Niekedy mám pocit, že som veľmi čudný. Teda hlavne v situáciách, keď sa pokúsim pozerať na seba chvíľu zvonka, vidieť sa tak, ako ma možno vidia ľudia. Ale v poslednom čase to už radšej nerobím...možno zo strachu, možno z opatrnosti, možno ako výraz snahy ignorovať veci, ktoré sa mi až tak nepáčia, na ktorých mi možno niečo vadí, alebo ktoré sa mi zdajú trochu čudné... Nemám rád na sebe čudné veci... Ani čudné pocity vo vnútri. Čo už...
Som si však istý, že každý je iný a preto je pre tých druhých asi aj tak trochu čudný... Občas si myslím, že pre človeka je najťažšie vyrovnať sa práve so skutočnosťou, že je možno pre iných taký...no jednoducho zvláštny. A pravdepodobne ešte ťažšie je naučiť sa vnímať túto realitu skôr pozitívne ako negatívne. Priznávam, že vo väčšine prípadov, kedy sa zdám sám sebe vo vťahu k iným čudný, je to bližšie k tomu druhému... Ale možno je to len dočasné a zbytočne sa znepokojujem. Či nie?
Zvláštne sa cítim v podstate aj teraz, keď vám to tu všetkým rozprávam (teda píšem ;-)...to bude asi tým, že som v niektorých témach väčšinou dosť zdržanlivý (ako som už kdesi spomínal), v dôsledku čoho som v niektorých ohľadoch tak trošku "solitary man". Ale možno je to práve tým, že som tu nový, aj to som už však niekde napísal. Cítim sa tak trochu nesvoj...ale celkom zábavné je na tom to, že presne neviem prečo a určite to ani žiadny prozaický dôvod nemá. Nehľadám však už pre to nijaký dôvod, prozaický či poetický, lebo si myslím, že nie vždy musí človek poznať príčiny a dôvody, niekedy by ich nemal poznať a niekedy sa poznať ani nedajú.
Ak má niekto pocit, že chápe, o čom to tu vylievam, som tomu veľmi rád. Pevne veím, že sa niekto taký nájde. A pevne verím, že nie som sám.
