Je to taká moja slimačia etapa. Vždy keď príde dážď alebo búrka, slimáky sa rozhodnú, že prišiel ten správny čas na púť z tenkého pásika trávy napravo, popod plechový plot až na rozostavanú stavbu naľavo. Napriek tomu, že chodievam do práce dosť skoro, asi okolo pol siedmej, keď prichádzam k tejto časti cesty a je mokro, viem že ma tam čaká veľmi nepekný obrázok. Ľudia nevedia, že pre slimáky je táto strastiplná cesta naprieč chodníkom niečím ako púť do Compostely pre ľudí. A tak sa nepozerajú pod nohy a slimákom sa to stáva osudným... Vždy mi je ľúto, keď obchádzam tie kôpky rozpučených telíčiek a popraskaných ulít. Ja viem, že sú to len slimáky a že ich je ešte veľmi veľa a že v centre mesta ani nemajú nejaký pádny úžitok. Ale aj tak: je v tom kus márnosti, že musia tak v sekunde zhynúť.
A tak ich prenášam. Moja cesta sa tým predĺži ani nie o minútu a ich životy o večnosť. Mám z toho radosť, je to taká detsky smiešna činnosť. Nehodí sa to na dospeláka. Prechádzajú okolo mňa mladé, krásne ženy vo vyžehlených kostýmoch a niekedy na mňa zazerajú. A niekedy sa o mňa takmer potknú, keď znenazdajky spravím drep.
Nie je to prejav environmentálneho myslenia, ani veľký ekologický počin. Ani ma to nerobí lepším človekom, pretože to robím len sama sebe pre radosť, nevidím za tým hrdinský čin. Je to veselé.
Nevenujem tomu veľkú pozornosť. Tak prečo potom o tom píšem blog?
Pretože dnes po dvoch búrkach tam bolo ozaj veľa slimačieho národa a tak som zbierala. A keď som sa zohýbala pre jedného maličkého bieleho, zozadu do mňa troška narazil taký ujo, asi päťdesiatročný. Zľakla som sa, že mi vynadá, ale keď zbadal, čo robím, povedal mi: "Hm, tak to ste frajerka. Ja sa im snažím vyhýbať, nepučím ich naschvál, ale žeby sa mi chcelo ich prenášať- fakt ste frajerka!"
Tak sa z toho teraz teším. Zo zachránených slimákov, z toho, že mi ujo nevynadal, ale najviac z toho, že som "frajerka" :)
