Bol priemerný a nenápadný. A ani sa nesnažil o narušenie tohto stavu,cítil sa tak bezpečne. Dával pozor, aby žiadna jeho vetvička nenarušilavýzor lesa a aby žiadny jeho konárik nevytŕčal nad ostatné.
Takto ubehli dlhé roky, počas ktorých sa utiahnutý stromček neodvážil upútať na seba takmer žiadnu pozornosť.
Jedného neobyčajne obyčajného dňa sa však stalo niečo nečakané, stalo sa to však veľmi nenápadne a mladý strom si až neskôr postupom času uvedomil následky tejto udalosti.
Jedného rána si stromček všimol, že obďaleč stojí iný, zdravý a silný strom, ktorý mu prívetivo máva svojimi najväčšími konármi. Zaradoval sa a tak veľmi sa chcel dostať k nemu bližšie, že vytrhol zo zeme všetky svoje korene, prešiel ten kúsok cesty a zapustil nové korene po boku svojho spriazneného stromu. Nevšímal si námahu, ktorú mu to celé spôsobilo, hľadel iba na to, ako sa dostať k stromu, ktorý ho tak veľmi upútal a cítil, že v zemi okolo tohto stromu je oveľa viac živín, ako v zemi, v ktorej predtým rástol on. Druhý strom ho prijal s otvorenou náručou. Navzájom si preplietli konáre, niektorými dokonca zrástli a náš milý priemerný stromček začal pociťovať vlahu a živiny, ktoré sa mu dostávali z pôdy a cítil tiež podporu, ktorú mu venoval druhý strom. Po čase však druhý strom poľavil vo svojom objatí a konáre mu postupne ochabovali. Čím vrúcnejšie ho zvieral náš milý plachý strom v objatí svojich konárov, tým viac sa mu jeho milovaná spriaznená duša vzďaľovala. Až raz nastal ten krutý okamih a druhý strom sa pripútal svojím mocným objatím k inému stromu. Milujúci a odovzdaný stromček si túto ďalšiu zelenú lesnú bytosť nikdy nevšimol a tým väčšiu bolesť cítil, keď sa vyrovnával s realitou. Najväčšiu bolesť mu však spôsobovala veľká rana - diera v kmeni, ktorá vznikla potom, ako sa ním milovaný strom od neho oddelil a vytrhol svoje konáre, ktoré už predtým vrástli do jeho kmeňa.
Úbožiak milý stromček začal krvácať a miazga sa z neho liala v silných prúdoch. Snažil sa myslieť na iné veci, na okolité kríky, na ostatné stromy, na kvety, ktoré ho obklopovali, na vtáctvo, ktoré hniezdilo v jeho korune... nič však nedokázalo zabrániť oddaným myšlienkam a citom, ktoré prechovával k druhému stromu. Už to tak chodí, ak sa k niečomu donútite násilím a proti srdcu, výsledok je vždy neúspešný. Utrápený strom medzičasom pocítil krutosť vetra, ktorý dul a fúkal aj do jeho bolestivej, otvorenej a hlbokej rany. A keďže bola rana taká hlboká, že siahala až do samotného srdca stromu, každé zadutie vetra znamenalo ostrú bolesť. Cítil bolesť až v samom najhlbšom vnútri svojho srdca, akoby mu do neho niekto nemilosrdne vpichoval ostré ihly. Utrápený strom prosíkal vietor, aby ho ušetril a aby už nefúkal v jeho blízkosti, no vietor, vedomý si svojho poslania na tomto svete, odmietol tejto prosbe vyhovieť, aby nekonal proti zákonom prírody.
A tak, náš milý ubolený strom, zbitý a zlámaný z toľkej bolesti, nakoniec vystrel zúfalo a z posledných síl všetky svoje konáre smerom k nebu a vo chvíľach, kedy bolesť nie je až taká silná, snaží sa dodnes s vypätím všetkých síl oživiť iskierku nádeje v osviežujúci dážď a upiera svoj smutný zrak smerom k nebesám, usiluje sa veriť, že raz sa dostane do sveta, v ktorom je bezvetrie, v ktorom už vietor nemá žiadnu moc ... a prosí... dojatý vrúcnosťou svojho vlastného citu, ktorý prechováva vo vnútri.
Ak raz budete kráčať lesom a uvidíte strom, ktorý má všetky konáre vystreté smerom k nebu, vedzte, že ste stretli smútiaci a prosiaci strom, o ktorom rozpráva tento príbeh. Neopovrhujte ním, naopak, pohlaďte ho po ovisnutých lístkoch, objímte jeho suchý kmeň, prihovorte sa mu nežným pozdravom... bude vám za to veľmi vďačný. Najradšej by bol, keby bolo možné, aby ho svojimi sviežimi zelenými listami pohladil jeho spriaznený a tak vrúcne milovaný strom, aby ho objal svojimi zdravými konármi... Ak by to bolo možné, prial by si, aby sa ich konáre, vystreté k nebesiam, navzájom poprepletali a aby, takto spätí, spolu prijímali životodarný dážď a zdieľali spoločne tú najväčšiu, nekonečnú nádej všetkých vekov... Smútiaci strom však pri všetkej svojej snahe vie, že to nesmie očakávať, a tak iba tíško šelestí svojimi listami a zvoláva včely a vtáky, ktoré majú svoj domov v jeho korune, zvoláva ich a prosí, aby odniesli vrúcne pozdravy jeho duševne najbližšej a zároveň reálne tak vzdialenej lesnej bytosti - stromu jeho pozemského života...
V tichosti sedím v lese pod stromom a premýšľam o tom všetkom... Po lícach sa mi už takmer kotúľajú prvé slzy dojatia, no na malú chvíľku ma niečo vyruší. Do dlaní mi dopadá akási kvapka... hľa, strom plače... a ja s ním...
