Keď sme vystúpili z kamiónu v Dogubayazite,ešte nič netušiaci sme vtipkovali, že zajtra sa zbalíme a vybehneme si hore.Ubytovali sme sa pri prekrásnej pevnosti na hodvábnej ceste Ishak Pasha,len pár km od Iránskej hranice. Stretli sme skupinku štyroch slovákov, pokecalisme na našej terase pri čajíku. A večer sa to všetko nejak narýchlo zomlelo,dostali sme ponuku ísť na Ararat, dávame si poradu a padlo rozhodnutie, žeto skúsime.
Do neskorej noci sme sa balili, požičali smesi mačky, bundy, karimatky, stan a ráno nás už čakal sprievodca Nuri s náklaďákom.Okrem nás išiel ešte jeden Turek, jeden Rus a jeden Japonec.
"expedícia Ararat" (foto: Peter Halaj)
nakladáme
Naskakujeme, nakupujeme jedlo na 3 dni, a uz fičímecez kurdské dedinky.
kurdské obydlia pod Araratom ( foto: Peter Halaj)
hora je stále bližšie (foto: Peter Halaj)
niektorými úsekmi musíme pešo
s úsmevom na tvári (foto: Peter Halaj)
Auto nás vyviezlo do cca 2500 mnm, odtiaľ šlapačka dozákladného tábora v 3 200 mnm. Cestou sa zastavujeme v stanoch u nomádov. Tetuška prikladala do pieckyzvieracie lajná a navarila skvelý bylinkový čajík.
nomádi (foto: Peter Halaj)
stany nomádov pod Araratom (foto: Peter Halaj)
hlavným palivom je vysušený trus
o chvíľu je hotový čaj
nomádka
a ideme ďalej (foto: Peter Halaj)
kone sú hlavný dopravný prostriedok
Večer v tábore už ibarelaxujeme. Skamarátili sme sa s Rusom Andrejom, bradatý dlhovlasý týpek, asitak 50-nik, profesor matematiky na Petrohradskej univerzite.
prvý tábor, miesto bez vody
Ďalší deň nás čakalo dlhé pomalé stúpanie do táborav 4 200 metroch. Cestou nás predbiehali kone, ktoré vynášali bohatýmturistom batožinu.
haló ! je tam dachto ?
koníky boli niekedy aj nebezpečné, ledva sme pred nimi uskakovali (foto: Peter Halaj)
Šli sme bez akejkoľvek aklimatizácie, Brko mal bolestihlavy, mňa tlačilo v pľúcach, únava robila svoje. Keď sme dorazili do tábora, lensme sedeli a neverili tomu, čo vlastne robíme.
druhý tábor, 4 200 mnm, voda z ľadovca (foto: Peter Halaj)
podarilo sa nám požičať 3-miestny stan, ja budem spať u Rusa
Vôbec sme neplánovali ísť naArarat, nemáme žiadnu výstroj. Všetci ľudia okolo, čo sa tak ako my na druhýdeň chystali ísť na vrchol, boli perfektne vybavení, riadne topánky, paličky, čiapky,bundy, rukavice, mačky, čakany, dobréspacáky, termosky... atď, za to my na sebe len tenké nohavice, požičané bundy,na nohách tenisky (na ktoré sa nakoniec mačky nedali pripnúť), tenučké letnéspacáky, žiadne čiapky, rukavice.
"outdoorové oblečenie": požičaná bunda, roztrhané nohavice, plátené tenisky (foto: Peter Halaj)
Nocovali sme na kameňoch v stanoch a zime.Ešte večer sme pozorovali, ako sa láme ľadovec a s obrovským rachotom sa rútispolu s kameňmi do doliny.
Vstávali sme o polnoci a v skupinesme sa vydali na posledných 1000 výškových metrov. Bol to brutál, Brkovi išloroztrhnúť hlavu, baby nevládali, a mne sa zle dýchalo. Našťastie, stúpalo sapomaly, mesiac nám svietil na cestu, ktorá je vlastne jedným veľkým suťoviskomsopečného kamenia. Postupne sa rozvidnievalo, dorazili sme na okraj ľadovca,všetci obúvali mačky, teda, okrem mňa, a ešte jedného Turka, a šlapeme ďalej,fučí, voda vo fľašiach nám zamrzla.
na ľadovci, tretia od konca s kapsou cez plece je naša Dušana
Fotím s obrovskými problémami, lebo som siuž takmer necítil prsty na rukách (ani na nohách), ale celkom dobre som vládal,pomaly začínalo vychádzat slniečko, a na druhej strane sa vytvoril úžasný tieňAraratu. Nič podobné som v živote nevidel. Šlapem rýchlo hore, ťahali ma tamnejaké sily, ostatných zanechávam za chrbtom a posledných 15 min stúpamúplne sám. Bol to neopísateľný pocit, keď som prišiel na vrchol, bol som prvýčlovek, ktorý stál 16. augusta 2006 na Ararate.
na vrchole...v pozadí tieň Araratu na zemskom povrchu
Neskutočnévýhľady na všetky strany - Turecko, Irán, Arménsko. Nuri vraví, že máme šťastie,väčšinou tu vraj tak fúka, že sa tu nedá ostať dlhšie ako 5 minút. My sme satam kochali hádam aj polhodinu, ostatni postupne prichádzali, objímali sme sa,každý bol štastný. Hory ľudí tak krásne spájajú.
sami sme neverili, že tam vylezieme
výhľad pri zostupe, malé biele bodky sú stany pastierov (foto: Peter Halaj)
druhý tábor pri zostupe (foto: Peter Halaj)
zľava: Nina, Dušana, Nuri, japonec, Andrej, Braňo, Ali, Brko
trojdňový výstup
Ďakujeme horským bohom, že nás takých nevybavených ochránili a pustiliaž na vrchol.
