Stopovanie v Kurdistane je jednabáseň...inak ako „full service", alebo jazykom cestovných kancelárií - „allinclusive" to ani neviem nazvať. Takmer každý nás chce zviesť, čo v sebeautomaticky zahŕňa pozvanie do reštaurácie na raňajky, obedy a večere. Onespočítateľnom množstve čaju ani nehovoriac. No a starosti si netreba robiťani s nocľahom. Vlastne, nemáme kde a na čo míňať peniaze. O všetko jepostarané.
Eufrat v okolí Elazigu
políčka s obilím v horách východného Turecku
Včera sa nám podaril stopárskyhetrik. Za sebou sme stopli sanitku, policajtov a linkový autobus. Stalo sa totakto...
Keď náš milý šofér Mehmet zastal vprícestnej čajovničke na dnes uz 10-ty čaj, prisadol si k nám ďalsí týpek,slovo dalo slovo a nový známy - šofér sanitky bol ochotný nás vziať, išiel totižasi o 150 km ďalej ako Mehmet. Inak v čajovni stáli až tri sanitky v jednej ležalna prístrojoch aj nejaký pacient. Neviem či bol na tom dobre alebo zle, aledoktori si vychutnávali jeden čajík za druhým, nikam sa neponáhľali. Odrazu saale niečo stalo, vyskočili, ani ten čaj nedopili, rýchlo sme nasadli aj my.Sanitky pustili húkačky a fičali sme si to krajinou. My v jednej zosanitiek v ktorej nebol ten pacient, takže lehátka a nosítka sme malivoľné, a keby sme chceli, môžme si šupnúť aj kyslíka...
stopli sme sanitku ! Do mesta Muš nás sanitka doviezlaokolo polnoci. Tam sa nás ujali miestni policajti - kamaráti a ponúkli námnocľah priamo na trávniku pred policajnou stanicou. Dokonca ku nám pristavili policajnéauto a celú noc nás štyria strážili. Ani oka nezažmúrili a odháňali kadekoho akadečo. Keď som ráno o piatej pootvoril oko videl som poliša ako od nás palicouodháňa svorku asi 8 divých psov. A keď som potom o siedmej pootvoril obe oči,cítil som sa ako herec na javisku, lebo okolo nás bol vytvorený polkruhpozostávajúci z asi 50-tich Kurdov, ktorí pozorovali každý náš pohyb. Eštežeboli pri nás policajti, a tak ľudia - diváci stáli v bezpečnejvzdialenosti. Policajti si potom splnili svoju služobnú povinnosť a došlok obligátnemu pozvaniu na raňajky poktorých nasledoval odvoz až na výpadovku.
kamaráti policajt i
Ani sme sa nestihli zorientovať azastal luxusný linkový autobus, šofér o peniazoch nechcel ani len počuť - mali sme toako pozornosť, ako prejav kurdskej dobrosrdečnosti... Autobus išiel do mesta Van, my sme ale vystúpili skôr, z cesty smeuvideli prekrásnu sopku Nemrut vypínajúcu sa nad Vanským jazerom. Cesta tam aspäť trvá podľa miestnych priemerne 3 dni. Veci sa ale začali diať akosirýchlo, číročírou náhodou išiel hore jeden chlapík autom, automaticky násnaložil a po chvíli sme sa kúpali v kráteri. Sopka Nemrut je úchvatná, keďsme na chvíľu zastali na vrchu krátera, otvoril sa nám dychvyrážajúci pohľad.Vo vnútri je niekoľko rôzne sfarbených jazier, s teplou aj studenou vodou.
sopka Nemrut Dagi, foto Marek Ďuriš
no comment... Ten dobrák, čo nás tu zaviezol mal dokonca plutvy,rásne sme si zaplávali, bol to jeden z najsilnejších zážitkov vôbec a nazáver nám ešte aj dal zašoférovať...tak to vám poviem, je to neopísateľný pocitšoférovať auto vo vnútri sopky...ach „aj lav ju Kurdistan". A večerný západslnka pri Vanskom jazere, jazere s alkalickou vodou. Oprali sme si veci,na raňajky sme si dali melón, ktorý sme dostali večer od nejakých okoloidúcicha poďho ďalej.
ohromný závan slobody na pláži Vanského jazera
Smerujeme do Dogubayazitu, ešte razsa pozrieť na Ararat a pozdraviť Džingis Džina a ostatných kamarátovz miestnej školy.
