Festival každoročne organizuje mimovládna organizácia KuzeyDoga Society, a zameraný je na priame spoznávanie miestnej prírody a kultúrnych súvislostí regiónu. Tí, čo majú chuť, môžu kedykoľvek pomôcť na krúžkovacích staniciach.
určovanie, váženie, meranie, zapisovanie, krúžkovanie
krásavec
Organizácia KuzeyDoga Society sa sústreďuje na ochranu sťahovavého vtáctva, ktoré má práve v tejto oblasti Turecka jednu z hlavných migračných trás. Okolitá stepná krajina je typická množstvom jazier pri ktorých sa vtáky zastavujú počas svojich dlhých preletov.
jazero Kuyucuk s tisíckami vtákov
Základňu sme mali v malej kurdskej dedinke Kuyucuk neďaleko Arménskej hranice.
hlavná tepna v deidnke Kuyucuk
Kuyucuk z perspektívy muezína
nad dedinou tróniaca Aragats - hora v západnom Arménsku
Spoločne s odborníkmi z oblasti zoológie, ornitológie, botaniky a geografie z celého Turecka, ale aj zahraničia sme nasledujúce tri dni strávili v teréne.
Zážitkom bolo už samotné otvorenie festivalu. Okrem vyfešákovanej mužskej a detskej časti dedinčanov sa pred kamerami prišli ukázať aj miestni politici. Tí sa ale dlho nezdržali a po prestrihnutí pásky a zapózovaním pred kamerami a fotoaparátmi a stratili sa vo svojich superluxusných limuzínach. A tak to bolo dobre.
deti stepi
Chlapi v dedine nechali robotu, nahodili sa do (žeby ?) maturitných oblekov a na vlečkách a vozoch sa priviezli k jazeru. Tam zasadli ako rada starších a určite sa na niečom uzniesli.
príchod ďalších zúčastnených
keby tu bol Kusturica - môže rovno točiť
"rada starších"
nástup
"a týmto považujem festival za otvorený !"
Pred kamerami sme sa nakoniec ocitli aj my. Ako zhraniční účastníci sme festivalu vraj dodávali na prestíži.
Hneď v prvý deň bol naplánovaný výlet z jazeru Cildir v Turecko-Gruzínsko-Arménskom pohraničí. Okrem nádhernej divokej prírody nás zaujali najmä klasické kurdské dedinky... kamenné domčeky, množstvo domácich zvierat a pyramídy sušiaceho sa trusu.
kurdská usadlosť
eko - dom
kurdské gazdovstvo
"...na hornom konci, na dolnom konci, nabrúsil som si kosu"
jazero Cildir v plnej kráse
počas jednej z prednášok priamo v teréne
jazerá v suchej horskej krajine predstavujú pre vtáky oázy života
"Zubocerník podararatský"
Ďalší deň bol na programe výlet pod severné úpätia Araratu. Dostali sme sa až na samotné lávové polia a vychutnali si simultánny západ slnka, východ mesiaca v splne a večerný návrat miestnych pastierov so stádami. Obdaleč žiarili vysvietené panelákové sídliská blízkeho Jerevanu.
Cestou sme sa zastavili na mieste, ktoré miestni volajú "supia reštaurácia". Zabité zvieratá vedci nosia vždy na určité miesto, kde si vytvorili výskumnú stanicu pozorujúcu supy.
Pri obdivovaní supov ale treba občas pozerať aj pod nohy. Škorpión je potmehúd.
Onder - jeden z najaktívnejších ochranárov pózuje pri zdochline pripravenej pre supy, v pozadí Ararat
pod kameňmi číhali škorpióny
stáda pasúce sa uprostred lávových polí
"vidím Archu !"
Ararat od severu
pastier pod Araratom
bežná zápcha na cestách východného Turecka z perspektívy vodiča
Ukončenie festivalu prebehlo na jednej z najvýznamnejších archeologických pamiatok regiónu - zrúcaninách staroarménskeho hlavného mesta Ani ležiaceho na hodvábnej ceste.
Ani je dnes už síce ruinách, ale v časoch najväčšej slávy tu vraj mohlo žiť až 200 000 ľudí a mesto konkurovalo Bagdadu, Káhire či Konštantinopolu. Pre veľké množstvo náboženských stavieb bolo tiež nazývané aj "mesto 1001 kostolov".
mestské hradby
jedna z katedrál
Silk road - hodvábna cesta
Ani sa nachádza na Tureckej strane Turecko - Arménskej hranice. Okrem návštevníkov, ktorých tu doteraz moc nepúštali tu na obidvoch stranách sídlia vojenské jednotky.
Arménska pohraničná stráž
hraničná rieka rozdeľujúca dve znepriatelené krajiny
výskok priateľstva
