Kadekoho s kadečím sme stopli od multikár cezluxusné mercedesy, od traktorov po motorky. Napríklad, keď sme stopovali napáliacom slnku v púšti s 2 dcl vody, Marek skonštatoval: „Tak, a sme v suchu",no a v tej chvíli nám zastalo osobné auto zo Saudskej Arábie s troma šejkami, akeďže v tejto bezstarostnej krajine neplatia „žiadne" dopravné predpisy,naložili nás všetkých štyroch s veľkými vakmi. Vlastne ani nechápem ako sme satam všetci napchali, veď na zdanom sedadle sme sedeli piati.
A fičíme rýchlosťou 180 km/h púšťou v klimatizovanom aute. Vystupujeme v Palmyre- 45 stupňov.
okrem Saudov nás vzali aj títo milí Kuvajťania
Aj traktornám zastal. Mal len s jedno sedadlom (pre šoféra) a tiež nás zobral všetkých,dvaja na blatníkoch, dvaja na motore a ešte naberal ďalších, bolo nás tamcelkovo deväť, každý sa niečoho držal aby nespadol, lebo sme stúpali do kopcov.Alebo taký dobytčák, museli sme skákať, aby sme mali aspoň aký taký výhľad nazápad slnka a kývali sme si so šoférmi osobných áut.
20 km bezstarostnej jazdy na traktore
Aľudia, tí sú úplne nádherní, aj v Sýrii aj v Turecku, cítime sa tu oveľabezpečnejsie ako u nás a vraj, že oni su tí zlí. Naša slovenská (slovanská)pohostinnosť sa môze strčiť..... do vreca. Všetci, teda takmer všetci súpripravení pomôcť, desiatky ľudí denne nám núkali jedlo a strechu nad hlavou.Za tie tri týždne sme spali iba v troch hoteloch.Apolicajti ? Tí sú azda naši najväčší kamárati. Keď sme napr. na juhu Turecka predpár dňami stopovali a prišiel k nám dopravný policajt, zľakli sme sa, že smeniečo vyparatili. On sa nás ale len trochu povypytoval kto sme a kam ideme a užnás aj bral na policajnú stanicu, lebo akurát pred ňou sme stáli, že reku, abysme si sadli do tieňa a nestopovali na tom silnom slnku. O chvíľu dobehol sigelitkou plnou jedla a pitiva, nech sa posilníme, veď určite musíme byťhladní. On sa zatiaľ postavil na cestu a začal pracovať za nás. Veď dopravákovizastane každý. O 5 min nás už nakladal do cisterny s benzínom. Ľudia si tu dôverujú, vaky si nechávame hocikde a o pravidelných nocľahoch vdomácnostiach, večerách, obedoch, raňajkách som už čosi spomínal. Zasenestíhame jesť jedlo, čo sme si zobrali ešte zo Slovenska, a to sme už nejaké 2mesiace na ceste.
jedla bolo naozaj dosť
A ešte mi nedá nespomenúť aký je svet malý. Kráčamepreplnenými uličkami starého Damasku a ako mnohokrát predtým nás niekto oslovil:„Where are you from?" a za chôdze len odpovedáme ako už xy-krát predtým: „Slovakia"začuli sme ešte nejakú odpoveď, ale boli sme už ďaleko, kamarát nás dobehol aukazuje nám pohľadnice Nitry, Trenčína, Bratislavy, že má priateľov naSlovensku, či ideme s ním do obchodíku na čaj. Toto pozvanie sme nemohliodmietnuť. Ako si tak sedíme a vychutnávame atmosféru nočneho Damasku apozeráme, čo zaujimavé predáva náš kamarát, zbadáme „slovenské zátišie"...slovenský znak, vlajka, pekne upevnené na zamatovom vankúšiku vo výkladeobchodíku v srdci starého Damasku, pri mešite, kde je pochovaný Ján Krstiteľ. Kecáme,zisťujeme,že Mohammed má akurát dnes narodeniny a chváli sa adresami svojich slovenskýchkamarátov. V hlave sa mim zatočilo, keď sme medzi papierikmis adresami zbadali Veroniku - Vlaďkinu sesternicu, ktorej týmtoodovzdávame pozdrav od Mohammeda.
batožina na strechu, a do kabíny ideme všetci
skúsili sme ísť aj autobusom
Musím už konciť, tak ešte narýchlo zážitok dnešnejnoci. Po polnoci nás kamión vyhodil v Malatyi, miliónovom meste, tak sme sazložili na spanie v nejakom sade a ráno sme zistili, že je to záhradný bufetpozbíjaný z dosiek a igelitu, so záchodom postaveným len zo starýchzhrdzavených dvier áut. Keď prišiel majiteľ, chodil v tichosti okolo násaby nás nezobudil, keď sme vstali, tak nám niekoľkokrát ďakoval, že sme si vybralipráve jeho záhradu a takto ho poctili a pozval nás na čaj, čo nakoniec skončilovýdatnými raňajkami. ĎAKUJEME....
Moji milí, tak nadnes to je všetko, zdvíhame kotvy smer sopka Nemrut pri Vanskomjazere a potom opäť k Iránskym hraniciam.....
