V blogu ako aktívny účastník tohto príbehu zverejním: prečo tak premiér konal a čo chcel účelovou zmenou zákona získať? Aj čo sa vtedy dialo v politicko-mediálnom zákulisí pred týmto právnym nepodarkom. Pôvodne však nemal Mečiar úmysel meniť legislatívu. Lebo po jasnom volebnom víťazstve a opätovnom nástupe k moci v júni 1992 sa ešte snažil vystupovať ako demokrat a obhajca demokratických práv.
Pôvodným jeho zámerom bolo „potichu“ vymeniť len šéfredaktora spravodajstva a publicistiky Jána Fülleho za svojho mediálneho služobníka. Lenže jeho opakovanú žiadosť na jeho odvolanie nechceli rešpektovať ústredný riaditeľ Marián Kleis a jeho programová riaditeľka Katka Svetková, manželka známeho architekta Štefana Svetka.
Preto problém výmeny mať „svojho človeka“ v politickom spravodajstve a publicistke vtedy jedinej televízii posunul mocichtivý aktér moci do televíznej rady. Tam sa už potom rozhodovalo o odvolaní samotného šéfa v Mlynskej doline. Jedine rada mala vtedy zákonnú právomoc ho odvolať a vymenovať hlavnú persónu Československej televízie pre Slovensko.
Ale vláda mala v nej malé paritné zastúpenie – iba štyroch členov: známeho akademického maliara Laluhu, univerzitného profesora Štefčeka a novinárov Smolca a mňa. V rámci parity mal tiež svojich osobných nominantov prezident, ústredný riaditeľ Kleis a tretí sektor.
Vo veci odvolania Kleisa sa pretol očakával najtesnejší výsledok. Buď pre premiéra kladný alebo záporný. Zrejme sedem členov rady prisľúbilo hlasovať za tento pre premiéra a slobodu objektívneho prejavu významný návrh. Takže o navrhnutej zmene (presnejšie aj následných personálnych zmenách) v televízii zrejme mal rozhodnúť práve môj pätnásty hlas.
Deň pred zasadnutím rady ma poprosil štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Mjartan, pred vznikom novej vlády kolega, šéfredaktor Rádiožurnálu: „Jožko, príď na chvíľku ku mne na kávu, chcel by som sa s tebou o niečom porozprávať ...“
Už po prvých vetách som pochopil, že vláda chce odvolať šéfa televízie pre Slovensko Mariána Kleisa, na čo ešte nemala priamy dosah. Mojím hlasom „za“ si však politicky prešibaný Mečiar nebol istý. Keďže chcel mať v tom istotu, tak Mjartan dostal stranícku úlohu ma presvedčiť na plnú lojálnosť s vládnym návrhom.
Pretože v počtoch jej vládnych stúpencov a protivládnych oponentov bola remíza. Štátny tajomník, ktorý v tejto mediálnej otázke premiérovi radil spolu s redaktorom a budúcim poslancom za HZDS Jánom Smolcom sa ma veľmi snažil presvedčiť a získať pre podporu návrhu vlády. „Spracúval“ ma asi hodinu a pre istotu ešte zaviedol aj k ministrovi Slobodníkovi, ktorý ma presviedčal o potrebe odvolania vraj neschopného Kleisa tiež asi hodinu.
Na druhý deň som si v televíznej rade vypočul dlhú Smolcovu obžalobu Kleisa, po ktorej nastala búrlivá polemika. Hoci prítomní „antimečiarovci“ ma považovali za jednoznačného priaznivca vlády, ale za Mariána Kleisa som zabojoval najpresvedčivejšie. Hoci som ho vtedy vôbec nepoznal. Keďže v rade ešte zasadali aj slušní ľudia, napríklad kňaz Srholec, aforista Janovic a ďalší, tak Smolcov (Mečiarov) návrh neprešiel.
Marián Kleis a Katka Svetková, s ktorými potom vzniklo moje priateľstvo až podnes, sa však vo funkciách ohriali už len krátko. Predseda vlády navrhol do parlamentu zmenu zákona, podľa ktorej prvú persónu televízie už nevolila a neodvolávala televízna rada, ale poslanci v pléne Národnej rady. Tiež jej členov nenominovali politické a spoločenské zložky, ale volil parlament.
Mocichtivý premiér si následne na tento post dosadil gašparka, ktorý vzápätí odvolal nepočúvajúceho šéfredaktora. Ten nový šéfredaktor sa už stal služobníkom vládnych želaní a Mečiarových politických potrieb. Tento legislatívny nepodarok, priamo ohrozujúci objektívnosť slobody slova, si však ponechali prakticky bez zmeny všetky následné „demokratické“ vlády.
V druhej polovici tohto roka sa má voliť nový generálny riaditeľ RTVS. Myslím si, že by to bol vhodný darček verejnosti, ak by ministerka kultúry pripravila návrh na novelizáciu Mečiarovho legislatívneho nepodarku. V parlamente by sa potom ukázalo, kto a ako to myslí „dobre“ s mocou a dodržiavaním demokratických pravidiel.
Môj sprvu chybný odhad a najväčší profesionálny omyl, že Mečiar je demokratom, vydržal len dovtedy, kým sa po jeho prvej defenestrácii nestal po druhýkrát premiérom. Potom sa už od fundamentu zmenila jeho rétorika a politika. Vždy podľa toho, či bol v opozícii alebo vládol, a čo mu prinieslo prospech. Sprvu ešte vedel urobiť na partnera dobrý dojem. Dokázal byť milým, slušným a duchaplným partnerom.
V tom čase ešte nebúchal do stola, nezrážal protihráča tvrdou ranou, ale debatoval s ním pokojne, pohotovo a so širokým úsmevom. Dokonca aj neskôr, keď už ukázal svetu ostré tesáky, podľahli dojmu jeho bezprostrednosti, ochote, predstieranej úprimnosti a šarmu viaceré zahraničné návštevy.
Práve Janko Budaj, terajší minister životného prostredia, mi pomohol sa zbaviť problémového týždenníka Extra S. Poradil mi, aby som tento titul nami zaregistrovaný na ministerstve kultúry bezplatne prepísal na jeho šéfredaktora Imra Demoviča. Mečiarovi by to určite vyhovovalo, lebo agilný šéf Imro odvádzal preňho nadprácu k plnej spokojnosti.
To by následne pomohlo zrušiť zmluvu s HZDS bez likvidačných sankcií. Extra S by sa už nevkladalo do Slobodného piatka, ale predávalo od januára 1992 samostatne. Pre toto jednoduché riešenie však chýbal súhlas samotného Vladimíra Mečiara. Očakával som s ním zložité rokovanie, pre ktoré som si zvolil výhodné prostredie - na prvej plavbe s politikmi do Viedne a Budapešti s názvom Dunaj nás spája.
Odbila práve polnoc a na lodi vrcholila rušná zábava, keď som v jej tichom zákutí oslovil Vladimíra Mečiara: „Pán predseda, dovolím si vám navrhnúť, aby sa periodikum Extra S celkom osamostatnilo a nekolportovalo sa už so Slobodným piatkom ...“
Keby som pohodlne nesedel v kresle, tak by som iste spadol. Bez zaváhania súhlasil: „Ale kto potom zabezpečí technický a ekonomický servis Extra S?“ Odpovedal som: „Ako predtým - vydavateľstvo Nezávislosť ... Podpíšete len dodatok do starej zmluvy alebo sa s riaditeľom Daubnerom dohodnete na novej. On zabezpečí pre HZDS všetky doterajšie služby, ale už bez spoločnej kolportáže oboch periodík.“
Ešte kým mi Mečiar podal ruku a poďakoval sa, opýtal sa ma: „Pán šéfredaktor, môžem i ja pre vás niečo urobiť? Čo by ste si priali, keď budem po voľbách opäť premiérom?“ Uviedol ma tak do veľkých rozpakov, keďže od nikoho nečakám protislužby, spolieham sa iba na svoju horúcu hlavu a nešikovné ruky. Preto som vylúčil, aby mi prihral nejakú výnosnú fabriku, vydavateľstvo či iný štátny majetok. Ani som ho nepožiadal o významnú štátnu funkciu, ale vyslovil iba skromné želanie: „Pán predseda, uvítal by som členstvo v televíznej rade, keďže s televíziou náš týždenník Slobodný piatok úzko spolupracuje.“
Asi po dvoch mesiacoch od členstva v rade prišiel do našej redakcie Mečiarov riaditeľ pre médiá Géci, aby som podpísal svoju rezignáciu. Čo som bez námietok urobil. Tým sa môj vzťah s Mečiarom natrvalo skončil.
P.S.: 7.5. o 17.35 h.) - Tak ako predchádzajúce blogy je aj tento článok administrátorom cenzurovaný. Keď včera (v prvý deň od uverejnenia) mal za 17 hodín 815 krát - čítaní a dnes za 31 hodín len o 138 - krát viacej (spolu 953 - krát). Ešte včera doobeda bol na 2. mieste tabuľky Najčítanejšie, ale po polnoci z nej vypadol. Tiež včera po 11 - hodinách od uverejnenia mal Páči sa 11 - krát, po 16. hod. len - 14 - krát, .ale po ďalších 34. hodinách (dnes) len o jedno viac (15-krát). Takýto je konkrétny obraz tejto nehoráznej cenzúry.
P.S. Ďalší priamy dôkaz, že administrátor v mojom prípade podvádza a klame je opäť preukázaný. Môj blog už pred dvoma dňami (6..5. o 16.15 hod.) dosiahol hodnotenie Páči sa 15 - krát. Ale rovnaké číslo zostalo do dneška po dvoch dňoch, hoci článok odvtedy prečítalo 251 čitateľov. Preto som požiadal priateľa, aby si prečítal tento môj článok a potom, aby v mobile klikol, že sa mu páči. Lenže číslo 15 - krát sa vôbec nezmenilo. Rovnaký negatívny výsledok sa mu zopakoval aj pri ďalšom pokuse.
