Ako sa začalo zmrákať, pozrela som cez balkónové dvere na bytovku oproti a na jednom z balkónov som zbadala moju obľúbenú tetu. Je to tá najšarmantnejšia žena, akú som kedy videla. Nikdy som ju nestretla zoči- voči, ale pravidelne ju sledujem na tom balkóne. V prvom rade je krásna, aj keď nie nejako moderne. Skôr vyzerá ako z nejakého starého filmu. Je pevne, žensky stavaná, má strapaté, kučeravé, tmavé vlasy po plecia a vždy nosí domáce široké šaty po kolená. To, čo na nej tak veľmi obdivujem, je pokoj, čo z nej žiari na sto metrov. Vyjde na balkón, aby urobila svoju prácu a ja jej ticho závidím z našej kuchyne.
Najprv sa postaví na kachličky a chvíľku pozerá na oblohu. Potom príde k stojanu na bielizeň a po jednom pomaličky skladá maličké tričká a tepláčiky, tak na trojročné dieťa. Každý kúsok zvesí, ovonia, pohladká a uloží do košíka. Kým to dokončí, niekoľkokrát zastane a obzrie sa smerom na Devín, potom smerom na Rakúsko a v krásnych ženských rukách drží svetrík. Keď má všetko poskladané v koši, zanesie ho dovnútra a o chvíľu sa vráti s mokrou bielizňou. Rovnako nežne skontroluje každý kúsok oblečenia, akoby to bolo mačiatko ho vystrie a zavesí na šnúru. Keď skončí, podíde k zábradliu a zasa chvíľku pozerá na oblohu a okolie.
V tom momente únavy som na chvíľu verila, že je to moja dobrá víla, že s tým svojim nádherným pokojom stelesňuje Matku Zem a zatúžila som byť ňou, dýchať ten istý vzduch rovnako ako ona, obliecť si tie úžasne pohodlné, nemoderné šaty, čo vyzerajú ako nočná košeľa a predsa sú krásne a ísť na terasu povešať vlhké šaty z práčky a ovoniavať ich, užívať si každú minútu strávenú na tom balkóne.
Táto pani ma naučila, že vešanie bielizne je náramne príjemná činnosť, na ktorú si treba urobiť čas a venovať sa jej všetkými zmyslami. Snáď by ešte predtým bodlo kafíčko, aby sa človek upokojil a naplno sa mohol venovať sledovaniu veterných mlynov naľavo a zrúcanine niekde v diaľke.
Naozaj, vzdávam hold tejto žene, ktorá vie, čo je v živote dôležité.
