Lístie padá a hladí mi tvár...
Jeseň mi z očí slzy zotiera...
Prečo ten dážď sĺz utápa oči?
A kam sa môj pohľad upiera?
Kropaje sú teraz ozdobami listov,
zahmlievajú radostnú pestrosť ich bytia...
Zanechávajú však za mnou vlhké stopy
a démoni v nich môj strach isto zacítia...
Preľaknutý strácam zrak, sluch, city...
V panike zbieram zmáčané listy.
Dúfam, že to stihnem, snáď... aj keď...
Stále len dúfam, no nie som si istý...
Precitám z úľaku... a dážď ustáva...
Neotročí mi už oči, no ja vzlykám nesmelo.
Vari niet viac citov, v ktorých sa rodí?
Ale nie tak... to len srdce... onemelo...
Sneh už padá a hladí mi tvár,
mojim vyschnutým viečkam vlieva síl...
Čože je to? Radosť? Alebo žiaľ?
Kiežby dotyk zimy i srdce prebudil...