Najskôr kvôli hluku, žartom a benzínovému smradu nachvíľu pozabudnete, čo sa ide diať. Lenže o pár sekúnd stojíte nad priepasťou hlbokou 4000 metrov, lapáte dych a v hlave vám znie: Pane Bože, ó, pane Bože!!!
No a potom nastane ten moment a ste vonku. Do poslednej žilky máte telo, myseľ aj dušu naplnené pocitom totálnej nezvratnosti, obnaženosti a koncentrovanej slobody. Čas, priestor, všetky smútky, pochybnosti, strachy a boľavé otázniky sú preč a vy si uvedomíte, že ste v nebi. Doslova.
Ak máte šťastie, uvidíte sivé a ružovkasté nadýchané obláčiky ako z cukrovej vaty. Možno vykríknete. Väčšinou od nádhernej hrôzy, keď podvedomie kvôli šoku z úplne inej dimenzie neudrží zmysly a celý ten ohňostroj na uzde. Ten výkrik však plynule prejde do smiechu bohyňe Baubo, po ktorom sa človek cíti ako keď zhltne čilipapričku.
Za pár sekúnd z vás protivietor vyfúka všetky myšlienky a ocitnete sa v stave totálnej meditácie. Niekde uprostred hrude sa vám rozozvučia desiatky obrovských katedrálových zvonov a stavy všeprenikajúcej eufórie sa vám prelievajú až do končekov prstov.
Potom sa na sekundu zastavíte uprostred oblohy, no pocítite to ako energické trhnutie najmenej desať metrov nahor a nastane ticho. To najtichšie ticho aké ste kedy počuli a vy do toho nekonečna z plných pľúc voláte: To je nádhera!!! To je krása!!!! Toť prvá myšlienka po prebudení: Renesancia!!
Myšlienky sa vám skučeravia a letíte. Pomaly, pokojne a ak chcete, zmeníte smer, alebo sa elegantne zatočíte do špirály. Vzduch teraz nie je taký riedky a keď si už celkom začínate cítiť vlastné telo, mäkkúčko, hladko a plynule zosadnete do trávy ako labuť.
V sobotu som absolvovala svoj prvý tandemový zoskok padákom. A chcem povedať len jedno: našetrite si a choďte. Že sa bojíte?
Tak to choďte dvakrát.
