Položiliste si už niekedy otázku, aké to je, stratiť vieru v lásku? Nemyslitepritom na bežne omieľanú všednú zamilovanosť, založenú na telesnosti a naničom inom. Skôr si skúste predstaviť, že nebesá vám privedú do cesty človeka,ktorého dušu si zamilujete...Nielen na základe jej dobrých vlastností, alepredovšetkým na základe toho, ako sa v blízkosti tejto duše cítite, akovás zázračne preniká oblak spokojnosti a bezpečia, optimizmua radosti zo života, keď túto dušu máte pri sebe... Pocit, ktorý nevieteslovne vysvetliť ani vecne zdôvodniť, jednoducho ho prežívate...nepostihnuteľný... zvláštny, krásny... upokojujúci. Jednoducho úplná duševnáspriaznenosť, ktorá sa nedá opísať, lebo nemá prozaické a logické základy, jejzáklady sú ukryté v hĺbke duše, kam už ľudský rozum nedosiahne, na mieste,ktoré jestvuje absolútne nezávisle od vonkajšieho, praktického sveta, namieste, kde vládne božská ľahkosť. Keďcítite, že duša, ktorú tak veľmi milujete, vás vytrháva z doterajšej biedya zlých návykov, robí vás lepšími a vy ste šťastní, lebo viete, že jeto správne smerovanie a že presne tadiaľ ste v hĺbke svojho srdcavždy chceli ísť. Nadobúdate pocit, že toto sa nemôže vyvinúť inak, ako tak, žesi so svojou spriaznenou dušou budete najbližší na svete a že spolu budetekráčať životom v ústrety večnému horizontu... Vedeli by ste jej zniesťmodré z neba, ba dokonca celé samotné nebo, vedeli by ste pre ňu spraviť veci, ktoré by ste nikdyv živote inak nespravili... Vedeliby ste tomuto človeku dať všetko, seba, celý svoj život... svoju dôveru,snahu, radosť. Pre napredovanie tohto vzťahu by ste obetovali čokoľvek.
Akéto však je, keď človek už nie je schopný takýmto zázrakom veriť? Je to fádnea smutné... je to zúfalé a ubíjajúce... Sklamanie, ktoré mu spôsobífakt, že sa to celé napokon neskončí tak krásne ako si želal, by sa dalo krájaťnožom, tak veľmi sa vtedy zhmotňuje... Miluje, ale nesmie... Ľúbi nadovšetko,ale je to zbytočné... Trýzni sa, lebo neverí, že má inú možnosť. No v tejchvíli naozaj veľmi na výber nemá. Vnútorný boj v ňom spôsobuje zmätok, strach,zúfalstvo... Čo ak stratil človeka, ktorý si našiel spriaznenú dušuv niekom úplne inom? Znamená to pre neho mučiareň, jedovaté šípyv hrudi. Zahmlieva sa mu pred očami, trasie sa mu celé telo, nevidímožnosť úniku. A čo ak ten človek, ktorého naozajstnú blízkosťa bezhraničnú oddanosť už nesmie cítiť, je pre neho zároveň anjelom, ktorýho ako jediný svojou spriaznenosťou dokázal pozdvihovať k životným pravdáma nekonečným nebesám? Čo ak s dušou, ktorú ľúbi, stráca aj nádejs týmto všetkým spojenú? Čo ak cíti, že tieto zázraky s ním už nikto inýnedokáže? Čo ak vie, že človek, ktorého miluje, je osudovým, najdôležitejšímčlovekom v jeho pozemskom živote? Najdôležitejší človek je predsa lenjeden, takých, ktorý vás rozhodujúco ovplyvnia vo vašom životnom napredovanínie je viac, to by potom tá osudovosť ako dar z nebies nemala význam. Keďvšak človek vidí, že zostal vnútri sám, že jeho „dar z nebies“, jeho anjelnepatrí jemu, prirodzene stráca dôveru v to, že láska, ktorá pochádzaz najhlbších hlbín ľudskej duše, vedie u každého k šťastiu...Zdá sa mu vtedy veľmi nespravodlivá, keď niekomu prináša radosť, inému žiaľ. Akstratíte dôveru v túto lásku, ktorá znamená viac ako by sa čakalo, ktorápre vás znamená cestu životom, vtedy sa cítite otrasne a nevidíte nádej,aj keby ste veľmi chceli...
Človekvo svojej čistej podobe je dušou. Duša ho robí tým, čím je, len je zaťaženákaždodennou praktickosťou a snahou o prežitie, niekedy viac, niekedymenej. V duši je miesto, niekde tam, hlboko, kde sú ľudia spojení s tým,čo rozum nepochopí a zmysly nevnímajú. A to, že človek stratíz tohto radosť, ho robí nešťastným. Ak sa mu milovaná osoba, na ktorúhľadel v prvom rade práve svojou dušou, vzdialila... Vie, že ju nesmienechať odísť a tak sa snaží pretrpieť tú bodavú bolesť, že nie on je ten,kto je jej najbližší... Nie on je ten, s kým jej je najlepšie... Ženepatrí jemu a on nepatrí jej, aspoň nie tak, ako by si to želal.
Akniekto verí v reinkarnáciu, možno v ňom žije aspoň malá nádej, že akmu nie je LÁSKA súdenáteraz, tak sa jej dočká v ďalšom živote... Strata dôvery v duchovnúradosť a spätosť dvoch ľudí nie je obyčajnou povrchnou depresiou modernéhosveta, v tom mi dáte isto mnohí za pravdu... Bojím sa, že je to skôr„malá“ veľká tragédia...
Ostávadúfať v zázrak, aj napriek tomu, že ho už nikto veľmi nečaká....
