Ararat - 5167 mnm (foto Marek Ďuriš)
Konečne, hádam po týždni, sme sa ubytovali v hoteli...našli sme ho..super krásny, čistučký a s výhľadom do okolitej krajiny priamo pod jednou z najvýznamnejších tureckých historických pamiatok Ishac Pasha, za 1,5 USD na noc s teplou vodou a elektrinou...a tak dnes sme prali, dopĺňame baterky a aj seba...
Ráno sme boli na výlete v horách, motali sme sa medzi domorodými pastiermi kôz a oviec a kochali sa tou neuveriteľnou prírodou vôkol seba s veľkým strážcom Araratom... Na Mareka vybehli psy, skoro prišiel o stehno.
Veľmi sa tu výletovať nedá...dookola sú štátne hranice a všade je armáda, sme v rohu Turecka...za kopcom je Irán, za druhým je Azerbajdžan a za tretím Arménsko...Jerevan je od nás hádam 50 km...večer chcem skúsť naladiť rádio Jerevan a vypočuť si, čo hlásia...
východ Turecka, kraj pastierov
pevnosť Ishaak Pasha
okolie Dogubayazitu, kraj pod Araratom
Prišli sme tu včera, keď sme chytili stopa asi 800 km zo stredu Turecka...a on (Šino) išiel až do Iránu a odtiaľ pokračoval až do Turkménska a aj by nás bral, ale nemáme víza... tak to odkladáme nabudúce.
Krajina vôkol sa od západu Turecka rapídne zmenila...skončili lesy a už sú tu len holé kamenisté, alebo trávou porastené kopce 2-3tisíc m vysoké s pastierskymi dedinkami...a ich obyvatelmi, ktorí sú z nášho európskeho pohľadu možno zaostalí, sú negramotní, ale na druhej strane sa k okoliu správajú ako najväčší ekológovia...vôbec nevytvárajú odpad, nekupujú nákupy v igelitových taškách...necestujú... nemíňajú ropu atď... keďže nemajú drevo a zimy sú tu kruté, sušia trus svojich zvierat a tým potom v zime kúria vo svojich hlinených, alebo kamenných domčekoch.
Zato okolie cesty je poznačené tureckými inžiniermi...ktorí tu stále niečo projektujú a rýpu a presýpajú a budujú...a potom im to eroduje a stále majú problémy.
kurdská dedinka s pyramídami z trusu
hlavný ťah do Iránu
Pred pár dňami sme sa náhodou večer privandrovali do dedinky Bogazkale - Hattušaš...a bol už večer, tak sme si zašli za dedinu pohľadať nocľah...bolo to tam impozantné...jeden kamarát povedal, že to malo silný estetický imperatív...no a ráno sme zistili, ze sme spali na neskutočne významnej archeologickej lokalite...Hattušaš bolo kedysi hlavné mesto Chetitskej ríše, civilizácie ktorá tu žila pred 3500 rokmi...je tu veľa chrámov a opevnení a pravých hieroglyfov...a boli tu nájdené nejaké tabličky s dohodami medzi Chetitmi a Egyptskými faraónmi...je to lokalita Unesco...ale boli sme tam úplne sami, len v diaľke sme videli, ako traktor priviezol na vlečke archeológov...inak sa tu všade pasú kravy no a tie na to zvysoka se*ú.
Hattušaš, centrum ríše Chetitov
Odtiaľ sme sa vystopovali tak, že nás vzal traktor asi 20 km a potom jeden veterinár, ktorý nás zaviezol s sebe domov a dostali sme obed a kecali sme s rodinkou, má 5 synov...
A potom sme ešte zablúdili do Amasye...ďalšieho nádherného mesta v Strednej Anatólii, ktoré bolo tiež hlavným mestom rôznych ríší, ktoré sa tu nachádzali. Je to mesto v úzkej rokline a v skalných stenách po bokoch su vytesané hrobky sultánov a pomedzi to preteká rieka...fakt pekné.
Amasya (foto Marek Ďuriš)
Pár postrehov na záver.
V Turecku je nesmierne prepracovaný systém recyklácie odpadu...recykluje sa tu všetko, stačí otvoriť okno na aute a vyhodiť to von...a je to. Recyklujú takto všetci...je problém nájsť odpadkový kôš.
Teraz sme, moji milí asi na najvýchodnejšom mieste našej cesty...z našej krajinky to bude okolo 3500-4000 km, ako vravím, pozeráme do Iránu...ak to môžem tak povedať, od zajtra sa už budeme len vracať, ale ešte to nebude také rýchle...teraz pôjdeme na juh, kde sa budeme nejaký čas motať...a potom, keď skompletizujeme naše rady a rozšírime sa o dvoch spolucestovateľov Vlaďku a Laca pôjdeme do Sýrie.
Včera sme stretli Sergeja...učiteľa fyziky na Sibírskej univerzite...má schodené všetky pre nás neznáme pohoria v Rusku a Kazachstane a Tadžikistane a čojaviemkdeešte a kecali sme, len tak som sníval...
Toto mestečko Dogubayazit, kde teraz sme, je dosť travellerské...je to jeden z 2 prechodov do Iránu a tak tadeto prejdú všetci co idú do Iranu, Pakistanu, Indie...
Večer sme videli český autobus...tí su asi naozaj všade...
Stravy máme dosť...habadej a pekne pestrej a to si skoro vôbec nekupujeme, ale stále sme pozývaní...mininmálne raz denne teplé jedlo a 5-10 čajov, podľa oblasti kde sme a či sme pre miestnych čudá s ruksakmi, alebo nie.
Museli sme spustiť aj z hygienických návykov a prešli sme na systém ľavej ruky a krčaha s vodou...ale človek aspoň nedostane vlka....
