View Attari/Wagah in a larger map
ulice Amritsaru vyzerajú ako kdekoľvek v Indii, no sú o poznanie čistejšie
opustený palác
Očarení Zlatým chrámom sa motáme úzkymi uličkami zo 17. a 18. storočia. Predavači z obchodíkov sa na nás usmievajú a ponúkajú svoj tovar. Po dlhých mesiacoch často až prehnanej pozornosti si to uvoľnenie atmosféry užívame. Akoby sme (zase raz) ani neboli v Indii.
živé hady v akcii
čaj, čaj, čaj, čááááj
Ulice a vypracované lýtka cyklistu na rikši nás zaviedli k hinduistickému chrámu. Hinduisti žijú aj v meste Sikhov. Po vstupe do hlavnej haly preplnenej balónikmi nás do otvoru v stene strhol sprievod veriacich. Ocitli sme sa na prekážkovej dráhe, kde bolo potrebné prekonať všetky nástrahy, tunely, vodné priekopy, umelé jaskyne s množstvom sošiek bôžikov, ktorí na nás vyplazovali jazyk. Hinduisti veria, že každý kto túto cestu plnú prekážok prekoná, môže čoskoro očakávať prírastok do rodiny. Tak preto tu bolo toľko mladých párov. Možno majú takéto cestičky aj v iných chrámoch po celej Indii a tak dnes ich je na svete už viac ako jedna miliarda.
v chráme
vodná priekopa
aj malý tunel je súčasťou chrámového bludiska
v niektorých jaskynkách nevisia zo stropu stalaktity, ale vemená
no a vyplazený jazyk 3-okého boha na záver
História Amritsaru pamätá aj krvavé dni. V roku 1919 sa v parku Jallianwala Bagh neďaleko Zlatého chrámu odohrala jedna z najčiernejších epizód koloniálnej Indie. Bristkí vojaci spustili bez varovania paľbu na neozbrojené zhromaždenie mužov, žien a detí z mesta a okolitých dedín oslavujúcich festival Vaisakhi. Park bol zo všetkých strán oplotený a tak bezradní ľudia v snahe zachrániť si holý život skákali do hlbokej studne. Z tej bolo neskôr vytiahnutých viac ako sto tiel a celkový oficiálny počet mŕtvych je 379. Na stenách v parku sú dodnes stopy po guľkách.
aj tak je ešte stále toho dosť dovolené
park Jallianwala Bagh
stopy po britských guľkách
Denne neskoro popoludní smerujú na indicko-pakistanskú hranicu Wagah-Atari stovky autobusov, mikrobusov a dokonca aj vlak. Každovečerný ceremoniál zvesenia štátnej vlajky a zamykania hranice sledujú (najmä na indickej strane) tisíce návštevníkov. Jedným z mikrobusov sa po novučičkej diaľnici vezieme aj my. Hraničný prechod Wagah-Atari je jediným otvoreným medzi týmito dvomi krajinami a často je nazývaný „berlínskym múrom Ázie". Dedinka Wagah bola v roku 1947 nešťastne rozdelená, keď jej západná časť sa ocitla v Pakistane a východná v Indii.
davy ľudí smerujú k hranici (2x)
Zatiaľčo poniektorí colníci v priebehu dňa odbavujú cestujúcich, väčšina z nich svedomito trénuje, aby večerná šou dopadla bez jedinej chybičky.
Indický colník - kohút (2x)
v plnej kráse
Organizátori nás, ako aj všetkých ostatných turistov, usádzajú do VIP sektora s najlepším výhľadom. Na obidvoch stranách burácajú nacionalistické hity s cieľom prehlušiť protivníka. Indov je na tribúnach neporovnateľne viac - odhadom 15 tisíc oproti asi tisícke Pakistancov. Hlásateľ s mikrofónom pobehuje pred tribúnami a burcuje ľudí. Po ceste smerom k hraničnej bráne behajú tam a späť hrdí Indovia so štátnymi vlajkami. Na ceste je čoraz viac tancujúcich ľudí. Muži a ženy z oddelených tribún na pakistanskej strane sa všetkému iba prizerajú. V Pakistane sa netancuje. Slobodná India vyhráva.
Hindustan Zindabad !
((Attari1))
v pohybe
oslava Indickej národnej hrdosti
((Attari2))
v pohybe
dnes prišlo opäť veľa ľudí (2x)
Indické dámy (2x)
Indickí páni (2x)
Pakistanská tribúna - ženská časť
a tribúna s mužmi na opačnej strane
Pakistanské ženy hýria farbami rovnako ako ich Indické kolegyne
a ešte 2x indická strana
Slnko postupne klesá k obzoru a pred budovou hraničnej stráže nastupujú uniformovaní colníci. Začína sa jedna z najslávnejších hraničných šou na svete. Indickí a Pakistanskí colníci najprv súperia v tom, kto dlhšie vydrží húkať do mikrofónu. Následne fantastickým krokom, kde nohy vykopávajú vyše hlavy, sa postupne približujú k bráne. Brána sa otvorí a nasleduje asi 10-15 minútový tanec (identickí na oboch stranách hranice) pri ktorom sa colníci predvádzajú, ako kohúty pred súbojom. Počas predstavenia dôjde ku krátkemu podaniu rúk dvoch znepriatelených strán a následne sa začínajú spúšťať štátne vlajky. V snahe zachovať rovnosť národov a vzájomnú úctu sa vlajky kĺžu bok po boku a ani chvíľu nie je niektorá z nich vyššie. Obecenstvo šalie. Colníci vlajku poskladajú, poklonia sa druhej strane a so všetkými poctami odnesú do útrob hraničnej budovy. Slnko zapadlo a hranica zostáva až do jeho východu hermeticky uzavretá. Tento úžasný ceremoniál sa tu opakuje denne už od roku 1959.
((Attari3))
v pohybe
a už sa mašíruje
perfektne nacvičená zostava
((Attari6))
v pohybe
vzácna krátka chvíľa, kedy je hranica otvorená dokorán
na pamiatku
a opäť nás víta najväčšia demokracia na svete
Cestou späť do Amritsaru sa mi stále nechce veriť, že to čo sme práve videli, nebolo iba divadelné predstavenie, ale niečo skutočné. Nemôžem si pomôcť, ale stále si predstavujem, ako by asi tancovali naši a maďarskí colníci.
