Zobraziť Jhansi to Vijayawada na väčšej mape
Keďže hladných žalúdkov je všade naokolo dosť, rozhodli sme sa chlieb ponúknuť najprv psom - stvoreniam najbiednejším z biednych. Žiaľ, ani jeden z nami oslovených v našom chlebe napriek hladu nezacítil nič, čo by sa dalo jesť. Ako ďalšiemu zástupcovi pouličnej fauny sme chlieb - dar boží ponúkli tomu najsvätejšiemu, čo na ulici možno stretnúť - krave. Tá už síce do úst kúsok zobrala, ale po chvíli od úmyslu upustila a krajec nám s pokorou vracia.
kravy väčšinou zjedia všetko, vrátane lepidla, ale deluxe chlieb im nezachutil
Dostali sme sa až na železničnú stanicu v meste Jhansi, na miesto, kde kraľujú krásne vypasené potkany. Za neustálej pozornosti okoloidúcich sme konečne natrafili na stvorenia, ktoré sa núkať nenechali.
šup šup s krajcom do diery
chlebík deluxe predsa len nevyšiel nazmar
Z Jhansi nám odchádza vlak, ktorým sa presunieme na juh o celých 1 400 kilometrov.
na peróne - cestujúci, predavači aj kravky
niekto má veľa batožiny
Usádzame sa na „našich" sedadlách v maximálne preplnenom vlaku. Je deň a s prísediacimi o miesta zatiaľ nebojujeme.
V malom, bezvýznamnom šesťmiestnom oddelení asi dvojkilometrového vlaku je nás šestnásť. Sedím pri okne (pri mreži) a pozerám von. Hodiny pozorujem krajinu. India je nádherná, ale žiaľ, nech sa pohneme kdekoľvek vidíme, že zároveň je to aj jedna obrovská ekologická katastrofa.
Fabriky dymia škodlivé látky v takej miere, ktorú v Európe nepoznáme. Všetky odpadky sú spaľované na uliciach. Staré motory nespočetných rikší, autobusov a nákladiakov bez katalyzátorov ulice miest zadymujú ešte viac. Zber odpadu je neznámy pojem. Známy pojem je bezuzdné znečisťovanie vody, pôdy a vzduchu a čoraz obludnejšie používanie chemikálií v poľnohospodárstve.
slumy sú najmä na okraji väčších miest a v okolí železničnej trate
väčšina riek a iných vodných plôch je katastrofálne znečistená
jazierko
červená tropická zem (červenú farbu má vďaka oxidu železa)
chlapci naboso
V snahe priblžiť sa západu sa tu zabudlo na to najcennejšie - na prírodu. A pritom v prírode sa skrýva nesmierna hodnota.
kdesi v štáte Madhya Pradesh
kdesi v štáte Andhra Pradesh
Pomaly sa stmieva, z okna nič nevidieť a tak sa môj zrak obracia na ľudí sediacich a stojacich okolo mňa. Je tu skupina asi 5 žien v červenom sárí, ktoré sa už niekoľko hodín neprestajne prehrabujú vo svojej batožine. Sú s nimi traja chlapi a osem detí. Takmer všetky sa na nás uprene pozerajú, niektoré s otvorenými ústami. Ulička je ako divadelná scéna. V asi minútových intervaloch ňou prechádzajú predavači jedla, kávy, alebo čaju dookola opakujúci svoju mantru: „Čááááááááj, čaj, čaj, čááááááááj". Každú chvíľu nám pod nohami ručne zbierajú odpadky telesne postihnutí zametači. Odpad vyhadzujú z okna a pýtajú si za to svoje Rupie. Žobráci v každom kupé plačú a ľudia väčšinou odvracajú zrak. Slepci spievajú náboženské piesne. Kňazi na čelo ľuďom nanášajú červené bodky "bindi", ktoré ľuďom pomáhajú udržať si energiu a posilniť koncentráciu. Aj transvestiti ("hijra") sa dožadujú svojho prídelu. Zdá sa, že práve oni sú v zbieraní Rupií najúspešnejší. V Indii sú považovaní za tretie pohlavie a stretnúť transvestitu znamená veľké šťastie v živote človeka. V noci vlakom chodia aj chlapíci s puškami a stále nás upozorňujú, aby sme mali batohy pripútané reťazou...
... zobúdzam sa za úsvitu na hrozné teplo a vlhko. Každým kilometrom sa posúvame južnejšie. Za oknami odrazu vidieť rozľahlé plantáže bavlny a ryžové polia. Okrem ľudí pracujúcich na poliach "po kolená" vo vode stoja aj bociany, volavky a iné vtáky. Mestá, cez ktoré prechádzame sa zdajú byť čistejšie a je tu o poznanie viac vegetácie.
večer
čím ďalej na juh, tým je tu viac zelene a krajšie domy
Po viac ako 27 hodinách jazdy sme v štáte Andhra Pradesh a vystupujeme v meste Vijayawada v južnej Indii.
