Pred pár týždňami som kráčal v pondelokráno z domu smerom k autobusovej zastávke, keď som periférnezaregistroval, že niečo spadlo zo strechy domu po mojej pravej strane na zem.Meškal som, a tak som tomu spočiatku žiadnu priamu pozornosť nevenoval, nopotom sa to čudo začalo po zemi pohybovať, zbystril som teda pozornosť a uprelsom oči na trávnatú plochu po mojom boku. To čudo, čo sa zviezlo zo strechy,bola nádherná veľká ryšavá veverička. Usmial som sa na ňu a už som sachcel ponáhľať ďalej, keď som si všimol, ako ma pozoruje. Nerozbehla saozlomkrky niekam preč, ale pomaly vyliezla na plot a pozerala sa na mňa.Ja na ňu tiež. Pripadala mi taká pôvabná a krásna, že som sa zabudol ajponáhľať. Oslovil som ju (ja zvieratá zvyknem oslovovať :) a podišiel o krok bližšie. Asi som ju veľmi zaujal, lebo ažpo chvíli sa vydala svojou cestou. Mal som pocit, akoby premýšľala, kto vlastnesom. Doteraz mi však nie je jasné, čo robila na tej streche, keď naokolo nebolistromy.
V polovici novembra som kráčal nočnouNitrou. Padali prvé mokré snehové vločky, keď ma zrazu upútal zvuk, ktorýzvyknem počuť v lete. Prechádzal som okolo stromu, v korune ktoréhosedel nejaký vták a spieval tak pekne a bezstarostne, akoby bolateplá júlová noc. Nikdy predtým som nič také nezažil. No veľmi ma to potešilo.
Nikdy nezabudnem, ako ma raz dojala našamačka. Dostala sa k nám úplne náhodou, keď bola ešte mláďaťom... Bolazima, Vianoce predo dvermi, sneh sa chumelil a bolo veľmi chladno. Sedelapred našimi dverami, a mne sa jej tak uľútostilo, že som ju vzal na ruky,vložil do košíka, dal jej teplého mlieka a ešte niečo pod zub.O chvíľku mi od dojatia vyhŕkli slzy, pretože mi bola tak veľmi vďačná, žeako som ju pohladil, začala mi plná vďaky jemne otierať svoj ňufáčiko ruku. Bolo to také milé... No a odvtedy je naša. Mal som skvelýpocit... akoby som zachránil jeden zvierací život.
Ešte si spomínam na jeden prípad, kedy maveľmi milo prekvapila a dojala až k slzám: v lete sme sedelis príbuznými vonku na terase, a pri stole ležala v košíku našamačka aj s dvoma novorodenými, asi trojdňovými mačiatkami. Predtým smemali tieto mačacie bábätká na kolenách a hrali sa s nimi, no myslelisme si, že snáď už potrebujú aj jesť, a tak sme ich teda vložili k ichmame do košíka. Ako sme sa tak rozprávali, mačka vyskočila z košíka,chytila jedno z mačiatok do papule, vybrala ho z košíkaa priniesla nám ho k nohám. Nikto sme nechápali, predsa mačky sisvoje mladé vždy urputne bránia a nikoho k nim nepustia, nie aby ichešte ľuďom ponúkali. Naša milá mačka však na podobné úvahy zjavne nedbalaa keď sme mačiatko, ktoré nám priniesla, vzali do náruče, rozbehla sa podruhé. Schytila ho a priniesla ho tentokrát k mojim nohám. Vďačne somsi ho privinul a mačaciu mamu som dojato pohladil po hlave. Predstavte si,ona si nejakým spôsobom všimla, ako sa k malým správame a keď videla,že sa k nim správame s láskou, rozhodla sa, že nám ich prinesie, abysme sa s nimi ešte pohrali, keďže sa práve prebudili a zostali veľminepokojné. Keď sme už mali obe mačiatka na kolenách, vyskočila tam aj ich mama,ľahla si medzi ne a zostala tam spokojne ležať. Bolo to peknéa tak veľmi som si vážil jej dôveru, aj keď je to „iba" dôvera zvieraťa.
Doteraz je veľmi naviazaná na ľudí a takúpovahu zdedili aj jej malé. Jedno zmenilo neskôr svoj domov, druhé sme sinechali. Bolo ako plyšový macík, ešte som nikdy krajšie mačiatko nevidel.Dorástlo a stále mu zostala tá detská tvárička. A malo strašne radoľudí, hlavne nás z rodiny. Bolo veľmi oddané. Žiaľ nešťastnea tragicky nás opustilo prednedávnom. Všetci veľmi smútili, akoby odišielčlen rodiny, a ako tak naša mama s hlavou v dlaniach plakala, našamilá mačka, ktorá práve prišla o dcéru, sa vrhla k jej noháma začala ju utešovať mňaučaním a túlila sa k nej... Mal som silnýpocit, akoby sa rozhodla naozaj mamku utešiť... Akoby sa jej chcela odvďačiť zato, ako jej mamina pomáhala v ťažkých chvíľach jej vôbec prvého pôrodu.Vtedy sa jej vraj tak vďačne pozerala do očí, že sa z nich daločítať „ĎAKUJEM". Bol to taký ľudskyúprimný pohľad, že mamina to nevedela pochopiť, ako je to možné a iba jupohladila...
Nech si vraví kto chce čo chce, toto nie súnáhody, ale zázračná skutočnosť. A nikto mi môj názor nevyvráti! :)
