Pokojne si putujeme Tureckým juhom, križujemeEufrat, noc trávime v autoservise a každým dňom očakávame, že sa nám ozvúLaco a Vlaďa, kde si dáme stretávku.
Eufrat, v pozadí mestečko Birečik
náš kútik v autoservise (vľavo hore)
Keď sa nám ozvali, že sa stretneme v Kilise,priamo na ceste sme sa otočili a začali sme stopovať v zapadnutom kúteTurecka, na Sýrskom pohraničí, na vidieckej ceste popri hranici.
Ľudia nám sami hovorili, že tadeto nič nechodí,a mali pravdu. Slnko pieklo a tak nás nejakí Kurdi pozvali do tieňa si posedieťa ochutnať domáci syr. Vytiahli ho z igelitového vreca, vyzeral dosť podozrivo,ale chutný bol, len čo je pravda.
Poďakovali sme a stopujeme ďalej na tejtoopustenej ceste, keď tu zrazu stojí auto s nemeckou ŠPZ, cúva, je hrozneplný, ale nejak sme sa pomestili. Chlapík sa volá Harald, ide aspoň kúsok cestynašim smerom, ale ani sám nevedel kam presne ide. Mal iba neprehľadnéčiernobiele mapy. Kecáme, kto sme - čo sme a z neho vyliezlo, že je členomrecesistickej organizácie ľudí, ktorí chodia po celom svete a pomocou GPSvyhľadávajú body, kde sa stretávajú poludníky a rovnobežky. No a Harald právemieril k bodu 37-37, teda 37 stupeň severnej šírky a 37 stupeň východnej dĺžky...to nás okamžite nadchlo, skoro sme odpadli od vytrženia, hneď sme Haraldovinavrhli, že mu môžme robiť spoločnosť a pomôcť mu s hľadaním bodu.
Ani s pomocuGPS to nie je také jednoduché - mapy nebývajú vždy presné a tak človek ani nevie,kde sa presne ten bod nachádza- či to bude na kopci, či tam bude stáť dom, mešita, vojenský objekt, alebo to bude v rieke, jazerealebo kde vlastne ?
Z hlavnej cesty sme odbočili a išli sme čoraz viacrozbitými cestami, videl som na Haraldovi ako cíti každý kameň pod kolesom,blúdime zabudnutými tureckými dedinkami, hlbokým vidiekom, GPS hlási, že bod ječoraz bližšie, napätie stúpa, odrazu sa akosi začíname vzdaľovať, tak tootáčame a na „križovatke" dvoch ciest desiatej triedy odbáčame na tú horšievyzerajúcu, a opäť sa približujeme, už je to len 7 km, 5 km, 3 km a nakoniec sanám podarilo dostať až do vzdialenosti asi 100 m, čo je mimoriadny úspech, lebosa nám kľudne mohlo stať, že budeme musieť zaparkovať auto a šlapať z oveľaväčšej vzdialenosti.
Dostávam do ruky GPS a rýchlym krokom trielim hore strmýmsvahom, tí dvaja za mnou nestačia, v sandáloch a tenkých odevoch sapredierame hustými pichľavými krovinami rastúcimi na strmom suťovisku, trebalostúpať, ale nič nás už nedokázalo zadržať a o pár minút stojíme ako prví nabode 37-37, je to úžasný pocit. Pravdaže pred nami tu už muselo byť veľmi veľaľudí, ktorí ale ani len nemali potuchy že toto je bod 37-37, a keby to ajvedeli, tak ich to určite nenadchýňa. Harald fotí GPS, všetky svetové strany a ajnás, objaviteľov.
37N-37E
a sme tu, 37-37
sme prví
Dookola je polosuchá vápencovápoľnohospodárska krajina, pestujú tu najmä pistácie, ale ešte sú zelené.
pistácie
Vraciamesa do auta a vydávame sa opäť na tú strastiplnú rozbitú cestu a najbližšiu hodinuzase nadskakujeme, tie ranné syry v žalúdku, a k tomu tá horúčava, nemámz toho dobrý pocit. Keď sme prišli na hlavnú cestu, Harald sa rozhodol, ženás zavezie až do Kilisu, kde máme stretávku s Vlaďou a Lacom. Tam nám alezačínalo byť už pekne nevoľno, krútilo nám v žalúdkoch, lúčime sa s Haraldoma najbližšie chvíle trávime na záchodoch v hlavnej mešite, je to čorazhoršie.
Konečne sme sa stretli, keď nás tí dvaja uvideli, boli zhrození, už nielenserieme, ale aj strašne zvraciame kúsky ranného syra. Rodina muezína námponúkla ubytovanie priamo v minarete, donášajú fantastickú večeru, ale mysa iba pozeráme ako Laco s Vlaďou do seba tlačia dobroty, a Marek nakoniecnespal v minarete ale na záchode....
minaret, kde nás ubytovali
posledná fotka, lúčime sa s Tureckom - Jalla, Jalla do Sýrie !
No, a ráno ideme do Sýrie. Ale to je už iný príbeh...
