Bol to typický opustený päťdesiatnik, ktorý sa budí každé ráno ešte pred budíkom a potom v nohaviciach s pukmi a s koženou aktovkou kráča do práce, plní si svoje každodenné úlohy a život mu akosi preteká cez prsty. A ja som zrazu videla, že tomu ujovi neušiel len autobus, mala som pocit, že v živote sa mu pred nosom zavrelo viacero dverí. Ale neprišiel mi trápny, úbohý, alebo inak negatívny. Bolo mi ľúto, že sa mu tie dvere zavreli, mala som pocit, že si to nezaslúži.
Premýšľala som o tom, koľko je na svete smutných ľudí, koľkí prídu večer domov a nikto ich tam nečaká, koľkým ľuďom ušiel vlak a ani nie preto, že by boli nešikovní, či pomalí. Skôr im chýba prosté šťastie.
Som vďačná za všetko šťastie, ktoré som v živote zažila, za to, že ak bolo niekedy zle, tak potom bolo zasa dobre, že ak ma pre niečo bolela duša, tak som sa potom radovala. Nezažila som len samé pekné veci, ale pravda je taká, že ja mám teda v živote toľko šťastia, že by som ho pokojne mohla rozdávať a ešte by mi dosť zostalo. Doslova.
A tak som sa rozhodla, čo bude mojím povolaním. Budem „ Šťastíčko".
Budem vodiť za ruku ľudí, ktorí majú málo šťastia a ono sa na nich potom usmeje. Budem osamelým ľuďom nenápadne nechávať pred dverami opustené psíky z ulice a neviem čo ešte, proste to šťastie dokopem k tomu, aby mne nedávalo za plné vrecia a druhým ledva pod necht.
Začala som s tým, že prsteň, ktorý som dostala od kamarátky som ustanovila čarovným. Keď ním otočíte na mojom prste a budete myslieť na svoje želanie, splní sa vám. Pár ľudí si už otočilo a otáčajú si znova, takže to asi funguje. A prstene na rukách sa mi hromadia.
Nuž, uvidím, ako to celé vlastne dopadne...
