Som závislá na čase. A to doslovne. V každej situácii a za každýchokolností potrebujem vedieť, koľko je hodín. No nestačí mi na to jedenzdroj času. Potrebujem ich hneď niekoľko.
Táto moja závislosťvznikla niekedy veľmi dávno. Už ako malé dievčatko moju drobnú rúčkuobjímali digitálky. Zvyšujúcim sa vekom som prešla na ručičkové hodinkya pri nich som zostala až doteraz.
Hodinky. Vec, ktorúmilujem. A ako som už spomínala, nestačia jedny. Nie, to je málo. Čo aksa náhle pokazia? Ak baterka prestane plniť svoju funkciu? Budemstratená? Nie, mne sa to stať nemôže. Pre každý prípad nosím hodiniekviac. Priemerný počet je štyri. Dvoje na jednej ruke a dvoje na druhej.Mám ich niekoľko - približne dvadsať kusov náramkových ručičkovýchhodiniek. Všetky možné farby a tvary, aké si len človek dokážepredstaviť. Samozrejme, všetky naraz sa nosiť nedajú, a tak ichobmieňam podľa nálady, spoločenskej udalosti, oblečenia alebo len tak,ktoré mi padnú na ruku.
Tak ako je pre alkoholika utrpenie, keďprechádza okolo krčmy, tak je pre mňa utrepenie prejsť okolohodinárstva. Väčšinou však neodolám a vstúpim dovnútra. A väčšinouodchádzam s prázdnymi rukami a smútkom v očiach. Moja závislosť jetotiž dosť finančne náročná. Asi ako každá.
Mám plnú hlavupredstáv o ideálnych hodinkách. Niektoré z nich ešte nikdy niktonevymyslel a možno to je moja úloha. Dúfam, že jedného dňa budemvlastniť všetky hodiny sveta.
