj len „našu vec“ potom musel vládca Kremľa riešiť vojenskou silou polmiliónovej okupačnej armády. Za to však zaplatil závratnú vysokú cenu – dlhou zahraničnopolitickou izoláciou svojej krajiny v demokratickom svete a rozvratom rozhodujúcich filiálok na Západe - komunistických strán Talianska a Francúzska. Aj inými nezvratnými dôsledkami pre Moskvu a jej vazalov.
Prívetivá aj hrozivá tvár Moskvy
Najprv sa Kremeľ snažil v západnej gubernii „zblúdené ovečky“ nahnať späť „podobrotky“ do ohrady jeho panstva. Kvôli tomu zvolal až tri summity najvyšších potentátov svojho ostnatým drôtom vykolíkovaného samoderžavia. Už v marci 1968 na rokovaní v Drážďanoch Leonid Brežnev výhražne upozornil Alexandra Dubčeka, aby si doma urobil poriadok s novinármi, lebo vraj rozvracajú náš socialistický štát.
Keďže slobodné médiá čoraz intenzívnejšie prebúdzali z dvadsaťročného spánku zhrbenú spoločnosť, tak Moskva reagovala stále drsnejšou kritikou. Len asi mesiac pred nočným prepadnutím našej krajiny pricestoval do Čiernej nad Tisou kompletný kremeľský chór na čele s Leonidom Brežnevom, aby si vynútil poslušnosť svojho vazala. Po prvý raz v dejinách impéria opustili Kremeľ všetci jeho potentáti. Tým Moskva len zvýraznila význam, ktorý prikladala nevojenskej pacifikácii svojho neposlušného služobníka.
Navyše vládca Brežnev so svojou veľkou suitou sa unúval cestovať do Bratislavy, kde v Primaciálnom paláci spolu s Dubčekom písomne potvrdil koniec sporu dvoch vraj bratských krajín. Tento akt zmierenia sa potom ukončil so slávou a pompou aj typickým záverečným zvykom Brežneva, keď vypusinkoval Dubčeka ako svojho milovaného Sášu. .
Bratislavský pakt „večného bratstva a spojenectva“ sa udial ešte v čase, keď Kremeľ vyčkával s vojensky už pripraveným zásahom do nedávno „oddanej krajiny“. Náhoda chcela, že potvrdil zmierenie sa s Prahou v rovnakej sále Primaciálneho paláca v Bratislave, v ktorej sa kedysi pripravoval „večný mier“ Napoleona Bonaparte s Ruskom, Pruskom a Rakúskom po jeho víťaznej Bitke troch cisárov (pri Slavkove na Morave). Zatiaľ čo Napoleonov „naveky mier“ vydržal sedem rokov, tak náš zmier „na večné časy“ s Kremľom skonal už o mesiac.
Touto mimoriadnou návštevou Československa a trpezlivým rokovaním kompletného vedenia Kremľa so vzdorným vazalom chcela táto super veľmoc ukázať svetu a naším rebelujúcim súdruhom .svoju veľkorysosť, zhovievavosť a prívetivú tvár. Zároveň dala rebelantom, údajným revizionistom socializmu, poslednú šancu kajúcne sa zmeniť podľa nekompromisných regúl moskovského celibátu a napraviť tak svoj „kontrarevolučný“ historický omyl.
Táto dlhá cesta vlakom mocných chánov z Východu na rokovanie s malou krajinou len potvrdila mimoriadnu vážnosť, akú Kremeľ venoval nášmu obrodnému pokusu na zreformovanie a poľudštenie socializmu. Preto len ťažko pochopiť, že dejepisci, politici, novinári aj občania nedoceňujú túto pre nás najvýznamnejšiu kapitolu spoločných dejín.
Z mysle Slovákov a Čechov sa tak vytratilo to podstatné, akú vtedy v zahraničí mal nevídanú odozvu náš márny pokus o zlepšenie neľudskej tváre komunistického systému. Aký prestížny mandát, rešpekt a obdiv tým získal náš štát v celom svete hrdinským vzdorom voči nenávideným okupantom.
Rok 1968 strašidlom Kremľa, potom vzor pre Gorbačova
Socializmus s ľudskou tvárou a slobodné médiá sa stali v roku 1968 nenávidenou „škodnou“ pre veľké či malé kreatúry doma, ale čo pre nás horšie, rovnako pre Rusov a ich satelitov. Táto už zabudnutá história bola pre slobodné novinárstvo dobou famóznou, ktorú som osobne zažil.
Náš naveky pevný zväzok s „priateľmi z Východu“ tak rozvracali na tisíce kilometrov vzdialení reformátori socializmu a ich pomocníci - perohryzovia len slovom. Podľa Kremľa tým ohrozili jeho dovtedy vojensky silný a národnostne mohutný zlepenec – bývalý Sovietsky zväz.
V hlavách kremeľských potentátov a ich vazalov zrazu mátalo strašidlo pražských komunistov a ich plánovaných reforiem, ktorí porušili okrem iných vecí to hlavné - tabu socializmu a každej diktatúry. Zrušili cenzúru médií a novinárom darovali plnú slobodu pre kritické vyjadrenia.
Po auguste ´68 domáci zástancovia starých poriadkov pokrytecky obviňovali médiá, že len „ony“ zavinili ruskú okupáciu a krach socializmu s ľudskou tvárou. Lenže pri pasivite médií a bez ich úsilia v prospech politických zmien by sa u nás vôbec nič nezmenilo. Všetko by zapadlo v starej brázde neslobody a neporiadku. Preto aj vtedajší pokus reformátorov socializmu s ľudskou tvárou by zakapal rýchlo.
Našiel by hrob presne tam, kde sa iniciatíva zmien zrodila - v najvyššom vedení komunistickej strany. Konzervatívne živly však mali v jednom pravdu, že ak by novinári mlčali, nešváry nekritizovali a novoty reformátorov nepodporovali, potom by nemal Kremeľ dôvod vojensky zasiahnuť. Preto do Prahy znel jeho sústavný, varovný a jednoznačný príkaz – obnoviť cenzúru médií!
V našej západnej gubernii práve reformná politika, podporená slobodnými médiami, prebudila z dlhej apatie nespokojných „budovateľov svetlých zajtrajškov“. Zároveň rozbúrila žlč Kremľa až natoľko, že nás obrovskou vojenskou silou napadol a dvadsať rokov okupoval. Táto výnimočná symbióza politiky a médií mohla fungovať iba za predpokladu veľkej podpory verejnosti pre smelý pražský experiment.
Vtedy skrachovaný „fenomén vo svete“, ale o štrnásť rokov neskôr (za éry šéfa Kremľa Gorbačova) bol to vzor pre jeho perestrojku. A pre svet celé desaťročia túžobne očakávaná výhra, keď rok 1989 a jeho historický dôsledok prispel rozpadu veľríše zla. Gorbačov ju perestrojkou už nemohol zachrániť, ale iba urýchlil jej skorý koniec. Práve to mu teraz nevie odpustiť prezident Putin, že pochoval veľký Sovietsky zväz s imperátorským postavením a prekreslil tak mapu strednej Európy i značnej časti Ázie.
(Do článku som vsunul aj štyri úryvky z mojej knihy Vedieť odísť, ktorá získala od českých a slovenských spisovateľov uznanie - medzinárodnú „Literárnu cenu E. E. Kischa“.)
Dokončenie blogu zajtra.
