Po dlhom čase som sa opäť vrátila na miesto, kde som kedysi trávilapomerne veľa času. Stretávala som ľudí, ktorých som mala rada, ale ajtých, s ktorými som si celkom nerozumela. Boli tu ľudia, ktorí miukázali, že žiť sa dá aj inak. Veľa z nich som si zapamätala. Dali miviac, ako si len dokážu predstaviť.
Kráčala som mestom plnáočakávaní, či bude všetko tak, ako mi to ostalo v pamäti. Netušila som,či ma všetci tí ľudia spoznajú a či vôbec budú ochotní rozprávať sa somnou. Chvíľami som mala chuť zvrtnúť sa na podpätku a bežať domov. Aletá nekonečná zvedavosť vo mne vždy zvíťazila.
Otvorila som veľkéťažké drevené dvere, ktoré som otvárala tak často. Oviala ma príjemnávôňa, ktorú som mala tak rada. Všade rozruch, chaos. Len ja, sama astratená uprostred toho davu. Nevedela som, kam ísť. Zostať, či vrátiťsa...?
Vybrala som sa po schodoch hore. Lákalo ma to známemiesto. Pobudla som tam pár minút a rozhodla som sa, že to nie jevšetko. Chcela som vidieť viac. A tak moje kroky smerovali na prízemie.Stretla som ju. Ženu, ktorá na mňa počas tých rokov zapôsobila, kuktorej som si vytvorila cit. Nie taký obyčajný. Tento je niečímzvláštny.
Rozprávali sme sa. Bolo príjemné opäť ju vidieť. Počuťjej smiech. Cítila som, že moja prítomnosť jej pozdvihla náladu. Jejneutíchajúci optimizmus a chuť žiť zaplavili celú miestnosť. Čas všakrýchlo utekal a my sme sa museli rozlúčiť. Sľúbila som, že ju ešteniekedy určite navštívím.
Ako som sa tak prechádzala popreplnených chodbách tej historickej budovy, mala som pocit... Pocit,že je všetko krásne. Pocit, že ľudia v nej sa nikdy nemali lepšie.Cítila som spokojnosť každého jedného, ktorý okolo mňa prešiel. Škoda,že ja som ten pocit nikdy nemala...
Po dlhom čase som sa opäť vrátila na miesto, kde som kedysi trávila pomerne veľa času. No tentoraz iba na chvíľu.
