V mojom prípade to bol asi zážitok,keď sme v roku 1944 pozerali zo záhrady na horiacu Apolku.Bývali sme na Šulekovej, na kopci neďaleko pomníka padlých v prevej svetovej vojne.Stáli sme tam z mamou,lebo otec bol niekde v meste.Ja som mal 4 roky ,brat 7.Tak to si pamätám a ešte keď v tom istom roku sme vítali otca,ktorého prijali spievať do divadla.Bolo to čudné,že v máji bombardovali Apolku a v októbri 1944 otec hral v operete s. F.K.Veselým.Aj ten reklamný plagát ešte niekde mám.Potom to mám už nejako pomotané,lebo sme sa vrátili z mamou k babke do Čiech,kde nás v roku 1945 oslobodili američania. To som si tiež pamätal,lebo ten deň sme z bratom išli pásť kozu a ja som ju šibol tak, že sa splašila a ťahala brata po ceste až mu koleno potrhala.Američania ktorí pri nás mali auta a stany mu koleno zašili a dali aj lieky.Keď už sme chodili na Slovensku do školy sme to pár krát zneužili,lebo keď sme kreslili našich osloboditeľov, tak sme na tanky nekreslili americkú zástavu.Pohlavok sme dostali aj keď sme sa ohradili, že na dedine pri Plzni oslobodzovali američania.Potom sme už nikoho nedráždili.Americký opasok máme doteraz. Ešte v roku 1944 sa mi narodil braček,ktorí sa ale roka nedožil.Keď vojna skončila ,umieralo veľa detí v Bratislave na dyzenteriu. Ondrejsky cintorín bol plný hrobečkov a drevenných krížikov.Prešlo viac ako rok,keď mama z porodnice na Zochovej z okna zavolala na školský dvor na Podjavorínskej,kde som sa hral.Prešmykol som sa cez plot a mamka mi z okna hodila niečo ako jablko.Bolo to prvý pomaranč,ktorý som videl prvý krát.To dostala,lebo sa mi narodil brat.Keby som napísal,že ho mám doteraz.tak by ste si už odo mňa nič neprečítali.Na budúce už veselšie.
Robert Škerko
