Slzy života

Lístie padá a hladí mi tvár...

Jeseň mi z očí slzy zotiera...

Prečo ten dážď sĺz utápa oči?

A kam sa môj pohľad upiera?

Kropaje sú teraz ozdobami listov,

zahmlievajú radostnú pestrosť ich bytia...

Zanechávajú však za mnou vlhké stopy

a démoni v nich môj strach isto zacítia...

Preľaknutý strácam zrak, sluch, city...

V panike zbieram zmáčané listy.

Dúfam, že to stihnem, snáď... aj keď...

Stále len dúfam, no nie som si istý...

Precitám z úľaku... a dážď ustáva...

Neotročí mi už oči, no ja vzlykám nesmelo.

Vari niet viac citov, v ktorých sa rodí?

Ale nie tak... to len srdce... onemelo...

Sneh už padá a hladí mi tvár,

mojim vyschnutým viečkam vlieva síl...

Čože je to? Radosť? Alebo žiaľ?

Kiežby dotyk zimy i srdce prebudil...