V prvom rade treba uviesť zopár faktov. Jednak fakt, že autorka tohto článku nie je ani právnička, ani zákonodarkyňa. Ale to zrejme vôbec nevadí. Neznalosť zákona nás neospravedlňuje, takže sú zákony isto napísané tak, aby im aj priemerný človek bez vysokej školy ľahko porozumel.
Taktiež by som chcela takto v úvode uviesť, že namiesto generického maskulína používam generické neutrum. Niektoré súčasné autorstvá dávajú prednosť dvojtvaru, no generické neutrum je ešte inkluzívnejšie a naviac aj kratšie.
Rovnako som nahradila zákonom preferovaný pojem "poškodený". Pretože osoby, ktoré zažili sexualizované násilie poškodené nie sú. Podľa zákona je poškodeným ktokoľvek, proti komu bol namierený trestný čin. V bežnej reči sa však používa ako urážka. Zároveň platí, že pojmy "obete" a "preživšie" sú validujúce a podporujúce. "Preživšie" je tu pre všetke, ktoré prežili znásilnenie aj všetky jeho dôsledky (PTSD, depresie, samovražedné myšlienky a snahy, poruchy príjmu potravy, strata kľúčových vzťahov, a iné) a chcú klásť dôraz na tento aspekt. A "obete" pre všetke tie, ktorým neveria aj obviňujú z klamstva a chcú klásť dôraz na to, že ony o daný styk nestáli, ale boli napadnuté. Na obviňovaní z klamania je pre obete bolestivé aj to, že byť to pravda, je to podstatnejšie lepšie. Resp. každé z nás si môže zvoliť pojem, ktorý preferuje, ale ja pojem "poškodený" určite používať nebudem.
Necitlivý až urážajúci jazyk
Tento pojem "poškodený" je vlastne jedným z príkladov o tom, aký je v trestnom zákone používaný jazyk necitlivý a urážajúci. Používajú ho politictvá, právnictvá, súdnictvá aj policajstvá. Takýmto známym demotivátorom k nahlasovaniu znásilnenia je aj poslanec Smeru Richard Glück, ktorý sa vyjadril: "Po 18 rokov si žena spomenie, že bola niekým znásilnená a na základe takéto tvrdenia začne vydieranie, mediálny lynč a neúčelné trestné konania."
Znásilnená osoba si môže uvedomiť spomienku, ktorú mala vytesnenú - to je obranný mechanizmus, ku ktorému dochádza, keď je niečo tak zaťažujúce, že je to priveľa a tak to mozog vytesní. Alebo na to myslela po celú dobu a až vtedy sa odhodlala. Až vtedy sa cítila dostatočne silná. Zároveň platí, že ohlasujúca osoba nenesie zodpovednosť za média, ktoré celú záležitosť pomerne často nechutne bulvarizujú. To, čo zvyknú robiť v tejto súvislosti média, nie je príjemné ani obetiam a preživším. Taktiež platí, že ohlasujúca osoba nenesie zodpovednosť za priebeh trestného konania.
Možno lepší prístup ako vynucovanie si nahlasovania je uvedomenie si, že za bezpečnosť v štáte nesú zodpovednosť štátne zložky a tie by mali byť vďačné, keď im to ľudia uľahčujú nahlasovaním. A že aj ony by to mali ľuďom uľahčovať.
Používanie a validácia optiky násilníctiev, čiže zle napísaný zákon
Rétorika, ktorú naše autority a zložky používajú sa, ako sme si už povedali, nachádza aj v zákone. A nielen rétorika, ale zmýšľanie, na ktorom zakladá. Definícia znásilnenia (§199) je tak nedostačujúca, heterocisnormatívna a sexistická:
"Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov."
Podľa odborníctiev vačšina ľudí zamrzne a teda znásilníctvo nemusí použiť dodatočné násilie k premohnutiu. Väčšina znásilnení teda zostáva našim trestným zákonom ignorovaná. Podľa tejto definície sa uznáva za toto násilie len napadnutie ženy od muža. Existuje aj zákon o sexuálnom násilí (§200), ktorý pokrýva sexualizované násilie medzi mužmi, či také v ktorom je znásilníctvom žena a napadnutou osobou muž:
"Kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti iného k orálnemu styku, análnemu styku alebo k iným sexuálnym praktikám alebo kto na taký čin zneužije jeho bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na päť rokov až desať rokov."
Tento trestný čin má rovnakú výšku trestu. Na čo teda bolo treba ich separovať!? Muža možno znásilniť. Žena ženu môže znásilniť. Nie je to menej zlé. Stále je to znásilnenie. Pokaždé, keď nebol prítomný obojstranný záujem a súhlas.
Lepšia definícia znásilnenia:
"Kto bez súhlasu inej osoby vykoná pohlavný, análny alebo orálny styk na danej osobe alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť, potrestá sa odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov."
Zlé umiestnenie v trestnom zákone
Ako sme si už povedali, znásilnenie nie je len jeden čin, ale aj roky, či dekády dôsledkov. Preto dáva väčší zmysel, aby sa nachádzal v prvej hlave s názvom "Trestné činy proti životu a zdraviu" a v druhom diele s názvom "Trestné činy proti zdraviu". V súčasnosti je zaradené do druhej hlavy s názvom "Trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti" a druhého diela s názvom "Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti".
Znásilňovať druhých je rozhodne nedôstojné, viac ako to, no samotný trestný čin je proti zdraviu. Ľudia, ktorých znásilnili zároveň majú niekoľkonásobne vyššiu pravdepodobnosť, že sa pokúsia o samovraždu. To by malo byť reflektované aj v posudzovaní závažnosti v súdnych procesoch a akceptované ako závažný dôsledok násilia, ťažká ujma na zdraví.
Riadne tresty, ale aj riadna spravodlivosť
Ďalšou podmienkou, aby sa obete a preživšie cítili bezpečne a brané vážne štátnymi zložkami, a teda aj nahlasovali tento ohavný a výrazne zaťažujúci trestný čin, je aj spravodlivosť. Pokiaľ je za trestný čin znásilnenia 5 až 10 rokov, tak väčšina znásilníctiev má skončiť vo väzení na dobu 5 až 10 rokov. To je selský rozum. Podmienka má byť zriedkavou výnimkou, nie pravidlom.
Zároveň, je spravodlivé, aby sa obete a preživšie dočkali podpory. Od začiatku procesu by en malo pomáhať celú situáciu spracovať kompetentné psychológstvo. Rovnako, pokiaľ pre svoje fyzické alebo duševné zdravie nie je preživšie schopné počas dňa fungovať a pracovať, malo by dostať finančný príspevok na preklenutie tohto obdobia, za ktoré vôbec nemôže.
Systém spravodlivosti skrátka podrží človeka, ktorému niekto hnusne ublížil. A človeka, ktorý ublížil, riadne potrestá. Nie naopak.
Zahodenie prezumpcie neviny
A teraz vytiahnime kontroverznosť tohto článku na maximum a spochybnime nespochybniteľné. Prezumpcia neviny je koncept, ktorý nám viac neslúži. Usúdiť, že obžalovaný je nevinný znamená usúdiť, že ohlasujúca osoba klame. V praxi tak chráni znásilníctva, nie krivo obvinené výnimky, a výrazne sťažuje proces znásilneným osobám. Zároveň nepopisuje presne realitu obžalovanej osoby.
Byť obžalované nie je to isté ako byť nevinné. Zákon vymedzuje ako možno jednať s obžalovanou osobou. Osoby považované za nevinné nerieši, resp. len po krivom obvinení, alebo zaobchádzaní, ktoré je mimo povoleného pre obžalované osoby.
Taktiež platí, že byť obžalované nie je to isté ako byť vinné. Obžalovaným je človek počas procesu od obvinenia do vynesenia rozsudku. Vinným je človek od vynesenie rozsudku, ktorý ho za vinného uznal. Počas procesu teda nevieme, či je človek vinný alebo nevinný a na to by sme mali klásť dôraz.
Na túto Schrödingerovu vinu-nevinu.
Mali by sme klásť dôraz na to, že to nevieme posúdiť, ale sú tu orgány, ktoré vedia, a ktorých vyjadrenie je to smerodajné. Nie naše dojmy z fotky, či to, že nás znásilníctvo nenapadlo, ale vlastne pôsobilo pomerne slušne.
Nejde teda o to zmeniť prax v zaobchádzaní s obžalovanými, ale rétoriku tak, aby menej ubližovala ľuďom, ktorí už aj tak sú vo veľmi ťažkom období svojho života.
V závere už len chcem zhrnúť, že systém spravodlivosti, ktorý nevytvára bezpečné priestory pre obete a preživšie je odkázaný k tomu, aby bol nespravodlivý. Pokiaľ bude bezpečný, bude aj dôveryhodný a ľudia sa naň budú obracať.
