Momentálnesa nachádzame v Istanbule, meste dvoch kontinentov. Z okolitých mešítsa ozývajú nádherné modlitby a mne sa chce písať.
Cesta sem prebiehalaúplne krásne. Hneď na našich hraniciach sme všetky plány hodili za hlavua už sa len nechávame unášať Cestou, veď máme pred sebou takmer trimesiace nespútanej slobody.
Cez Maďarskosme preputovali s pracovníkom namíbijského veľvyslanectva... potom nás vzali nejakínosiči piesku, tak sme s nimi boli v povrchovej bani na štrk...a nakoniec sme spaliv Segede v kukurici. Ráno, hneď na maďarsko-srbskej hranici sa nám mávanímslovenskými pasmi podarilo zastaviť slovenských kamiónistov a tí nás vzaliaž do Sofie. Prechod hraníc nebol až taký bezproblémový, lebo sa mi rozpadávapas a colníci si mysleli, že ho mám falšovaný, ale po rozhodnutí istého„vysokého" pána nás predsa len pustili.
V Sofii nás do svojho malého, rozpadávajúceho sačerveného autíčka naložila stará „hippiesáčka" Mária. Vlastne, ona išla úplne inýmsmerom ako my, ale ako vravím, sme bez plánov a tak po chvíli užvystrkujeme hlavy z idúceho auta, vietor plný slobody nám veje vo vlasocha nahlas si spievame hitovky od Gorana Bregoviča ktoré škŕkavo vyludzujeten prístroj, ktorý je na mieste, kde má väčšina áut rádio. Zastavovali sme na každomkroku. Cítil som sa ako minulý rok v Portugalsku, freedom. Na pive už sedímespolu s jej kamarátkou Táňou v, mierne povedané, zastrčenej dedinke vpohorí Stará Planina. Obe nás potom vzali do starého rímskeho mesta Hisaria, kdesme sa všetci kúpali vo fontáne a boli sme pre miestnych väčšia atrakcia, akooni pre nás. Dokonca aj „dievočky" sa s nami chceli fotiť (a ktovie čo ešte). Zdalosa nám, že Táňa a Mária, päťdesiatničky, ktoré by mohli byť našimi mamamizačali žiarliť, tak navrhli, aby sme sa išli kúpať na prírodné jazero.
Podvečer sa lúčime, opäť chvíľa na ceste. Zobral násDimitrij, ktorý nás vysadil na diaľnici do Istanbulu pri Plovdive. Tam saspustila búrka a tak nám Cesta zoslala strechu nad hlavou, zčista-jasna sazjavila Georgína s kamarátmi Borisom a Dimitorom. Najprv nás načaliv miestnom undergroundovom bare a do rána sme potom pili našu domácuslivovicu (ktorou sme dorazili my ich) u Borisa na balkóne s výhľadom na Rodopy.
No a konečne prišlo to na čo sme sa tak veľmitešili. Prišli sme do Turecka. Platíme za víza a sme tu. Zatiaľ sme ani nemališancu ísť verejnou dopravou, lebo autá nám tu zastavujú policajti a vojaci.
Všetci ľudia sú neuveriteľne milí. Pozývajú nás načaj, alebo obed, prípadne na návštevu a často to končieva nocľahomv pravých tureckých rodinách.
Istanbul nás vcucol, vzal nás totiž chlapík čo bývapriamo v centre tohto kolosálneho mesta, tak sme išli. Mám pocit, že užsme stretli určite aspoň milión ľudí. Sú všade. Oficiálne ich tu žije vyšedesať miliónov, ale denne prichádzajú ďalší a ďalší z celej krajinys vidinou práce a vysokých zárobkov.
Pobudneme tu zo dva dni...a potom hajde ďalej navýchod.
